Laura Kladeková
Podľa jednej literárnej anekdoty filozof Pyrrhón praktizoval umenie pochybovať o všetkom radikálnym spôsobom. Napríklad ak išiel po ceste, neuhol pred idúcim vozom, pretože nedôveroval ani vlastným zmyslom. „Kto by pochyboval o všetkom, ten by sa k pochybovaniu ani nedostal,“ píše filozof Ludwig Wittgenstein v spise O istote. Jeho argument možno vďaka tomuto príbehu pochopiť aj doslovne. Isteže nedostal, zrazil by ho voz. Pyrrhóna vraj preto, aby sa mu nič nestalo, všade sprevádzali jeho žiaci. Ako správne poznamenáva filozof Vladislav Suvák, taký človek by sa ťažko stal vzorom pre iných, skôr otravným bremenom. Podľa iných zdrojov si, naopak, Pyrrhóna spoluobčania vážili, postavili mu sochu a mesto, v ktorom žil, bolo vďaka nemu oslobodené od daní. Čo bolo na Pyrrhónovi hodné obdivu, keď je skepsa podľa anekdoty vo svojej konkrétnej podobe komická ako chaplinovský gag? Alebo, ak chceme, aj tragická, veď filozofa robí jeho skepsa nespôsobilým aj na obyčajnú prechádzku.
Ak sa prejdeme po francúzskej obci La Roche-Guyon Paula Cézanna, autora, ktorý stál pri vzniku moderného maliarstva, všimneme si najprv cestu, ktorá jemne zatáča popri dome. Na jej druhej strane rozoznávame domy a návršie. Pri prvom pohľade môže obraz pôsobiť všedným dojmom, no niečo na ňom predsa len prekáža, znepokojuje. Keď ho začneme skúmať, zistíme, že si ho nevieme v mysli vystavať ako celok, aj keď sa snažíme, jeho podoba nám neustále uniká. Kĺžeme od domu a cesty v popredí k domčekom a návršiu v pozadí, no chýba jednoliaty priestor, nevieme si predstaviť vzdialenosť, počet domov ani hĺbku priestoru.
Je to preto, že Cézanne, podobne ako Pyrrhón, nedôveroval tomu, čo vidí. Filozof Ladislav Kvasz vysvetľuje, že cesta neubieha k horizontu a perspektivistické približovanie jej okrajov je zrušené, čo vzbudzuje v divákovi dojem, akoby bola krajina uzatvorená do obrazu. Zdvihnutie horizontu rozdeľuje obraz na dve oblasti, ktoré sú vo vzájomnom napätí.
Cézanne svojou maľbou ruší samozrejmosť vizuálneho priestoru, maľuje krajinu inak, ako by sa javila nášmu zraku. Popretím zrakových schém môžeme vďaka nemu aj my na chvíľu o svete i sebe zapochybovať. Ocitáme sa v pozícii skeptika, keďže sa nevieme rozhodnúť, čomu z toho, čo vidíme, veriť. Môže sa na nás zo zákruty po ceste vyrútiť voz? Ak by sme stáli na začiatku cesty, stihli by sme sa mu uhnúť? Asi nie, ale čo ak tá cesta je v skutočnosti omnoho dlhšia, ako sa nám zdá na obraze? A je to vôbec cesta alebo skôr pešia zóna?
V glosách o umení maliara Františka Foltýna nájdeme dôvod tohto spôsobu maľovania vyjadrený slovami: „I maľba môže byť len mechanicky virtuóznou prácou, a preto kto nežije duševným životom a napodobňuje iba zrakové dojmy, nemá s umením nič spoločného.“ Prečo sa duševný život a dôvera v zmysly vylučujú? A môžeme popretím toho, čo vidíme, získať duševný život? „Umenie je život a život je dejstvovanie – zmena – borba… čosi medzi áno a nie.“ Vo Foltýnových stručných úvahách sa nám ozýva niečo blízke Pyrrhónovi, pretože pravý skeptik nehovorí ani áno ani nie, no je tým, kto neustále skúma. Život je dejstvovanie, proces, postup, tok.
Pri prezeraní jeho obrazu Dedina na rázcestí vidíme opäť inak, ako by sme mali. Cestičky pripomínajú skôr korytá rieky ako pevnú pôdu pod nohami. Podobne ako u Cézanna, pôsobí obraz ako uzavretý do seba, domy sa na seba tlačia, až máme pocit, že celá dedina je na seba nalepená. Stromy povievajú, ich koruny sú ploché ako listy, vyslobodené z trojrozmerného priestoru. Kým pri Cézannovi aspoň farebnosť evokovala krajinné prostredie výberom jemných zelených, žltých a hnedastých tónov, Foltýn zámerne popiera našu bežnú vizuálnu skúsenosť aj na úrovni farebnosti. Smerom nahor obloha tmavne do čiernej, čím sa v mysli ruší predstava oblohy, ktorá sa rozprestiera v diaľke a nad nami. Všetko tu s nami ostáva ako v lucidnom sne.
Pozorujem ľudí, ktorí prechádzajú po rázcestí na Foltýnovom obraze, pár v objatí vpravo si ešte viem predstaviť, no ľudia kráčajúci po ceste vľavo ostali len farebnými tieňmi, miznúcimi siluetami bez nôh, ilúziami. Sú to skutoční ľudia, alebo sú to prízraky? Pyrrhónov učiteľ Anaxarachos prirovnával skutočnosť k maliarstvu a zastával názor, že veci sa podobajú obrazom, ktoré k nám prichádzajú v snoch alebo v šialenstve.
