Viktor Suchý
Marlen Haushofer: Stena. Smena, Lidové nakladatelství, Mladá fronta a Naše vojsko 1989. Preložila Magda Takáčová.
Približne štyridsaťročná žena, ktorej meno nepoznáme, ústredná postava románu Marlen Haushofer, je vdovou a žije v meste ľahostajne pohodlným životom. Dcéry sú už dospelé, vída ich sporadicky. Posledný aprílový deň prijme pozvanie sesternice Lujzy a jej manžela Huga na horskú poľovnícku chatu. Chvíľu po príjazde sa jej hostitelia vyberú do blízkej obce s tým, že sa do večera vrátia. Spoločnosť jej zatiaľ robí len pes, bavorský farbiar menom Rys.
Keď sa v noci ani na druhý deň ráno nevrátia, vyberie sa im naproti. Chvíľu kráčajú, pes ide napred… „Keď som konečne došla k východu z rokliny, začula som Rysa bolestne a prestrašene zavýjať. (…) Nevidela som nič, čoho by sa mohol tak báť. Cesta vychádzala na tomto mieste z rokliny a pokiaľ som dovidela, ležala prázdna a pokojná v rannom slnku. Napálene som odstrčila psa a šla som ďalej sama. Po výstupe so psom som šla pomalšie a to bolo moje šťastie, lebo po niekoľkých krokoch som do čohosi prudko vrazila čelom a tackavo cúvla.
Rys hneď začal kňučať a pritisol sa mi k nohám. Zarazene som vystrela ruku a dotkla sa čohosi hladkého a chladného – hladkej chladnej prekážky na mieste, kde predsa nemohlo byť nič iné, iba vzduch. Váhavo som to skúsila ešte raz a dlaň akoby mi znova bola spočinula na obločnej table.“
Hoci na počiatku románu Stena stojí motív typický pre science fiction, text ako celok sa nevymyká žánru psychologického realistického románu. Je nadčasový a mohol by sa odohrávať kdekoľvek, napriek tomu zaznamenáva aj atmosféru vtedajšieho sveta: „Vlastne som túto správu mala začať Hugom, lebo nebyť jeho zásobovacej vášne a hypochondrie, dnes by som tu nesedela; pravdepodobne by som nežila. (…) Vtedy sa ustavične hovorilo o atómovej vojne a jej následkoch a to pohlo Huga k tomu, že si v poľovníckej chate pripravil neveľké zásoby potravín a iných potrebných vecí.“
Po dvoch rokoch osamelého života v revíri obklopenom stenou osamelá žena využije staré kalendáre a niekoľko ceruziek a začne zaznamenávať myšlienky a udalosti – podávať správu, ktorú máme ako čitatelia pred sebou. Usiluje sa byť vecná, presná a úprimná. Rozprávačka postupne zisťuje, že ľudia i zvieratá za stenou zahynuli, zachránila sa len jedna zabehnutá krava a mačka. Mení sa jej pohľad na rozličné veci a javy, stáva sa iným človekom. Prispôsobuje sa pomalšiemu rytmu horského prostredia: „Pracovala som pokojne a rovnomerne, priveľmi som sa nenamáhala. V prvom roku sa mi to tak nedarilo. Jednoducho som vtedy ešte nenašla správny rytmus. Ale neskôr som do toho pomaličky vnikla a prispôsobila sa lesu. (…) Hugov čierny mercedes bol takmer nový, keď sme sem prišli. Dnes je z neho zeleňou zarastené hniezdo pre myši a vtáky. Najmä v lete, keď kvitne plamienok, vyzerá veľmi pekne, ako obrovská svadobná kytica. (…) V lesoch by sa malo odstaviť viac áut, boli by z nich výborné hniezda.“
Román je kombináciou robinzonády a biblického mýtu o arche Noemovej. Hrdinka žije sama v obmedzenom priestore. Spoločnosť jej robia len zvieratá, o ktoré sa musí postarať. Čelí prírode i vlastným obmedzeniam, pomaly a bolestivo sa sama učí, čo potrebuje vedieť a zvládnuť. Kladie si otázky o zmysle života. V spomienkach analyzuje minulosť, rieši aktuálne existenčné problémy a obáva sa budúcnosti.
