Kabinet

Kľúčovou myšlienkou Buberovho diela je, že ľudský jedinec vstupuje počas života do dvoch typov vzťahov: Ja-Ty a Ja-Ono. Obidve vzťahové dynamiky sú potrebné, no medzi riadkami knihy badať, že Buber má obavu z toho, že nás pohltí svet Ono.

Keď teraz nad tým uvažujem, uvedomujem si, že radikálne, avantgardné hudobné gestá ma priťahovali ako forma hry – hry s materiálom, s parametrami hudby, ako sú rytmus, harmónia alebo jej absencia, ladenie, ticho, forma, hustota atď. Bola to hra, ktorá ma oslobodzovala od obmedzení tradičných kompozičných postupov.

Posteľ je jeden z najstarších dobrých vynálezov – poskytuje oddych, lieči a je dobrá aj na snívanie a vymýšľanie nových nápadov. Markova posteľ bola jeho najbližšia kamarátka a odmenil sa je stvárnením v mnohých grafických metaforách. Veľkú zásuvku pod ňou vyplnil kresbami.

Doba si s nami robí, čo chce, tak ako počítač, ktorý mi zhltol odpoveď na túto tvoju otázku. Nevysvetliteľne, nepochopiteľne. Preosial som všetky útroby počítača, ale akoby sa po nej zľahla zem (alebo čo to je.) A nevládzem svoju odpoveď rekonštruovať.

Príbehy učiteľov a žiakov Steiner v Lekciách majstrov sprostredkúva ako rad opakujúcich sa vzťahových modelov, pre ktoré nachádza v dejinách konkrétne príklady v živote rôznorodých jednotlivcov. Steiner má neuveriteľný talent „vyhmatať“ analógie aj v prípade historicky a kultúrne odlišne situovaných „osudov“.

O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť.

Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky.

V roku 2002 napísal blízkemu priateľovi Iljovi Zeljenkovi list. Spomenul v ňom priateľovo úsilie každodenne sústredene uvažovať o hudbe a zároveň ju tvoriť. Označil túto aktivitu za „askesis“ – čo vraj pôvodne znamenalo: „tréning koncentrácie pozornosti, tréning v životnej disciplíne.“ Berger v liste podotkol, že v prípade skladateľa je to tréning koncentrácie na tón, interval, súzvuk, na formu.

Zdeněk Svěrák v divadelnej hre o hudobnej tvorbe fiktívneho českého génia Járu Cimrmana hovorí, že základnými prvkami Cimrmanovej hudby sú „očekávání a zklamání“. Je to skvelá paralela so súčasnou hudbou. Ľudia idú na koncert a často majú očakávania, ktoré ostávajú nenaplnené, následne sú sklamaní.

Dnes by sme sotva hľadali v prírode alebo v kozme nejaké Eriugenove najtajnejšie záhyby, no ten obraz čohosi skoncentrovaného do seba je silný. Môže nám pripomínať človeka schúleného do vlastných myšlienok, filozofický pojem, ktorý si vyžaduje objasnenie a výklad, alebo báseň, ktorá v sebe koncentruje to, čo musí čitateľ akoby „rozbaliť” alebo pred sebou „rozložiť” – prichádzajú mi na myseľ anglické slová enfold, unpack, unroll. Nemajte mi za zlé, že som začal takto zdĺhavo, no od toho sa odvíja aj moja odpoveď na vašu otázku: Preskúmavať záhyby je pre každého filozofa nepochybne plezírom.

A tak som koncipoval celú expozíciu ako SMETISKO – bol tam rebrík, z ktorého viseli šnúry a na nich boli štipcami na prádlo zavesené fotografie. Rebrík bol nasvietený zospodu a vrhal na stenu strašidelný tieň.

V chápaní dnešnej modernej spoločnosti akoby tieto dva pojmy – obyčajný a dôstojný – boli nezlučiteľné. A predsa, zakaždým nachádzam jazyk, ktorým môžem vo svojej práci, ale aj v osobnom živote poukazovať na ich vzájomnú príťažlivosť. Kus šamotovej hliny – môže byť niečo ešte viac banálne ? Nesie v sebe všednosť. Šamot je však pre mňa symbolom služby. Teplo, ktoré dostane, uchováva a šíri.

Tu som sa nechala niesť plošnosťou Svetlaniných kompozícií, tým horizontálnym uberaním sa rôznymi koexistujúcimi smermi a tým, čo je pre mňa najrozpoznateľnejšou črtou jej rukopisu – ako vedie a vrství linku.

Myslím, že flanér musí mať mesto rád. Inak by sa po ňom toľko nepresúšal, nepretŕčal, nevliekol, nepochodoval, neprechádzal, nešuchtal, nerázoval. Pohľad na mesto za pohybu dokáže rozveseliť, inšpirovať, nahnevať, rozosmiať, vystrašiť. Veľkomesto je intenzívne. Smiešne aj vážne, nízke i vysoké, priťahuje i odpudzuje. Ale myslím, že aj v ňom sú miesta, kde niet civilizačného šumu a priestor je viac ako „čisto ľudský“. Práve Bratislava je napríklad mestom, ktorého energiu veľmi silne ovplyvňujú kopce a rieka, krajina, ktorej je súčasťou.

Poéziu nenachádzame iba v knihách či literárnych časopisoch, niekedy nás môže prekvapiť aj v e-mailovej pošte. Keď mi Peter Laučík poslal báseň Jeana Paula de Dadelsen, ktorého som dovtedy nepoznala, pocítila som niečo zo vzrušenia archeológov.