Kabinet

Laura Kladeková

Pozorujem ľudí, ktorí prechádzajú po rázcestí na Foltýnovom obraze, pár v objatí vpravo si ešte viem predstaviť, no ľudia kráčajúci po ceste vľavo ostali len farebnými tieňmi, miznúcimi siluetami bez nôh, ilúziami. Sú to skutoční ľudia, alebo sú to prízraky? Pyrrhónov učiteľ Anaxarachos prirovnával skutočnosť k maliarstvu a zastával názor, že veci sa podobajú obrazom, ktoré k nám prichádzajú v snoch alebo v šialenstve.

Martina Ivanová

Naše emócie sa nepremiestňujú rýchlo. Rozlúčiť sa s nejakým miestom alebo osobou im trvá dlhší čas než nášmu telu. Jednotlivé kultúry majú preto rôzne scenáre na vyjadrenie emócie smútku po niečom, čo nás opúšťa, alebo čo opúšťame my. Táto emócia býva označovaná ako nostalgia, resp. v afroamerickom prostredí blues, v nemčine Sehnsucht, v angličtine homesick, v japončine nagori, v slovenčine už spomínaná clivota alebo cnenie, v češtine stesk. Táto fascinujúca jazyková pluralita odráža skutočnosť, že tento druh emočného prežívania má v rozličných kultúrach nepočetné množstvo podôb, prejavov a motivácií.

Jozef Palaščák

Rozhodnutie nastúpiť na vysokú školu je zároveň nezámerným rozhodnutím už nikdy nestretnúť 15 % populácie v spodnej časti kognitívnej distribúcie. Čím vyššie človek stúpa po akademickom rebríčku, tým je izolovanejší od časti populácie s nižším IQ. Aj preto tento text nebude nikdy úplne dopísaný. Je spisovaním záznamov o stretnutiach mimo rámca vlastnej komunity.

Laura Kladeková

Z vnútorného chaosu, z toho, že nevieme, čo bude, ťaháme čiaru po papieri a hoci nevieme dopredu výsledok, dozvedáme sa veľa o sebe. Čiara tenká ako vlas umožňuje, aby na papieri vzniklo telo, skutočnosť svojho druhu.

Daniel Liška

Existuje hlbší dôvod na neistotu pred bielym plátnom? Moc prázdnej, nepopísanej plochy si povšimol príležitostný básnik Mao Ce-tung, jeden z najznámejších hrdlorezov histórie. V tretej kapitole Malej červenej knihy píše: „Na prázdny hárok papiera je možné vpísať najčerstvejšie, čarokrásne písmená, je možné naň namaľovať najkrajšie obrazy.“

Lenka Šafranová

Písanie eseje si vyžaduje pristupovať k času inak. Esenciálnosť nespočíva v samotnom písaní, ale v hĺbke, s akou sa pristupuje k analyzovanému javu. Tá závisí od autorovej schopnosti zamýšľať sa nad problémom, od jeho miery informovanosti a schopnosti využiť vedomosti tak, aby tému svojím pohľadom zveľadil. Písanie eseje si podľa môjho názoru vyžaduje pristupovať k času lyricky, naladiť sa na tému gnómicky. Ak autor prijme analyzovaný problém za svoj, môže o ňom uvažovať bytostne a podať ho uveriteľne. Gnómickosť ponúka možnosť ponoriť sa do seba samého.

Martina Ivanová

Jednu z posledných intenzívnych chvíľ som zažila pri osamelom stúpaní zasneženou lesnou krajinou. V čerstvo napadnutom snehu nebola žiadna ľudská stopa. Kráčala som po lesnom chodníku v stave úplnej osamotenosti a ticha. Pri tejto činnosti som si veľmi zreteľne uvedomovala najmä semiotický pokoj tohto prostredia, ktorý sa tak veľmi líši od znakovej smršte, ktorú človek zažíva v mestských, ľuďmi poznamenaných priestoroch.

Laura Kladeková

Úzkosť z protipandemických opatrení a sploštenie života na pobyt v dystopickom stroji nazvanom Covid automat ma znova vracali k otázke, čo všetko možno v mojom živote obmedziť, aby som sa ešte cítila slobodná. Podvedome som si začala v knižnici požičiavať také knihy, ktoré by sa do môjho užšieho výberu v slobodných časoch nedostali. Zistila som, že čítam o väzňoch, vyberám si diela autorov, ktorí prežili koncentračný tábor.

Xénia Činčurová

Vzdelávanie je u nás synonymom akademických vedomostí, teoretických poznatkov vied izolovaných od toku života. Problém však nie je v samotných teóriách, definíciách či systémoch. Teoretické modely a zákonitosti sveta sú nevyhnutné pre intelektuálne uchopenie sveta, pre rozvoj myslenia, pochopenie prírodných či spoločenských javov. Ak však učiteľ odboru ostane len pritom, bez vzťahu ku konkrétnym životným skúsenostiam, redukuje svet na jeho schematický obraz a škola produkuje, podľa počtu predmetov, približne desatoro takýchto do seba uzavretých teoretických celkov bez vzájomných súvislostí a spojenia s osobným i spoločenským životom.