Stenu kritici v časoch studenej vojny označili za dystópiu i postapokalyptický román. No možno na ňu hľadieť aj ako na idylu, akýsi obmedzený návrat zlatého veku. Napriek obavám o osud ľudstva vedie hrdinka skromný a zdravý život v súlade s prírodou. Spočiatku ako zberačka, neskôr lovkyňa a pestovateľka. V knihe je množstvo zaujímavých detailov, postrehov a úvah. Napríklad o meraní času:
„Dnes mám už len starý budík z chatky, ale aj ten už dávno stojí. Držím sa podľa slnka a keď nesvieti, podľa príletu a odletu vrán či iných znamení. Som zvedavá, kde sa podel presný čas, keď niet ľudí. Zavše mi zíde na um, aké dôležité bolo kedysi nezmeškať náhodou päť minút. Pre mnohých mojich známych boli hodinky malým božstvom a ja som to tiež pokladala vždy za rozumné. Keď už človek žije v otroctve, dobre je držať sa predpisov a nerozladiť svojho pána. Nerada som slúžila času, tomu umelému ľudskému času, rozdrobenému tikotom hodiniek, a to mi neraz spôsobilo ťažkosti. Neznášala som hodinky a každé, čo som mala, sa po čase nejako záhadne pokazili alebo stratili. Lenže túto metódu systematického ničenia hodiniek som tajila aj sama pred sebou. Dnes už, prirodzene, viem, ako sa to odohrávalo. Veď mám toľko času rozmýšľať o všetkom a postupne odhalím všetky svoje triky.
Môžem si to dovoliť, nemá to pre mňa nijaké dôsledky. Aj keby som náhle dospela k najvzrušujúcejším poznatkom, nemalo by to pre mňa vonkoncom nijaký význam. Tak či tak by som musela dvakrát denne vykydať spod kravy, rúbať drevo a teperiť hore rokľou seno. Mám voľnú hlavu, môže si stvárať, čo sa jej páči, len rozum nesmiem stratiť, potrebujem ho, aby som udržala nažive seba i zvieratá.“
Autorka románu zaznamenala prvý úspech s novelou Piaty rok (1952). Knižne debutovala románom Za hrsť života (1955), nasledovali romány, zbierky poviedok, rozhlasové hry a knihy pre deti. Hoci dostala niekoľko cien a literárni kritici ju vyzdvihovali ako nenápadnú, ale precíznu a originálnu tvorkyňu, na jej dielo sa zabudlo. V roku 1985 vyšlo tretie vydanie jej najvýraznejšieho diela – románu Stena – a s ním prišla zaslúžená pozornosť, ktorú Marlen Haushoferovej venujú čitatelia dodnes, o čom svedčia preklady do devätnástich jazykov i nedávna (2012), žiaľ, nevydarená filmová adaptácia režiséra Juliana Pölslera.
Stena stála na počiatku dôležitej línie v povojnovej rakúskej literatúre. V tom istom roku – 1963 – vyšiel aj románový debut Thomasa Bernharda Mráz, v ktorom študent medicíny dvadsaťšesť dní pozoruje geniálneho či šialeného maliara. Haushofer, Bernhard, ale aj Jelinek a Handke sa vo svojich prózach a drámach rozhodli ísť cestou presného popisu a takmer až zničujúcej otvorenosti a úprimnosti, s ktorou rozoberajú život postáv i celej rakúskej spoločnosti. V slovenčine Stena vyšla v roku 1989. Ani vysoký náklad jej vtedy nepomohol k tomu, aby väčšmi zarezonovala. V rokoch veľkých zmien uniklo našej pozornosti viacero výnimočných kníh. Dnes sa však existenciálna úzkosť spojená s každodennou rutinou, ako ju pred polstoročím zobrazila Marlen Haushofer, stala nečakane zrozumiteľnou.
„Keď som sa desiateho mája zobudila, myslela som na svoje deti ako na malé dievčatká, ktoré ruka v ruke cupkali po ihrisku. Tie dve skôr nepríjemné, bezcitné a hašterivé položeny, ktoré som nechala v meste, sa mi zrazu videli celkom neskutočné. Nesmútila som za nimi, ale vždy len za deťmi, ktorými boli pred mnohými rokmi. Možno to znie strašne, ale neviem, prečo by som ešte dnes mala niečo predstierať. Môžem si dovoliť napísať pravdu; všetci, pre ktorých som celý život klamala, sú mŕtvi.“
