Silvia Rosivalová Baučeková
Americká poetka Mary Oliver v básňach opakovane uvažuje o nevyhnutnosti smrti. Zbierku New and Selected Poems som prečítala za necelý mesiac. Lepiacim papierikom som si označila len štyri zo stoštyridsiatich dvoch básní, ktoré túto zbierku tvoria. Potom, keď som si ich spätne prezerala, zastavila som sa pri jednej z nich nazvanej Answers. Verná názvu, báseň mi naznačila možnú odpoveď na zásadnú otázku. No nie na tú, prečo musíme umrieť, ale na inú, azda ešte dôležitejšiu – prečo túto dilemu nevieme vyriešiť?
V básni Answers sa stretávame s babičkou a jej vnučkou. Dni nevzdelanej vidieckej ženy pozostávajú z cyklických pohybov medzi ovocným sadom a kuchyňou, do ktorej sa zakaždým vracia s náručiami plnými zrelého ovocia. Vnučka, ktorá k nej prišla na prázdniny, zatiaľ sedí za kuchynským stolom a študuje, zdanlivo oddelená od plodného ruchu a aktivity babičkinho života stohmi kníh.
That summer I hurried too, wakened
To books and music and circling philosophies.
I sat in the kitchen sorting through volumes of answers
That could not solve the mystery of the trees.
My grandmother stood among her kettles and ladles.
Smiling, in faulty grammar,
She praised my fortune and urged my lofty career.
So to please her I studied — but I will remember always
How she poured confusion out, how she cooled and labeled
All the wild sauces of the brimming year.
To leto som sa opäť ponáhľala, prebudená
Knihami a hudbou a všeobjímajúcimi filozofiami.
Sedela som v kuchyni a prechádzala zväzkami odpovedí,
Ktoré nedokázali vyriešiť záhadu stromov.
Moja stará mama stála medzi kanvicami a naberačkami.
S úsmevom a gramatickými chybami
Žehnala môjmu šťastiu a povzbudzovala ma v tom vznešenom zamestnaní.
A tak som študovala, jej pre radosť — ale navždy si budem pamätať
Ako vylievala zmätok, ako chladila a označovala
Všetky tie divoké šťavy kypiaceho roka.
(Úryvok z básne preložila autorka)
Oliver neprezrádza, ktoré zo všeobjímajúcich filozofií mladú ženu v to leto tak pohltili a uchvátili. Po prečítaní ďalších básní v zbierke je však ľahké uhádnuť, aké odpovede v knihách hľadala. Tak ako Oliverová, aj vnučka z básne sa zrejme prostredníctvom umenia a filozofie snažila pochopiť nepochopiteľné – prečo umrieme a aký zmysel má život, ktorý žijeme s vedomím smrti.
Tieto otázky nie sú nové. Rovnako ako Mary Oliver si ich dookola kladie každá ďalšia generácia mysliteľov. Aj my ostatní, zvyčajne celkom nemetafyzicky zameraní ľudia, sa k nim s určitou mierou posadnutosti vraciame, odkedy sme sa ich prvýkrát odvážili vysloviť. Samozrejme, dôvod na toto nekonečné pýtanie je jasný — stále nemáme uspokojivú odpoveď. Je to zarážajúce. Ako je možné, že údajne výkonný stroj, akým je racionálne uvažovanie, nedokáže odpovedať na otázky, ktorými sa zaoberá množstvo mysliteľov už tak dlho? Oliver naznačuje, že príčinou zlyhania môže byť nesprávna metóda.
V západnej filozofickej tradícii mali racionalita, logika a duchovno už od čias Platónovho idealizmu primát nad emocionalitou a telesnom. Európska filozofia zvyčajne chápala ľudskú bytosť ako „dušu, ktorá je stelesnená vo fyzickom domove alebo väzení, a ktorá je s týmto telom prepletená v rôznych stupňoch intimity, ale nikdy nie s ním identická“ (Smith, 2017). Západní, najmä kresťanskí filozofi sa často prikláňali k názoru, že čím duchovnejšia a abstraktnejšia je nejaká bytosť, tým je aj osvietenejšia a vznešenejšia, a naopak, telesnosť považovali za dôsledok zlyhania či previnenia. Dichotomické chápanie tela a mysle bolo v Európe rozvíjané v období osvietenstva, v ktorom sa do popredia opäť dostala aristotelovská definícia človeka ako racionálneho zvieraťa. Práve racionalita sa stala univerzálnou metódou, na ktorej sa budovali moderné politické a vedecké teórie.
