Kabinet

Eva Urbanová

Po toľkých básnických zbierkach, ktoré prečítam, aby som ich hlbšie analyzovala, sa vždy teším, že ku koncu roka budem čítať už len prózu, bez postranných úmyslov, len tak, z plezíru. Už pár mesiacov pred sviatkami si robím v hlave zoznamy, ktoré „nelyrické“ knihy si obstarám. Chodím po kníhkupectvách a obzerám si ich, ako dajaké mäso na sviečkovú. Kritériá výberu mám len dve – meno autora či autorky a počet strán.

Viktor Suchý

Kedysi bol vo fontánach smiech namiesto vody.

(pondelok, 26. júna na Námestí slobody)

Dalfar

Vladimír Ďurka: Mlčanie do vetra. Košice, FACE 2022

Mlčanie do vetra v prvom pláne odkazuje na hovorenie či táranie do vetra. V kontexte samotných básní však znamená ešte čosi, a to základné gesto celej zbierky, totiž oscilovanie okolo úplného minima. Mlčať je to najmenej, čo možno urobiť či povedať. Alebo aj nie, veď mlčať je zlato, v pravej chvíli treba vedieť zostať ticho, a neprehovoriť je často heroickým gestom. Mlčať do vetra znamená nerozprávať, ale súčasne šíriť svoje mlčanie po vetre, posielať ho ako odkaz z púšte.

Jozef Palaščák

Rozhodnutie nastúpiť na vysokú školu je zároveň nezámerným rozhodnutím už nikdy nestretnúť 15 % populácie v spodnej časti kognitívnej distribúcie. Čím vyššie človek stúpa po akademickom rebríčku, tým je izolovanejší od časti populácie s nižším IQ. Aj preto tento text nebude nikdy úplne dopísaný. Je spisovaním záznamov o stretnutiach mimo rámca vlastnej komunity.

Marko Blažo

Náhody ma vždy fascinovali, prekvapovali, šokovali. Moje zaujatie náhodou prerástlo istého času až do chorobného stavu. Náhodám a náhodným súvislostiam som začal pripisovať zašifrované významy. Keď som odpovede hľadal v literatúre, zistil som, že som postupoval podobne ako členovia primitívnych kmeňov spred tisícročí.

Dalfar

Hilma af Klint: Garden of Eden, Rub Gallery Olomouc, 14. 4. – 15. 12. 2023

Ako Hilma af Klint konštatovala v zápisníkoch, maľovala isto a bez opráv, s presnými inštrukciami pre výber tvarov a farieb. Vytvorila stovky obrazov, ktoré nikde nevystavovala, a neskôr intenzívne skúmala a rozvíjala energiu zdroja, ktorého prostredníkom sa stala. Farby a tvary predstavovali svojbytný jazyk, znakový a symbolický systém, v ktorom napríklad žltá farba predstavovala mužský a modrá ženský princíp. Obrazy smerujú ku geometrickým zjednodušeniam, aké neskôr vidíme na Malevičových maľbách, využívajú intenzívne farby a opakovane sa na nich objavujú napríklad tvary špirály, kríža a rastlinné motívy.

Laura Kladeková

Z vnútorného chaosu, z toho, že nevieme, čo bude, ťaháme čiaru po papieri a hoci nevieme dopredu výsledok, dozvedáme sa veľa o sebe. Čiara tenká ako vlas umožňuje, aby na papieri vzniklo telo, skutočnosť svojho druhu.

Peter Katina

Ted Gioia. Hudba. Podvratné dějiny. Host 2021.
Preložil Marek Sečkař.

Podľa indiánskych mýtov legendárne bytosti stvorili svet pomocou spevu a Gioia nachádza stopy hudby aj v kozmických astrálnych zvukoch, vo vibráciách atómov, v mikrovlnnom žiarení vesmíru. Skúma organické zvukové prejavy rastlín, zvierat a podrobne analyzuje zvuky, ktoré vydávajú rozličné druhy stromov. Je to pozoruhodná hypotéza, pretože hudobní vedci väčšinou prísne definujú hudbu ako vyložene ľudskú činnosť, alebo ako „organizáciu tónových výšok a dĺžok v čase“.

S Petrom Zagarom sa zhovára Dalfar

Keď teraz nad tým uvažujem, uvedomujem si, že radikálne, avantgardné hudobné gestá ma priťahovali ako forma hry – hry s materiálom, s parametrami hudby, ako sú rytmus, harmónia alebo jej absencia, ladenie, ticho, forma, hustota atď. Bola to hra, ktorá ma oslobodzovala od obmedzení tradičných kompozičných postupov. Potreboval som tento ventil, ale vždy som mal v hlave aj otázku, ako sa vysporiadať s tradíciou, a pritom nebyť agresívny, ikonoklastický, provokatívny. Táto „zmierlivejšia“ poloha vo mne postupne rástla, až som sa avantgardy vzdal úplne.

Eva Pariláková

bude to krátky okamih
ako vietor
pozriem na tvoju tvár
oblak plynúci po modrej oblohe

Dalfar

Karl Jaspers: Svetodejinné osobnosti. Petrus 2023. Preložila Patrícia Elexová.

