Kabinet

Doba si s nami robí, čo chce, tak ako počítač, ktorý mi zhltol odpoveď na túto tvoju otázku. Nevysvetliteľne, nepochopiteľne. Preosial som všetky útroby počítača, ale akoby sa po nej zľahla zem (alebo čo to je.) A nevládzem svoju odpoveď rekonštruovať.

Ernst Jünger: O bolesti, Mier, preložil Rastislav Nemec, Minor, Kapucíni na Slovensku 2023

Jünger píše predovšetkým ako nestranný pozorovateľ, ktorý konštatuje javy a tendencie doby, no morálne ich neodsudzuje a nevnáša do textu vlastné presvedčenia. Predsa len však konštatuje, čo považuje za adekvátny postoj k bolesti, a pomáha si pri tom príkladmi z minulosti. Bolesť nemáme vytesňovať, ale čeliť jej: „vo svete kultu a héroov je dôležité bolesť do života integrovať, usporiadať život tak, aby bol človek každú chvíľu vyzbrojený proti nej.“ (s. 24) Takúto integráciu bolesti do života nazývame disciplínou.

Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že všetky skladby vyrastajú z istého, často veľmi jednoduchého prvku. Zaujímajú ma akési základné hudobné situácie.

K situácii, z ktorej cítim radosť a napĺňa ma, sa dostávam prostredníctvom množstva pokusov. Najťažšie je pre mňa nájsť taký okamih, s ktorým sa môžem zžiť, usadiť sa v ňom.

Hudobná forma je vlastne druhom ilúzie. To, čo sa objaví na začiatku komponovania, možno využiť pre stred či koniec skladby. Ja, nanešťastie, potrebujem hneď v úvode pre seba objaviť istú elementárnu situáciu, ako napríklad zvuk, akord, farbu, iskru, ktorá ma fascinuje či zaujíma do tej miery, že sa do nej usilujem vniknúť a nechávam sa ňou úplne opantať.

Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity. V Bavorsku polia so špargľou, na asi päťdesiat sliepok v zablatenom výbehu mrholí, pahorky pokryté ihličnatým lesom, odbočky smerujúce k príbytkom niekdajšej šľachty. Do Berlína je päťstopätnásť kilometrov, k zámku, na ktorý na bielom koni zasneženou krajinou smerovala vo filme Popoluška, necelých sto.

Kráčal som naprieč pokojnou štvrťou malých nízkych bytoviek, kde boli záhradky, stromy a ešte dostatok zelene. Bolo tam detské ihrisko v tráve. A za ním, za plotom, budova materskej školy. Všetko som pozorne vnímal.

Cítil som vtedy, že aspoň na okamih som sa ponoril do iného, ideálnejšieho sveta – a pritom úplne obyčajného každodenného života, v ktorom ľudia ráno chodia do práce, vodia von svoje psy, večer spolu jedia, pozerajú televíziu a spia. Delia sa navzájom o jednoduchú intimitu, napríklad o možnosť ticho, ale intenzívne sedieť s niekým nad horúcim čajom alebo dobrým jedlom. O možnosť prežívať spolu chvejivé sľubné večery i slnečné či daždivé ospanlivé rána v upokojujúcom priestore medzi známymi vecami.

Medzera nevysloveného ženie jazyk vpred, je jeho zdrojom a energiou. Poháňa ho a súčasne je ním nesená. Spôsob, akým zaobchádzame s týmto prázdnom, charakterizuje každú kultúru. Tak ako aj to, čo toto prázdno obsahuje, akú formu tajomstva v ňom tušíme. Môžu to byť vedecké odpovede, absolútno Boha, taoistický princíp všetkých vecí alebo desivá ničota. Neznámo je ústredným bodom západnej civilizácie, okolo neho je sústredené všetko naše konanie a rozprávanie, či už v tradícii teológie, vedy alebo poézie. Slovami Lao-c´ báseň spočíva vo svojom „je“, aj vo svojom „nie je“.

Aj keď sa vo filme komunikujú ťaživé témy, priestor, kde k tomu dochádza, neprestáva byť čistý, pôsobí príjemne, pozitívne a optimisticky. Túžbu vytvoriť zmätok v postavách vzbudzuje práve bezpečné vonkajšie prostredie. Nevedomky využívajú existujúci poriadok a v podstate rutinu, aby mohli spokojne a bezpečne revoltovať. Nedajme sa pomýliť – potrebujú bezpečie. Aj keď rebelantsky narúšajú okolie, niekde hlboko v sebe vedia, že tam kdesi je upratujúci školník. Táto istota je dôležitá. Možnosť sa z hazardnej „výpravy“ vrátiť na miesta, kde pravidlá a zákony fungujú, kde to postavy poznajú, je pre ne dôležitá ako spánok. Nastáva metanoia.

Občas kdesi v hĺbke lesa čosi zavŕzga alebo pukne, inak panuje ticho – varuje pred tým, čo môže prísť a svedčí o minulých kataklizmách. Tie sú vpísané do prudko sklonených stromových trsov, značiacich dráhu povíchric.
Je to ticho výhražné, hnevlivé. Ticho rastlinného života, tak odlišného od toho nášho, že sa naše vedomia nikdy nepretnú, ticho existencie, ktorá od sveta nežiada nič okrem rastu, ticho výsmešné, živiace sa našou krehkosťou a bázňou. To ticho raší zo stromov, vydychujú ho rokliny.

