Kabinet

Dalfar

O Rilkem sa hovorí ako o básnikovi smrti, a niečo podobné možno povedať aj o Válkovi, pri ktorom sa často spomína nihilizmus. Piesne o láske a smrti je názov, ktorý by veľmi dobre vystihol aj Válkovo celoživotné dielo a jeho dve hlavné témy.

Ako malý chlapec takmer ničomu okolo seba nerozumiem. Nové kolegyne a študenti ma vodia za ruku, hovoria za mňa, ťukajú do môjho telefónu, učia ma základom orientácie a správania.

Feldman namiesto tradičnej tektoniky spočívajúcej vo vytváraní dramatických oblúkov úplne upustil od hudobných drám a tvorí výsostne tichú hudbu bez dynamických zmien. V neskoršom období sú jeho komorné skladby nezvyčajne dlhé. Paradoxne, skladby sa stávajú dlhšími po tom, ako začal pracovať s opakovaniami krátkych fragmentov (nie náhodou sa stal zberateľom perzských kobercov). Kompozície sú blúdením v neznámom bludisku a udržiavaním ochotného poslucháča v napätí – ten totiž netuší, ako, kedy a kam Feldman zamieri. Polhodinová Palais de Mari je jeho poslednou klavírnou skladbou a patrí k mojim najobľúbenejším.

Maupassantove opisy pôsobia veľkolepo a vznešene, obrazy a prirovnania sú však priliehavé, presné a imaginatívne. Čo mi však skutočne odomklo tento text, bola až veta z polovice poviedky, evokujúca obyčajný domácky pokoj vo vidieckej krajine: „Bratr a sestra jedli u okna koláčky.“ Má v sebe punc jednoduchej reálnosti, každodennosti a v kontexte predchádzajúcich udalostí zvláštnu naliehavosť. Maupassant tento detail nemusel použiť, ale použil ho, čo svedčí o tom, že aj preňho bol dôležitý.

Kresťanská kultúra a kresťanské umenie – aké majú byť? Na jednej strane je postoj, že z hľadiska viery nie sú umenie alebo filozofia vôbec potrebné, dokonca môžu byť na škodu, lebo je jeden Boh a jedna Kniha, a s týmto presvedčením sa stretneme vo viacerých náboženstvách a cirkvách. Hneď vedľa je názor, že umenie by malo slúžiť viere a premeriavať by sme ho mali práve podľa toho, akým je účelným nástrojom. A napokon je tu postoj, že umenie a kultúra majú byť v prvom rade relevantné samy osebe, vo svojich vlastných kategóriách, bez vopred vytýčeného ideového cieľa.

V reštauráciách ašpirujúcich na status haute cuisine si už dnes nekúpite jednoducho obed či večeru, ale gastronomický zážitok neraz pripomínajúci diela súčasnej konceptuálnej umeleckej scény.

Po toľkých básnických zbierkach, ktoré prečítam, aby som ich hlbšie analyzovala, sa vždy teším, že ku koncu roka budem čítať už len prózu, bez postranných úmyslov, len tak, z plezíru. Už pár mesiacov pred sviatkami si robím v hlave zoznamy, ktoré „nelyrické“ knihy si obstarám. Chodím po kníhkupectvách a obzerám si ich, ako dajaké mäso na sviečkovú. Kritériá výberu mám len dve – meno autora či autorky a počet strán.

Kedysi bol vo fontánach smiech namiesto vody.

(pondelok, 26. júna na Námestí slobody)

Náhody ma vždy fascinovali, prekvapovali, šokovali. Moje zaujatie náhodou prerástlo istého času až do chorobného stavu. Náhodám a náhodným súvislostiam som začal pripisovať zašifrované významy. Keď som odpovede hľadal v literatúre, zistil som, že som postupoval podobne ako členovia primitívnych kmeňov spred tisícročí.

Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že všetky skladby vyrastajú z istého, často veľmi jednoduchého prvku. Zaujímajú ma akési základné hudobné situácie.

Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity.

Kráčal som naprieč pokojnou štvrťou malých nízkych bytoviek, kde boli záhradky, stromy a ešte dostatok zelene. Bolo tam detské ihrisko v tráve. A za ním, za plotom, budova materskej školy. Všetko som pozorne vnímal.

Cítil som vtedy, že aspoň na okamih som sa ponoril do iného, ideálnejšieho sveta – a pritom úplne obyčajného každodenného života, v ktorom ľudia ráno chodia do práce, vodia von svoje psy, večer spolu jedia, pozerajú televíziu a spia. Delia sa navzájom o jednoduchú intimitu, napríklad o možnosť ticho, ale intenzívne sedieť s niekým nad horúcim čajom alebo dobrým jedlom. O možnosť prežívať spolu chvejivé sľubné večery i slnečné či daždivé ospanlivé rána v upokojujúcom priestore medzi známymi vecami.