Nemecký filozof Karl Jaspers napísal sériu textov o osobnostiach, ktoré nazýva svetodejinné. Zaujímavý nie je len obsah týchto textov, teda to, čo o štyroch postavách píše, ale otázky v nás môže vyvolať aj forma, akou to robí. Pristaviť sa môžeme už pri výbere: Sokrates, Buddha, Konfucius, Ježiš. A teda Sokrates, nie Platón; Konfucius, a nie napríklad Lao-c´. Takisto sa môžeme pýtať, prečo v dvadsiatom storočí písať a v dvadsiatom prvom čítať o postavách, o ktorých už bolo toľko povedané. A najmä: Prečo si Jaspers zvolil spôsob a štýl, s akým sa v tomto zväzku stretneme?

S Katarínou Blažovou sa zhovára Laura Kladeková

V čase covidu sme boli svedkami nečakaných udalostí, ktoré menili životy. Aj Markovi, v mladom veku. Posteľ je jeden z najstarších dobrých vynálezov – poskytuje oddych, lieči a je dobrá aj na snívanie a vymýšľanie nových nápadov. Markova posteľ bola jeho najbližšia kamarátka a odmenil sa je stvárnením v mnohých grafických metaforách. Veľkú zásuvku pod ňou vyplnil kresbami. Teraz si uvedomujem úžasný čas strávený s Markom, počas dvoch rokov práce na knihe. Bola som s ním viac, ako za celý náš spoločný život.

Peter Kovalik

preletel tam vták
alebo nepreletel
ešte len svitá

Róbert Šedivý

Günter Grass: Lokální umrtvení. Atlantis, Brno 2012. Preložil Jiří Stromšík.

Autor drží čitateľa na vôdzke, ako toho bezbranného psíka, o ktorom skôr či neskôr (možno) rozhodne, či bude, alebo nebude rituálne upálený. Čitateľ sa zúčastňuje hry, ale tá mu nedáva šancu – je vystavovaný situáciám, ktoré ťažko precítiť, a priestorom, ktoré ťažko pochodiť. Inými slovami: neprichádza k jeho spomaleniu. Konkrétne miestečko, v ktorom sa dá uvelebiť či aspoň oddýchnuť si, určitý záchytný bod, ktorý mu pošepne, či je tá alebo oná postava taká či onaká, alebo niekam smerujúca, prípadne aspoň bojujúca za akýkoľvek iný atribút, neexistuje.

Daniela Burdová

Myslela som si,

že to bude jednoduchšie,

ako dokráčať k pobrežiu,

premerať tempá,

vylúpať hrach na polievku,

spájať očká rozpáraného svetra.

Naboso prejdem chodbou

k zárezu svetla v pootvorených dverách.

S Danielom Hevierom sa zhovára Dalfar

Doba si s nami robí, čo chce, tak ako počítač, ktorý mi zhltol odpoveď na túto tvoju otázku. Nevysvetliteľne, nepochopiteľne. Preosial som všetky útroby počítača, ale akoby sa po nej zľahla zem (alebo čo to je.) A nevládzem svoju odpoveď rekonštruovať. Ale nie je to zvláštne? Veď za tých pár dní sa moje názory a postoje radikálne nezmenili, takže by to nemal byť problém. Ale ak je, neznamená to, že každým okamihom hovoríme niečo inak, a teda aj niečo iné? Ako myšlienkový konštrukt je to zaujímavé, ale prejdime radšej k ďalšej otázke.

Dalfar

Ernst Jünger: O bolesti, Mier, preložil Rastislav Nemec, Minor, Kapucíni na Slovensku 2023

Jünger píše predovšetkým ako nestranný pozorovateľ, ktorý konštatuje javy a tendencie doby, no morálne ich neodsudzuje a nevnáša do textu vlastné presvedčenia. Predsa len však konštatuje, čo považuje za adekvátny postoj k bolesti, a pomáha si pri tom príkladmi z minulosti. Bolesť nemáme vytesňovať, ale čeliť jej: „vo svete kultu a héroov je dôležité bolesť do života integrovať, usporiadať život tak, aby bol človek každú chvíľu vyzbrojený proti nej.“ (s. 24) Takúto integráciu bolesti do života nazývame disciplínou.

Xénia Činčurová

Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.

Adrián Demoč

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že všetky skladby vyrastajú z istého, často veľmi jednoduchého prvku. Zaujímajú ma akési základné hudobné situácie.

K situácii, z ktorej cítim radosť a napĺňa ma, sa dostávam prostredníctvom množstva pokusov. Najťažšie je pre mňa nájsť taký okamih, s ktorým sa môžem zžiť, usadiť sa v ňom.

Hudobná forma je vlastne druhom ilúzie. To, čo sa objaví na začiatku komponovania, možno využiť pre stred či koniec skladby. Ja, nanešťastie, potrebujem hneď v úvode pre seba objaviť istú elementárnu situáciu, ako napríklad zvuk, akord, farbu, iskru, ktorá ma fascinuje či zaujíma do tej miery, že sa do nej usilujem vniknúť a nechávam sa ňou úplne opantať.

Anna Strachan

Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity. V Bavorsku polia so špargľou, na asi päťdesiat sliepok v zablatenom výbehu mrholí, pahorky pokryté ihličnatým lesom, odbočky smerujúce k príbytkom niekdajšej šľachty. Do Berlína je päťstopätnásť kilometrov, k zámku, na ktorý na bielom koni zasneženou krajinou smerovala vo filme Popoluška, necelých sto.