Kabinet

Alexander Eckerdt si svoj sen o pestrofarebnom vtákovi zapísal modrým perom. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, pokiaľ by si sny do zošita vo vlastnoručne vyrobenom modrom obale s troma farebnými pásmi nezaznamenával rôznymi farbami: zelenou, červenou, čiernou a modrou, no tou pomenej, najmä v posledných zápisoch. V takomto prípade sa modrá stáva príznačnou. Zodpovedá rozhodnutiu váhavého vtáčieho hrdinu pre pierko tejto farby.

Muž je nad vázou naklonený tak, že sa špičkou nosa a pootvorenými perami jemne dotýka jej povrchu, pričom jedna z puklín sa ocitá priamo pod jeho ústami.

Pozorujem ľudí, ktorí prechádzajú po rázcestí na Foltýnovom obraze, pár v objatí vpravo si ešte viem predstaviť, no ľudia kráčajúci po ceste vľavo ostali len farebnými tieňmi, miznúcimi siluetami bez nôh, ilúziami.

Naše emócie sa nepremiestňujú rýchlo. Rozlúčiť sa s nejakým miestom alebo osobou im trvá dlhší čas než nášmu telu. Jednotlivé kultúry majú preto rôzne scenáre na vyjadrenie emócie smútku po niečom, čo nás opúšťa, alebo čo opúšťame my.

Rozhodnutie nastúpiť na vysokú školu je zároveň nezámerným rozhodnutím už nikdy nestretnúť 15 % populácie v spodnej časti kognitívnej distribúcie. Čím vyššie človek stúpa po akademickom rebríčku, tým je izolovanejší od časti populácie s nižším IQ. Aj preto tento text nebude nikdy úplne dopísaný. Je spisovaním záznamov o stretnutiach mimo rámca vlastnej komunity.

Z vnútorného chaosu, z toho, že nevieme, čo bude, ťaháme čiaru po papieri a hoci nevieme dopredu výsledok, dozvedáme sa veľa o sebe. Čiara tenká ako vlas umožňuje, aby na papieri vzniklo telo, skutočnosť svojho druhu.

Existuje hlbší dôvod na neistotu pred bielym plátnom? Moc prázdnej, nepopísanej plochy si povšimol príležitostný básnik Mao Ce-tung, jeden z najznámejších hrdlorezov histórie. V tretej kapitole Malej červenej knihy píše: „Na prázdny hárok papiera je možné vpísať najčerstvejšie, čarokrásne písmená, je možné naň namaľovať najkrajšie obrazy.“

Podivínstvo či bláznovstvo sa spája aj s ikonickou osobnosťou nedávnych rokov, so Stevom Jobsom, ktorého divné maniery zachytáva biografia Waltera Isaacsona. Od redukcie vysokoškolského štúdia na kaligrafiu, cez nedokončené univerzitné štúdiá, zamestnanie v garáži, bosonohý pohyb v manažérskej pozícii až po tvrdohlavosť v otázke estetiky vnútornej dosky počítača. Tento podivín nielenže sám bláznil, ale nechal svetu aj odkaz v podobe reklamy spoločnosti Apple: „Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví na to, aby si mysleli, že dokážu zmeniť svet, ho aj zmenia,“ čoho dôkazom je nielen on sám, ale aj ďalší novodobý podivín Elon Musk, alebo španielsky mních Justo Gallego vylúčený z kláštora, ktorý svoj život zasvätil bláznivému nápadu postaviť na záhrade vlastnú katedrálu.

Súvislosti medzi slnečným svetlom a prebudením sú tak zrejmé, že ich možno zdieľať spolu s rastlinami. Vnímaný svet sa dá jednoducho prežiť, vyskúšať, ochutnať a ovoňať. Vracať sa k nemu v texte, nie je nevyhnutné rovnako, ako nie je nutné uvedomovať si vlastné dýchanie. Pokiaľ však chceme z našich pocitov a dojmov získať viac, musíme prevziať za to, aké sú, zodpovednosť, vedome sa na tom, ako vidíme a hodnotíme, a aký svet nás potom obklopuje, podieľať. Osamelá lyrická báseň Rudolfa Juroleka je systematickým výskumom krehkej a subtílnej moci vnímania. Ukazuje, aký zmysluplný a krásny by mohol byť náš svet, pokiaľ by sme si svoju zodpovednosť za jeho význam dokázali priznať.

Niekedy, na hrane spánku a bdenia, zažívam kratučkú, no krutú epifániu: Zomriem! Jedno z najbežnejších slov nosím v mysli po celý život, jej tokom je vyhladené ako okruhliak. V prúde a iskrení rieky ho nevidieť, iba čo trochu ťaží.

Písanie eseje si vyžaduje pristupovať k času inak. Esenciálnosť nespočíva v samotnom písaní, ale v hĺbke, s akou sa pristupuje k analyzovanému javu. Tá závisí od autorovej schopnosti zamýšľať sa nad problémom, od jeho miery informovanosti a schopnosti využiť vedomosti tak, aby tému svojím pohľadom zveľadil. Písanie eseje si podľa môjho názoru vyžaduje pristupovať k času lyricky, naladiť sa na tému gnómicky. Ak autor prijme analyzovaný problém za svoj, môže o ňom uvažovať bytostne a podať ho uveriteľne. Gnómickosť ponúka možnosť ponoriť sa do seba samého.

