Kabinet

Naše emócie sa nepremiestňujú rýchlo. Rozlúčiť sa s nejakým miestom alebo osobou im trvá dlhší čas než nášmu telu. Jednotlivé kultúry majú preto rôzne scenáre na vyjadrenie emócie smútku po niečom, čo nás opúšťa, alebo čo opúšťame my.

Čítam v semienkach paprade o poslednom daždi, / o mori premenenom na jazero, / hnedým prachom nakreslí na brucho súhvezdia.

V reštauráciách ašpirujúcich na status haute cuisine si už dnes nekúpite jednoducho obed či večeru, ale gastronomický zážitok neraz pripomínajúci diela súčasnej konceptuálnej umeleckej scény.

otvorím okno / vpustím do bytu / kúsok rannej hmly

na futbalovom ihrisku

zabavia sa bociany

aj bez lopty

Teória modrosleposti sa objavila v 19. storočí v súvislosti s prácou Williama Gladstonea, ktorý si všimol, že Homér v Iliade a Odysei nepoužíva pojem modrej farby, a to ani v spojení s morom či oblohou. Samotný Gladstone nemal na mysli to, že by Gréci trpeli formou farbosleposti, a považoval túto interpretáciu za nedorozumenie; táto teória sa však od svojho nevedomého pôvodcu osamostatnila a Kataríne Kucbelovej poslúžila ako funkčná metafora.

Po toľkých básnických zbierkach, ktoré prečítam, aby som ich hlbšie analyzovala, sa vždy teším, že ku koncu roka budem čítať už len prózu, bez postranných úmyslov, len tak, z plezíru. Už pár mesiacov pred sviatkami si robím v hlave zoznamy, ktoré „nelyrické“ knihy si obstarám. Chodím po kníhkupectvách a obzerám si ich, ako dajaké mäso na sviečkovú. Kritériá výberu mám len dve – meno autora či autorky a počet strán.

Kedysi bol vo fontánach smiech namiesto vody.

(pondelok, 26. júna na Námestí slobody)

Vladimír Ďurka: Mlčanie do vetra. Košice, FACE 2022

Mlčanie do vetra v prvom pláne odkazuje na hovorenie či táranie do vetra. V kontexte samotných básní však znamená ešte čosi, a to základné gesto celej zbierky, totiž oscilovanie okolo úplného minima.

Rozhodnutie nastúpiť na vysokú školu je zároveň nezámerným rozhodnutím už nikdy nestretnúť 15 % populácie v spodnej časti kognitívnej distribúcie. Čím vyššie človek stúpa po akademickom rebríčku, tým je izolovanejší od časti populácie s nižším IQ. Aj preto tento text nebude nikdy úplne dopísaný. Je spisovaním záznamov o stretnutiach mimo rámca vlastnej komunity.

Náhody ma vždy fascinovali, prekvapovali, šokovali. Moje zaujatie náhodou prerástlo istého času až do chorobného stavu. Náhodám a náhodným súvislostiam som začal pripisovať zašifrované významy. Keď som odpovede hľadal v literatúre, zistil som, že som postupoval podobne ako členovia primitívnych kmeňov spred tisícročí.

Ako Hilma af Klint konštatovala v zápisníkoch, maľovala isto a bez opráv, s presnými inštrukciami pre výber tvarov a farieb. Vytvorila stovky obrazov, ktoré nikde nevystavovala, a neskôr intenzívne skúmala a rozvíjala energiu zdroja, ktorého prostredníkom sa stala. Farby a tvary predstavovali svojbytný jazyk, znakový a symbolický systém, v ktorom napríklad žltá farba predstavovala mužský a modrá ženský princíp.

Z vnútorného chaosu, z toho, že nevieme, čo bude, ťaháme čiaru po papieri a hoci nevieme dopredu výsledok, dozvedáme sa veľa o sebe. Čiara tenká ako vlas umožňuje, aby na papieri vzniklo telo, skutočnosť svojho druhu.

Podľa indiánskych mýtov legendárne bytosti stvorili svet pomocou spevu a Gioia nachádza stopy hudby aj v kozmických astrálnych zvukoch, vo vibráciách atómov, v mikrovlnnom žiarení vesmíru. Skúma organické zvukové prejavy rastlín, zvierat a podrobne analyzuje zvuky, ktoré vydávajú rozličné druhy stromov. Je to pozoruhodná hypotéza, pretože hudobní vedci väčšinou prísne definujú hudbu ako vyložene ľudskú činnosť, alebo ako „organizáciu tónových výšok a dĺžok v čase“.

Keď teraz nad tým uvažujem, uvedomujem si, že radikálne, avantgardné hudobné gestá ma priťahovali ako forma hry – hry s materiálom, s parametrami hudby, ako sú rytmus, harmónia alebo jej absencia, ladenie, ticho, forma, hustota atď. Bola to hra, ktorá ma oslobodzovala od obmedzení tradičných kompozičných postupov.

bude to krátky okamih / ako vietor / pozriem na tvoju tvár / oblak plynúci po modrej oblohe

Nemecký filozof Karl Jaspers napísal sériu textov o osobnostiach, ktoré nazýva svetodejinné. Zaujímavý nie je len obsah týchto textov, teda to, čo o štyroch postavách píše, ale otázky v nás môže vyvolať aj forma, akou to robí.

Posteľ je jeden z najstarších dobrých vynálezov – poskytuje oddych, lieči a je dobrá aj na snívanie a vymýšľanie nových nápadov. Markova posteľ bola jeho najbližšia kamarátka a odmenil sa je stvárnením v mnohých grafických metaforách. Veľkú zásuvku pod ňou vyplnil kresbami.

preletel tam vták / alebo nepreletel / ešte len svitá

Autor drží čitateľa na vôdzke, ako toho bezbranného psíka, o ktorom skôr či neskôr (možno) rozhodne, či bude, alebo nebude rituálne upálený. Čitateľ sa zúčastňuje hry, ale tá mu nedáva šancu – je vystavovaný situáciám, ktoré ťažko precítiť, a priestorom, ktoré ťažko pochodiť. Inými slovami: neprichádza k jeho spomaleniu. Konkrétne miestečko, v ktorom sa dá uvelebiť či aspoň oddýchnuť si, určitý záchytný bod, ktorý mu pošepne, či je tá alebo oná postava taká či onaká, alebo niekam smerujúca, prípadne aspoň bojujúca za akýkoľvek iný atribút, neexistuje.

Myslela som si, / že to bude jednoduchšie, / ako dokráčať k pobrežiu, / premerať tempá, / vylúpať hrach na polievku, / spájať očká rozpáraného svetra. / Naboso prejdem chodbou / k zárezu svetla v pootvorených dverách.