Laura Kladeková

„Jakoby je maliar, o ktorom sa nič nevie. A teraz sa pozrime na jeho obrazy,“ čítam v úvode knihy Jakoby. Retrospektíva a ako v nej listujem a obzerám si reprodukcie malieb, vidím ich autora, ako sa holí, sedí na záchode, ako mu umiera otec, ako pofajčieva, porciuje kačku, vidím ho hore bez v ateliéri a v posteli po opici, raz v neistom zamyslení, inokedy s dôstojne vypnutou hruďou, a nadobúdam dojem, že o ňom viem pomerne veľa, že som ho spoznala možno lepšie, ako sa mi to kedy podarí s niekým iným.

Dalfar

Domáce spotrebiče si neuvedomujeme, pokiaľ sa nepokazia, nôž nevezmeme na vedomie, pokiaľ mu nepraskne rúčka a nezačne nás omínať v ruke, a dokonca aj neporiadok zvyčajne zaregistrujeme až vtedy, keď čakáme návštevu a na okamih sa po svojom byte rozhliadneme cudzími očami návštevníka. Domov je aj táto nenápadnosť vecí, ich tiché a nemenné jestvovanie odolné voči zmenám a degradácii, potreba nebrať na vedomie veci a javy a vďaka tomu uvoľniť pozornosť a zaujať ju inak, hoci aj tým, že ju necháme bežať na voľnobeh spolu s nenúteným, voľne sa túlajúcim myslením.

Juraj Briškár

Všetko možno vidieť už v jednom. Platí to o organických štruktúrach, aj o umeleckých textoch, keď sa prejavujú ako úplné už vo fragmente, vo vete, verši alebo v poznámke a vznikajú z textového minima ako zo zrnka alebo z bunky. Potvrdzujú to i Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa, ktorých prvá veta tento text charakterizuje do tej miery, že je v nej hneď od začiatku celý prítomný. V rámci niekoľkých slov tak možno sledovať pre túto prózu príznačný paradox: zatiaľ čo ústredná postava je pod tlakom, v zajatí neosobných okolností, mešká na hodinu a nemá čas, ten, kto o jej náhlení referuje, má času, koľko len chce.

Martina Ivanová 

Tak ako v bežnom živote aj tie zdanlivo najbanálnejšie telesné pohyby a gestá – ako charakter chôdze, fúkanie nosa, spôsob jedenia – podľa Pierra Bourdieua odhaľujú základné princípy konštruovania a fungovania spoločenských vzťahov, tak v jazyku gramatické štruktúry reflektujú spôsob nášho myslenia a zmocňovania sa sveta. A naopak: podoba gramatických štruktúr vkladá medzi človeka a skutočnosť istý interpretačný filter, núti ho, aby svet okolo seba vnímal istým spôsobom.

Erik Sikora

Existujú klasické záhady pre hĺbanie týkajúce sa osobnej identity z hľadiska času a kontinuity. Som tou istou osobou, akou som bol minulý rok? Bol by som ňou i vtedy, keby som vyrastal na inom mieste? Koľko z vlastného ja by mi zostalo, keby ma implantovali do iného tela? Vo svete sociálnych sietí, blogov či youtube sú tieto fantastické myšlienkové konštrukcie konkrétnou a naliehavou otázkou pre stále väčší počet ľudí.

K nezameniteľnej identite severských filmov

Jozef Mergeš

Šachovú partiu proti Smrti vyhrať nemožno, zisťuje Antonius Block v Bergmanovom filme Siedma pečať. Hľadanie zmyslu života vyznie pre rytiera márne, no pochybovanie a strata viery ho napriek neúspechu držia v hre pomerne dlho. Radosť z nádeje je emóciou, ku ktorej vedie cesta zmieru. Vzťah medzi psychologickou introspekciou a prostredím, v ktorom je postava skúmaná divákmi akoby analogicky vyjadroval kontrast medzi duchovnou existenciou a bytím vo fyzickom priestore.

Laura Kladeková

Veď sa na neho pozrime – prilieta na okrídlených sandáloch, sám seba zjavne neberie príliš vážne. Pomocou lesklého štítu redukuje realitu blížiacej sa smrti iba na jej obraz, a vďaka tomu si voči nej dokáže zachovať odstup. Odseknutú hlavu Medúzy neskôr príležitostne vyťahuje z vreca a týmto hravým bububu víťazí nad nepriateľmi.

Interpretácia a reprezentácia, zvýznaňovanie a významy

Juraj Briškár

Umelecké dielo nie je kúpeľňové zrkadlo, neodráža nejakú inú, vonkajšiu, skutočnejšiu skutočnosť, ale je to realita sui generis, svet taký malý, že si v ňom hravosť toho veľkého môžeme uvedomiť. V ohraničenom poli jeho znakov je pre nás omnoho ľahšie pochopiť, ako v nás samých, v našej mysli, predstava skutočnosti vzniká.

Niečo a nič v slovenskej literatúre

Juraj Briškár

Väčšia časť toho, čo vidíme, je výsledok našej schopnosti si zmyslový podnet vo vedomí upraviť, „softvérovo“ ho dotvoriť. Už samotný náš pohľad na svet, keď ráno otvoríme oči, aj keby sme uvideli pred sebou len špinavé handry a odpadky, je iluzívny. Lebo inak ako ilúzia obraz vecí nemôže vzniknúť.