Jednu z posledných intenzívnych chvíľ som zažila pri osamelom stúpaní zasneženou lesnou krajinou. V čerstvo napadnutom snehu nebola žiadna ľudská stopa. Kráčala som po lesnom chodníku v stave úplnej osamotenosti a ticha. Pri tejto činnosti som si veľmi zreteľne uvedomovala najmä semiotický pokoj tohto prostredia, ktorý sa tak veľmi líši od znakovej smršte, ktorú človek zažíva v mestských, ľuďmi poznamenaných priestoroch.

Úzkosť z protipandemických opatrení a sploštenie života na pobyt v dystopickom stroji nazvanom Covid automat ma znova vracali k otázke, čo všetko možno v mojom živote obmedziť, aby som sa ešte cítila slobodná. Podvedome som si začala v knižnici požičiavať také knihy, ktoré by sa do môjho užšieho výberu v slobodných časoch nedostali. Zistila som, že čítam o väzňoch, vyberám si diela autorov, ktorí prežili koncentračný tábor.

Nech zhyniem, ak pre toho, kto sa pohrúžil do štúdia, je ticho také potrebné, ako sa zdá,“ s vášňou píše Seneca sám doma so svojou filozofiou. V liste sa zdôveruje Luciliovi, akým rozličným zvukom musia dennodenne čeliť jeho uši, býva predsa neďaleko kúpeľov. Bizarný výpočet plne zodpovedá tomu, ako asi mohol vyzerať hluk v antickom Grécku.

Návšteva predajne pre akvaristov ponúka nezvyčajný zážitok. Miestnosť je tichá, jemne šumivá, pripomína knižnicu. Presklené nádoby sú umiestnené v radoch nad sebou od zeme až po strop ako hrubé zväzky v čitárňach. Rozdiel je v tom, že tieto netreba brať do rúk, namáhavo v nich listovať. Osvetlené zvnútra, plné bublín zaručene živého vysielania sa podobajú na chladné obrazovky v predajniach s elektronikou. Ryby v nich plávajú najprv spoločne, no odrazu sa rozpŕchnu na všetky strany.

Vzdelávanie je u nás synonymom akademických vedomostí, teoretických poznatkov vied izolovaných od toku života. Problém však nie je v samotných teóriách, definíciách či systémoch. Teoretické modely a zákonitosti sveta sú nevyhnutné pre intelektuálne uchopenie sveta, pre rozvoj myslenia, pochopenie prírodných či spoločenských javov. Ak však učiteľ odboru ostane len pritom, bez vzťahu ku konkrétnym životným skúsenostiam, redukuje svet na jeho schematický obraz a škola produkuje, podľa počtu predmetov, približne desatoro takýchto do seba uzavretých teoretických celkov bez vzájomných súvislostí a spojenia s osobným i spoločenským životom.

Maľovanie je pre neho spôsob života, o svete sa dozvie najviac, keď porozumie sám sebe, maľuje obrazy, na ktorých nevyzerá dobre, tým väčšmi sú pravdivé.

Pozorovanie hráčov biliardu je krásne a poučné zároveň. Osobitne v prípade, ak k nemu dochádza v prítmí poloprázdneho baru s narastajúcou tmou za oknami a hracím stolom zhora zaliatym svetlom. Ich počínanie má vtedy takmer laboratórny charakter. Podobne ako iní odborníci konajú mlčky. Je zrejmé, že sú už dobre oboznámení so zvolenou pracovnou metódou, svojou rolou, poznajú jej pravidlá i nepísané zvyklosti a nemusia preto jeden druhému povedať ani slovo. K pokojnému priebehu udalosti prispievajú aj presne nacvičené pohyby, chvíle zamysleného sústredenia, ktoré neodkazujú na športové zápasy, snáď s výnimkou šachu, ale skôr na akúsi vážnu, systematickú, bližšie nešpecifikovanú výskumnú aktivitu.

Domáce spotrebiče si neuvedomujeme, pokiaľ sa nepokazia, nôž nevezmeme na vedomie, pokiaľ mu nepraskne rúčka a nezačne nás omínať v ruke, a dokonca aj neporiadok zvyčajne zaregistrujeme až vtedy, keď čakáme návštevu a na okamih sa po svojom byte rozhliadneme cudzími očami návštevníka. Domov je aj táto nenápadnosť vecí, ich tiché a nemenné jestvovanie odolné voči zmenám a degradácii, potreba nebrať na vedomie veci a javy a vďaka tomu uvoľniť pozornosť a zaujať ju inak, hoci aj tým, že ju necháme bežať na voľnobeh spolu s nenúteným, voľne sa túlajúcim myslením.

Všetko možno vidieť už v jednom. Platí to o organických štruktúrach, aj o umeleckých textoch, keď sa prejavujú ako úplné už vo fragmente, vo vete, verši alebo v poznámke a vznikajú z textového minima ako zo zrnka alebo z bunky.

Potvrdzujú to i Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa, ktorých prvá veta tento text charakterizuje do tej miery, že je v nej hneď od začiatku celý prítomný. V rámci niekoľkých slov tak možno sledovať pre túto prózu príznačný paradox: zatiaľ čo ústredná postava je pod tlakom, v zajatí neosobných okolností, mešká na hodinu a nemá čas, ten, kto o jej náhlení referuje, má času, koľko len chce.