Medzera nevysloveného ženie jazyk vpred, je jeho zdrojom a energiou. Poháňa ho a súčasne je ním nesená. Spôsob, akým zaobchádzame s týmto prázdnom, charakterizuje každú kultúru. Tak ako aj to, čo toto prázdno obsahuje, akú formu tajomstva v ňom tušíme. Môžu to byť vedecké odpovede, absolútno Boha, taoistický princíp všetkých vecí alebo desivá ničota. Neznámo je ústredným bodom západnej civilizácie, okolo neho je sústredené všetko naše konanie a rozprávanie, či už v tradícii teológie, vedy alebo poézie. Slovami Lao-c´ báseň spočíva vo svojom „je“, aj vo svojom „nie je“.

Občas kdesi v hĺbke lesa čosi zavŕzga alebo pukne, inak panuje ticho – varuje pred tým, čo môže prísť a svedčí o minulých kataklizmách. Tie sú vpísané do prudko sklonených stromových trsov, značiacich dráhu povíchric.
Je to ticho výhražné, hnevlivé. Ticho rastlinného života, tak odlišného od toho nášho, že sa naše vedomia nikdy nepretnú, ticho existencie, ktorá od sveta nežiada nič okrem rastu, ticho výsmešné, živiace sa našou krehkosťou a bázňou. To ticho raší zo stromov, vydychujú ho rokliny.

Chvejúci sa teplý vzduch, alebo možno palma v kvetináči pred jedným z domov na kľukatej ulici v Devíne mojim deťom pripomenul dom na samote uprostred juhotoskánskych kopcov, kde sme boli pár týždňov predtým. Pamätáš si, ako sme sa tam hrali pri levandulich, chytali motýle a prali si v záhrade šaty? Poskakovali dole ulicou a rozprávali, že v tráve okolo domu rástlo plno bodliakov a ony nemohli chodiť bosé, že večer bolo počuť kuvika, že ich sesternica vytrhla z klavíra kláves a keď sme otvorili na poschodí jedno z okien dokorán a cez sieťku proti hmyzu dobre zaostrili zrak, v diaľke sme videli ostrov – Korziku, Havaj, Japonsko, och, mami, nevieš, čo to vlastne bolo?

Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.

Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.

Ale kreslil som ďalej.

A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.

V galérii talianskych miest má osobité postavenie Janov, tento rušný a plebejský prístav, tiahnuci sa v úzkom pruhu niekoľko kilometrov po strmom pobreží Ligúrskeho mora. Pri návštevách Talianska som si stále jasnejšie uvedomoval, odkiaľ čerpal inšpiráciu Italo Calvino pri zostavovaní Neviditeľných miest. Jeho zbierka rozprávaní vyrastá z Benátok a z príbehov Marca Pola, ale potrebuje aj sériu podobností a odlišností ostatných miest, ktorých charaktery priťahujú a zhromažďujú odlišné typy vecí a ľudí: kupcov, vzdelancov, robotníkov alebo umelcov. Miernosť a sympatická elegancia Bergama alebo Sieny, renesančný pôvab Piacenzy či Florencie ponúkajú úplne iné dojmy než Janov. Ten vyrástol z mora, odtiaľ doň prúdilo bohatstvo, ale aj záplava ľudí, kedysi námorníkov, prístavných robotníkov a pirátov, dnes imigrantov.

Teraz je les plný mín, hovoria Larisa s Ninou nad tanierom boršču v kuchyni mojich rodičov, sanatórium, v kotolni ktorého dlhé roky Larisa pracovala, medzitým obsadili aj opustili ruskí vojaci, jej psy Lajka a Archibald zmizli kdesi vo vojne, ale dom medzi stromami ďalej stojí. V polovici deväťdesiatych rokoch moji rodičia na niekoľko týždňov prijali jedenásťročnú Ninu z Kyjeva, dievča, ktoré sa prišlo nadýchať, tak ako iné ukrajinské deti v tom čase, slovenského vzduchu. Bolo to okolo Vianoc, u rodičov je jeden záber – spoločné stolovanie v obývačke zaliatej zimným poludňajším slnkom, Nina sedí za stolom vo svetlohnedých šatách s pohárom v ruke a jemne sa usmieva. Spomínam si na silný mráz, korčuľovanie na potoku a prechádzky po zasnežených poliach. Nina bola spestrením našich dní, bola novým príbehom, jej Kyjev bol pre mňa vtedy vzdialené rozprávkové mesto s kostolmi so zlatými kupolami, Kyjev znel majestátne, neporaziteľne, lebo archanjel Michal nad ním držal ochrannú ruku.

Prvé zážitky, pocity a ponaučenie z procesu tvorby skladby, ktorá presiahla hodinu, sú spojené s huslistom Milanom Paľom. Ešte ako spolužiaci na brnianskej JAMU sme plánovali „celovečernú“ skladbu pre husle (2002). Prvé pokusy však ostali rozpracované len v námetoch, fragmentoch a kresbách. Túžil som popri huslistovi na pódium umiestniť aj dve veľké ikony a skladbu formovo a náladovo stavať tak trochu ako Andrej Tarkovskij film Andrej Rubľov, teda v dlhých blokoch pripomínajúcich epizódy. Mal som vtedy ako inšpiráciu požičanú aj hŕbu kníh o ikonografii. K statickým obrazom som sa snažil komponovať kontrastne pôsobiace bloky hudby plnej dramatických zmien. Tie malo oddeľovať ticho. Skladbu som nedokončil.