Kabinet

Miroslav Činčár

Maupassantove opisy pôsobia veľkolepo a vznešene, obrazy a prirovnania sú však priliehavé, presné a imaginatívne. Čo mi však skutočne odomklo tento text, bola až veta z polovice poviedky, evokujúca obyčajný domácky pokoj vo vidieckej krajine: „Bratr a sestra jedli u okna koláčky.“

Laura Kladeková, Dalfar

Kresťanská kultúra a kresťanské umenie – aké majú byť? Na jednej strane je postoj, že z hľadiska viery nie sú umenie alebo filozofia vôbec potrebné, dokonca môžu byť na škodu, lebo je jeden Boh a jedna Kniha, a s týmto presvedčením sa stretneme vo viacerých náboženstvách a cirkvách. Hneď vedľa je názor, že umenie by malo slúžiť viere a premeriavať by sme ho mali práve podľa toho, akým je účelným nástrojom. A napokon je tu postoj, že umenie a kultúra majú byť v prvom rade relevantné samy osebe, vo svojich vlastných kategóriách, bez vopred vytýčeného ideového cieľa.

Xénia Činčurová

Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.

Anna Strachan

Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity. V Bavorsku polia so špargľou, na asi päťdesiat sliepok v zablatenom výbehu mrholí, pahorky pokryté ihličnatým lesom, odbočky smerujúce k príbytkom niekdajšej šľachty. Do Berlína je päťstopätnásť kilometrov, k zámku, na ktorý na bielom koni zasneženou krajinou smerovala vo filme Popoluška, necelých sto.

Miroslav Činčár

Kráčal som naprieč pokojnou štvrťou malých nízkych bytoviek, kde boli záhradky, stromy a ešte dostatok zelene. Bolo tam detské ihrisko v tráve. A za ním, za plotom, budova materskej školy. Všetko som pozorne vnímal.

Cítil som vtedy, že aspoň na okamih som sa ponoril do iného, ideálnejšieho sveta – a pritom úplne obyčajného každodenného života, v ktorom ľudia ráno chodia do práce, vodia von svoje psy, večer spolu jedia, pozerajú televíziu a spia. Delia sa navzájom o jednoduchú intimitu, napríklad o možnosť ticho, ale intenzívne sedieť s niekým nad horúcim čajom alebo dobrým jedlom. O možnosť prežívať spolu chvejivé sľubné večery i slnečné či daždivé ospanlivé rána v upokojujúcom priestore medzi známymi vecami.

Dalfar

Medzera nevysloveného ženie jazyk vpred, je jeho zdrojom a energiou. Poháňa ho a súčasne je ním nesená. Spôsob, akým zaobchádzame s týmto prázdnom, charakterizuje každú kultúru. Tak ako aj to, čo toto prázdno obsahuje, akú formu tajomstva v ňom tušíme. Môžu to byť vedecké odpovede, absolútno Boha, taoistický princíp všetkých vecí alebo desivá ničota. Neznámo je ústredným bodom západnej civilizácie, okolo neho je sústredené všetko naše konanie a rozprávanie, či už v tradícii teológie, vedy alebo poézie. Slovami Lao-c´ báseň spočíva vo svojom „je“, aj vo svojom „nie je“.

Michal Hlatký

Občas kdesi v hĺbke lesa čosi zavŕzga alebo pukne, inak panuje ticho – varuje pred tým, čo môže prísť a svedčí o minulých kataklizmách. Tie sú vpísané do prudko sklonených stromových trsov, značiacich dráhu povíchric.
Je to ticho výhražné, hnevlivé. Ticho rastlinného života, tak odlišného od toho nášho, že sa naše vedomia nikdy nepretnú, ticho existencie, ktorá od sveta nežiada nič okrem rastu, ticho výsmešné, živiace sa našou krehkosťou a bázňou. To ticho raší zo stromov, vydychujú ho rokliny.