Chvejúci sa teplý vzduch, alebo možno palma v kvetináči pred jedným z domov na kľukatej ulici v Devíne mojim deťom pripomenul dom na samote uprostred juhotoskánskych kopcov, kde sme boli pár týždňov predtým. Pamätáš si, ako sme sa tam hrali pri levandulich, chytali motýle a prali si v záhrade šaty? Poskakovali dole ulicou a rozprávali, že v tráve okolo domu rástlo plno bodliakov a ony nemohli chodiť bosé, že večer bolo počuť kuvika, že ich sesternica vytrhla z klavíra kláves a keď sme otvorili na poschodí jedno z okien dokorán a cez sieťku proti hmyzu dobre zaostrili zrak, v diaľke sme videli ostrov – Korziku, Havaj, Japonsko, och, mami, nevieš, čo to vlastne bolo?

Existuje hlbší dôvod na neistotu pred bielym plátnom? Moc prázdnej, nepopísanej plochy si povšimol príležitostný básnik Mao Ce-tung, jeden z najznámejších hrdlorezov histórie. V tretej kapitole Malej červenej knihy píše: „Na prázdny hárok papiera je možné vpísať najčerstvejšie, čarokrásne písmená, je možné naň namaľovať najkrajšie obrazy.“

Príbehy učiteľov a žiakov Steiner v Lekciách majstrov sprostredkúva ako rad opakujúcich sa vzťahových modelov, pre ktoré nachádza v dejinách konkrétne príklady v živote rôznorodých jednotlivcov. Steiner má neuveriteľný talent „vyhmatať“ analógie aj v prípade historicky a kultúrne odlišne situovaných „osudov“.

O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť.

Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.

Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.

Ale kreslil som ďalej.

A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.

Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky.

Bianca Bellová: Ostrov. Host. Brno 2022.

Izar, Núrit a Chlapec sú tri hlavné postavy, rozvíjajúce hlavné a vedľajšie príbehy, ale za hlavného protagonistu knihy môžeme považovať Príbeh. Ten generuje vášeň rozprávača aj poslucháča, zväzuje dokopy postavy a deje, interpretuje a dezinterpretuje skutočnosť, vrhá svetlo – nezriedka falošné – na minulosť a budúcnosť, prideľuje zmysel a význam ľuďom a ich skutkom.

Podivínstvo či bláznovstvo sa spája aj s ikonickou osobnosťou nedávnych rokov, so Stevom Jobsom, ktorého divné maniery zachytáva biografia Waltera Isaacsona. Od redukcie vysokoškolského štúdia na kaligrafiu, cez nedokončené univerzitné štúdiá, zamestnanie v garáži, bosonohý pohyb v manažérskej pozícii až po tvrdohlavosť v otázke estetiky vnútornej dosky počítača. Tento podivín nielenže sám bláznil, ale nechal svetu aj odkaz v podobe reklamy spoločnosti Apple: „Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví na to, aby si mysleli, že dokážu zmeniť svet, ho aj zmenia,“ čoho dôkazom je nielen on sám, ale aj ďalší novodobý podivín Elon Musk, alebo španielsky mních Justo Gallego vylúčený z kláštora, ktorý svoj život zasvätil bláznivému nápadu postaviť na záhrade vlastnú katedrálu.

Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu. Artforum a Konvergencie, Bratislava 2022.

Baricco začínal ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica. Kniha Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992) prináša v slovenskom preklade štyri eseje o hodnotách klasickej hudby, jej vnímaní a ďalšom smerovaní i o vzťahoch medzi hudbou minulosti a súčasnosti. Eseje pôvodne vychádzali v časopisoch Hranica tieňa a Živá hudba a autor ich prirovnáva k akýmsi rozsiahlym aforizmom, pričom podľa jeho slov v nich chce „rozvrátiť nehybné myslenie pomocou sily intuície.“ Baricco v knihe zavádza pojem musica colta – osvietená hudba, ktorým nahrádza termíny klasická či vážna hudba. Zároveň rozširuje význam pojmu modernosť. Kľúčovou otázkou knihy je, ako zareagovali idea a prax osvietenej hudby na stret s modernosťou.

Súvislosti medzi slnečným svetlom a prebudením sú tak zrejmé, že ich možno zdieľať spolu s rastlinami. Vnímaný svet sa dá jednoducho prežiť, vyskúšať, ochutnať a ovoňať. Vracať sa k nemu v texte, nie je nevyhnutné rovnako, ako nie je nutné uvedomovať si vlastné dýchanie. Pokiaľ však chceme z našich pocitov a dojmov získať viac, musíme prevziať za to, aké sú, zodpovednosť, vedome sa na tom, ako vidíme a hodnotíme, a aký svet nás potom obklopuje, podieľať. Osamelá lyrická báseň Rudolfa Juroleka je systematickým výskumom krehkej a subtílnej moci vnímania. Ukazuje, aký zmysluplný a krásny by mohol byť náš svet, pokiaľ by sme si svoju zodpovednosť za jeho význam dokázali priznať.

V galérii talianskych miest má osobité postavenie Janov, tento rušný a plebejský prístav, tiahnuci sa v úzkom pruhu niekoľko kilometrov po strmom pobreží Ligúrskeho mora. Pri návštevách Talianska som si stále jasnejšie uvedomoval, odkiaľ čerpal inšpiráciu Italo Calvino pri zostavovaní Neviditeľných miest. Jeho zbierka rozprávaní vyrastá z Benátok a z príbehov Marca Pola, ale potrebuje aj sériu podobností a odlišností ostatných miest, ktorých charaktery priťahujú a zhromažďujú odlišné typy vecí a ľudí: kupcov, vzdelancov, robotníkov alebo umelcov. Miernosť a sympatická elegancia Bergama alebo Sieny, renesančný pôvab Piacenzy či Florencie ponúkajú úplne iné dojmy než Janov. Ten vyrástol z mora, odtiaľ doň prúdilo bohatstvo, ale aj záplava ľudí, kedysi námorníkov, prístavných robotníkov a pirátov, dnes imigrantov.