Babička v Answers je básnickou antitézou kultu racionality. Pre ňu neexistuje nič „nad“ alebo „za“ fyzickým, za telesnosťou. Jej poznanie prírody, cyklu života a smrti a miesta človeka v ňom nepochádza z filozofických traktátov alebo logického uvažovania, ale z opakovane prežívanej fyzickej reality, z toho, že pozoruje meniace sa farby a vône svojej záhrady, že sa dotýka šupiek zrelých plodov, že ich lisuje do marmelád a sirupov, že toto dielo svojej práce prijíma ústami, trávi a vylučuje, deň čo deň, rok čo rok, stále dookola. V závere básne sa dozvedáme, že napokon ani jej vnučka nezískala najhlbšie poznanie o otázkach bytia a nebytia z filozofických kníh, ktoré v to leto študovala. To, čo jej utkvelo v pamäti, no nedokázala to celkom presne sformulovať, boli tiché odpovede, ktoré jej odovzdala babička v kuchyni.
Je paradoxné, že v súčasnosti je to práve moderná veda, priamy potomok projektu osvietenstva, ktorá spochybňuje dominantnosť racionality. Izraelský psychológ a laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Daniel Kahneman v knihe Myslenie rýchle a pomalé argumentuje, že ľudia nie sú ani zďaleka takými racionálnymi zvieratami, ako dúfali, a že väčšinu nášho konania ovládajú inštinktívne, podvedomé procesy. Kahneman navyše opisuje prípady, keď ľudské myslenie, o ktorom sa subjekty výskumu domnievali, že je vedomé a racionálne, bolo priamo ovplyvnené fyziologickými procesmi v tele, pohybom a postavením tých jeho častí, ktoré zvyčajne s myslením nespájame. Krútenie hlavou, držanie ceruzky medzi zubami či pitie sladenej malinovky malo vplyv na zdanlivo nesúvisiace kognitívne procesy, názory a úsudky. Vzájomným prepojením tela a mysle sa v súčasnosti intenzívne zaoberá aj kognitívna veda a čoraz vplyvnejšou sa stáva teória stelesneného poznania: embodied cognition (Wilson, 2002, s. 625). V tejto teórii sa za základ myslenia nepovažuje nehmotný rozum riešiaci abstraktné problémy. Naopak, za prvotné je považované ľudské telo, pre ktoré je rozum len jedným z nástrojov na prežitie a zabezpečenie jeho potrieb. Takéto telo je zároveň vždy situované v priestore, s ktorým je v neprestajnej interakcii (Wilson a Foglia, 2017). Teória stelesneného poznania obracia naruby tradičné filozofické chápanie človeka ako duše uväznenej v telesnej schránke. Je to telo, ktoré je našou esenciou a mozog, myseľ či „duša“ sú len jedným z jeho mnohých fascinujúcich elementov.
Maďarský mysliteľ Michael Polanyi otvára prevratnú knihu The Tacit Dimension (Nevyslovený rozmer) tvrdením, že „dokážeme vedieť viac, než vieme povedať“ (2009 [1966], s. 4). V knihe vysvetľuje, že neverbálne – nevysloviteľné a nevyslovené – poznanie predstavuje základ všetkého poznania. A kľúčom k získaniu takéhoto poznania nie je logické myslenie alebo analýza abstraktných pojmov, ale opakovaná a stelesnená skúsenosť. Presne takouto skúsenosťou oplýva babička v našej básni. Pochopila život, prírodu, vesmír a nekonečno nie rozumovo, v abstraktných, verbalizovaných pojmoch, ale na oveľa hlbšej úrovni. Tak ako líšky, havrany, ryby a medvedice v iných básňach Oliverovej zbierky, aj babička zásadným otázkam existencie rozumie svojím telom. Otázky i odpovede sú pre ňu zhmotnené v životných cykloch jej záhrady, v chlade mrazivej noci či v pohybe svalov pri chôdzi. No na rozdiel od filozofov, ktorí svoje poznanie zapisovali do hrubých kníh, babička ho vnučke odovzdávala inak: prácou v kuchyni, jedlami, ktoré pre ňu varievala, dotykom, príkladom, povzbudením, úsmevom.
Literatúra
Kahneman, D. Thinking Fast and Slow. Londýn, Penguin Books, 2011.
Oliver, M. Answers. In: New and Selected Poems: Volume 1. Boston, Beacon Press, 1992. s. 235.
Polanyi, M. The Tacit Dimension. Chicago a Londýn, University of Chicago Press, 2009 (1966).
Smith, E. H. J. Introduction. In: Embodiment: A History (J. E. H. Smith, ed.). Oxford, Oxford University Press, 2017.
Wilson, M. Six Views of Embodied Cognition. In: Psychonomic Bulletin & Review, 2002, 9/4, s. 625-636.
Wilson, R. A. a L. Foglia. Embodied Cognition. In: The Stanford Encyclopedia of Philosophy (E. N. Zalta, ed.), 2017. <https://plato.stanford.edu/archives/spr2017/entries/embodied-cognition/>