Anna Strachan

Chvejúci sa teplý vzduch, alebo možno palma v kvetináči pred jedným z domov na kľukatej ulici v Devíne mojim deťom pripomenul dom na samote uprostred juhotoskánskych kopcov, kde sme boli pár týždňov predtým. Pamätáš si, ako sme sa tam hrali pri levandulich, chytali motýle a prali si v záhrade šaty? Poskakovali dole ulicou a rozprávali, že v tráve okolo domu rástlo plno bodliakov a ony nemohli chodiť bosé, že večer bolo počuť kuvika, že ich sesternica vytrhla z klavíra kláves a keď sme otvorili na poschodí jedno z okien dokorán a cez sieťku proti hmyzu dobre zaostrili zrak, v diaľke sme videli ostrov – Korziku, Havaj, Japonsko, och, mami, nevieš, čo to vlastne bolo?

Xénia Činčurová

Podivínstvo či bláznovstvo sa spája aj s ikonickou osobnosťou nedávnych rokov, so Stevom Jobsom, ktorého divné maniery zachytáva biografia Waltera Isaacsona. Od redukcie vysokoškolského štúdia na kaligrafiu, cez nedokončené univerzitné štúdiá, zamestnanie v garáži, bosonohý pohyb v manažérskej pozícii až po tvrdohlavosť v otázke estetiky vnútornej dosky počítača. Tento podivín nielenže sám bláznil, ale nechal svetu aj odkaz v podobe reklamy spoločnosti Apple: „Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví na to, aby si mysleli, že dokážu zmeniť svet, ho aj zmenia,“ čoho dôkazom je nielen on sám, ale aj ďalší novodobý podivín Elon Musk, alebo španielsky mních Justo Gallego vylúčený z kláštora, ktorý svoj život zasvätil bláznivému nápadu postaviť na záhrade vlastnú katedrálu.

Dalfar

V galérii talianskych miest má osobité postavenie Janov, tento rušný a plebejský prístav, tiahnuci sa v úzkom pruhu niekoľko kilometrov po strmom pobreží Ligúrskeho mora. Pri návštevách Talianska som si stále jasnejšie uvedomoval, odkiaľ čerpal inšpiráciu Italo Calvino pri zostavovaní Neviditeľných miest. Jeho zbierka rozprávaní vyrastá z Benátok a z príbehov Marca Pola, ale potrebuje aj sériu podobností a odlišností ostatných miest, ktorých charaktery priťahujú a zhromažďujú odlišné typy vecí a ľudí: kupcov, vzdelancov, robotníkov alebo umelcov. Miernosť a sympatická elegancia Bergama alebo Sieny, renesančný pôvab Piacenzy či Florencie ponúkajú úplne iné dojmy než Janov. Ten vyrástol z mora, odtiaľ doň prúdilo bohatstvo, ale aj záplava ľudí, kedysi námorníkov, prístavných robotníkov a pirátov, dnes imigrantov.

Michal Hlatký

Niekedy, na hrane spánku a bdenia, zažívam kratučkú, no krutú epifániu: Zomriem! Jedno z najbežnejších slov nosím v mysli po celý život, jej tokom je vyhladené ako okruhliak. V prúde a iskrení rieky ho nevidieť, iba čo trochu ťaží. Obrastené riasami predstáv a očakávaní iba napovedá, aký asi môže byť jeho skutočný tvar. Ani v obdobiach sucha, keď hladina klesne a nad ňou sa vznáša pach uhynutých rýb a vodných rastlín, z vody nevytŕča.

Lenka Šafranová

Neviem, kedy sa to stalo prvýkrát, no bolo to na prvom stupni základnej školy. Zastrčené priestory školskej knižnice, v ktorých som sa musela správať podľa prísnych zákonov inštitúcie, ma odstrašovali od prvej návštevy. Nejesť, nepiť, predložiť nedotrhaný a ukážkovo čistý preukaz, nezdržiavať sa dnu pridlho, ani prikrátko, držať silencium a pred vstupom do tmavej, zaprášenej kobky prehltnúť poslednú žuvačku bolo pre mňa odjakživa stresujúce. Rovnako ako nemôcť si vybrať knihu len tak, poprezerať si ju bez toho, aby som si ju musela požičať alebo požiadať knihovníčku unavenú knižničným životom, aby mi ju vybrala z police a podala.

Viktor Suchý

Na konečnej na jednom z mestských návrší vystúpim a vojdem hlavnou bránou do ticha prázdneho cintorína, rozľahlého mesta krýpt a mauzóleí, ktorému dali zakladatelia meno Prazeres – Potešenie. Premýšľam, či všetko potešenie nie je neresť, keďže všetci v živote hľadajú potešenie, a robiť to, čo všetci, je tá najhoršia neresť zo všetkých.

Laura Kladeková

„Nech zhyniem, ak pre toho, kto sa pohrúžil do štúdia, je ticho také potrebné, ako sa zdá,“ s vášňou píše Seneca sám doma so svojou filozofiou. V liste sa zdôveruje Luciliovi, akým rozličným zvukom musia dennodenne čeliť jeho uši, býva predsa neďaleko kúpeľov. Bizarný výpočet plne zodpovedá tomu, ako asi mohol vyzerať hluk v antickom Grécku.

Juraj Briškár

Návšteva predajne pre akvaristov ponúka nezvyčajný zážitok. Miestnosť je tichá, jemne šumivá, pripomína knižnicu. Presklené nádoby sú umiestnené v radoch nad sebou od zeme až po strop ako hrubé zväzky v čitárňach. Rozdiel je v tom, že tieto netreba brať do rúk, namáhavo v nich listovať. Osvetlené zvnútra, plné bublín zaručene živého vysielania sa podobajú na chladné obrazovky v predajniach s elektronikou. Ryby v nich plávajú najprv spoločne, no odrazu sa rozpŕchnu na všetky strany.

Katarína Hrnčiarová

Denne žijeme s čímsi, čo si možno bežne nevšímame, a predsa je našou neoddeliteľnou súčasťou. Tak, ako komunikujeme s ostatnými ľuďmi vo vonkajšom svete, existuje aj istý druh vnútorného vnímania, ktorý nesmerujeme von, ale dovnútra – k sebe. Môžeme polemizovať o tom, nakoľko je u koho toto vnímanie rozvinuté a do akej miery si ho vedome všímame, ale je nám vlastné ako ľudskému druhu. Introspekcia je nielen ponorenie do seba, spoznávanie a vnímanie vlastného ja, ale aj komunikácia s ním – otvorená, obojstranná a – ak sa jej venujeme – aj vedomá a zvedomiteľná. Ak sa snažíme k svojmu ja hovoriť, postupne sa nám odkryjú myšlienkové pochody aj z nevedomej úrovne.

Juraj Briškár

Pozorovanie hráčov biliardu je krásne a poučné zároveň. Osobitne v prípade, ak k nemu dochádza v prítmí poloprázdneho baru s narastajúcou tmou za oknami a hracím stolom zhora zaliatym svetlom. Ich počínanie má vtedy takmer laboratórny charakter. Podobne ako iní odborníci konajú mlčky. Je zrejmé, že sú už dobre oboznámení so zvolenou pracovnou metódou, svojou rolou, poznajú jej pravidlá i nepísané zvyklosti a nemusia preto jeden druhému povedať ani slovo. K pokojnému priebehu udalosti prispievajú aj presne nacvičené pohyby, chvíle zamysleného sústredenia, ktoré neodkazujú na športové zápasy, snáď s výnimkou šachu, ale skôr na akúsi vážnu, systematickú, bližšie nešpecifikovanú výskumnú aktivitu.

Dalfar

Byť autorom zápletky znamená nemôcť byť už jej zaujatým čitateľom, pripraviť sa o vzrušujúci pôvab bytostne prežívanej nevedomosti. Vo viacerých náboženstvách sa preto stretávame s rozhodnutím božstva vzdať sa na čas svojho autorského majestátu a stať sa človekom, tápajúcou a pochybujúcou postavou vo vlastnom diele.

Mila Haugová

Stále mám doma malé váhy na listy, kovové pravítko a akúsi naklonenú rovinu s guličkami slúžiacu na dôkaz rovnomernosti alebo zrýchleného pohybu, neviem čoho presne. V myšlienkach aj dnes žasnem nad pokusom s kovovými pilinami a magnetom. Priťahovanie a preskupovanie ako v láske.

Dalfar

Január, severné Nemecko. Ak ste už niekedy premýšľali o tom, ako asi vyzerajú obľúbené letoviská v zime, potom práve januárový pobyt na pobreží Severného mora môže byť tým najlepším spôsobom, ako to zistiť. Na pohľadnicu sa neodbytne tlačia slová: je tu more, dážď a vietor.