Veci sú také, aké sa nám javia, sú teda zjavením. Svet môže byť rovnakou ilúziou, akú poskytuje maliarstvo, a iba ten, kto to zažil, vie, aké dokážu byť halucinácie presvedčivé a pre náš zrak prítomné rovnako sebavedomo ako skutočné veci. Pyrrhón, predtým ako sa stal filozofom, bol maliarom. Podľa doxografov sa zachoval aj nejaký jeho obraz nosičov pochodne na stenách gymnázia v Élide, jeho rodnej obci.
Popierali Cézanne a Foltýn skutočnosť? Azda iba skúmali, ako funguje priestor nezávisle od nášho zraku, prípadne podobne ako Pyrrhón pátrali po tom, aká je naša schopnosť poznávať. Experimentovali na plátne s vecami, ktoré môžu byť pre človeka prítomné aj v iných vrstvách vnímania, v tých, ktoré Foltýn nazval duševným životom. A pritom namaľovať obraz je čosi praktické. Vyžaduje zručnosti. Akt maľby je už činom. Pre maliara je samozrejmé, že jeho skúmania sa nekončia. Cézanne mal ešte aj na konci života pocit, že nestihol namaľovať to, čo skutočne chcel. Na to je vnútorná dynamika skepsy prínosná, pretože zabezpečuje mnohorakosť prístupov. „Nič nie je ani krásne, ani škaredé, ani spravodlivé, ani nespravodlivé (…) nič nie je skutočné a ľudia vo svojich činoch sa riadia zákonmi a zvykmi; lebo nijaká vec nie je skôr taká alebo onaká,“ hovorí k nám Pyrrhón a je zjavné, že to, čo znie ako paradox, je v príbehu o umení rozoznateľnou a jasnou správou. Nie je neschopnosťou rozlíšiť hodnotu, ale hybnou silou. Ak by sa umelci riadili iba naučenými zákonitosťami a zvykmi, umenie by bolo rigidné. Prečo je také ťažké predstaviť si pozíciu skeptika v každodennom živote, ak si ju vieme dosť dobre predstaviť v umení? Skeptik nie je nihilistom, ale tým, kto starostlivo skúma, preveruje to, o čom ostatní nepochybujú, a preto ich to ovláda. Nie je tým, kto si myslí, že nemôžeme nič poznať, jeho metóda skôr pozýva preskúmať všetky dostupné možnosti. Nehovorí ani áno, ani nie. Našiel medzeru, v ktorej sa môže pohybovať slobodne. Získal čas, aby mohol veci premyslieť. Stačia mu dve tézy, vďaka ktorým si udrží skeptický postoj. Prvou z nich je „neuchopiteľnosť vecí“ a druhou „zdržanie sa úsudku.“
Skeptická formulka „nič nie je také ani onaké“ chráni pred prvým náporom automatických predstáv, myšlienok, mienky iných, zaužívaného zvyku i zákona. Núti nás zastať a pýtať sa, ako to je, spochybňovať to, čo prichádza ako samozrejmé a dané, zastaviť sa na chvíľu pred „neuchopiteľnosťou vecí“. Nie náhodou je pravým skeptikom oblasti zmyslového vnímania Démokritos, ktorý bez akýchkoľvek nástrojov exaktnej vedy, iba na základe pochybnosti a teoretickej úvahy, dospel k existencii atómov. Dnes nám všetky vedecké odvetia s použitím sofistikovaných nástrojov potvrdzujú, že náš svet nepozostáva z ciest, domov či kopcov, ale že je tvorený najjemnejšími entitami, kvarkmi, informáciami DNA, neurónmi a bitmi. Ak sa vyberieme ktoroukoľvek cestou s úmyslom čosi preskúmať, stávame sa súčasťou otvorenej encyklopédie, ktorú ani pri najlepšej vôli nie sme schopní obsiahnuť. Čaká nás krajina plná rázcestí, nekončiaci sa tok opakujúcich i vylučujúcich sa tvrdení. Môže nás to viesť k apatii, neschopnosti sa vyhraniť alebo k pedantérii, neurotickému pocitu nedostatočnosti. Ja sa napríklad bojím, že ak okamžite neodpoviem na nejaký email alebo neurobím to, čo som sľúbila v čase, keď o tom hovorím, že to nánosy udalostí prekryjú a už sa k tomu nikdy nevrátim, čo je zrejme opakom skepsy, keďže neskúmam, či to, na čo tak horlivo odpovedám, naozaj robiť mám.
Nie je Pyrrhónova téza o „neuchopiteľnosti vecí“ a jeho rada „zdržania sa všetkých úsudkov“ a s tým spojené cvičenie sa v ľahostajnosti v podstate veľmi praktickým modelom rozhodovania a konania pre našu epochu? Keď postinternetová doba čoraz väčšmi pripomína nekonečnú knižnicu, o ktorej sníval Jorge Luis Borges, či Flaubertov román Bouvard a Pécuchet? Skeptik je na jednej strane postavou odsúdenou na hľadanie zmyslu v nekonečnej knižnici alebo postavou komickou ako dvaja priatelia, ktorí lúskajú jednu encyklopédiu za druhou, ale realita je príliš rozmanitá na to, aby sa dala zvládnuť, až sa vo vlastnom živote stávajú nedobrovoľnými aktérmi grotesky. Nemáme však aj vďaka týmto dvom skeptickým dielam schopnosť získať stratenú rovnováhu? Ak nás nebude znepokojovať mnohorakosť, neukončenosť, protichodnosť, nezmerateľnosť, nerozhodnuteľnosť vecí, môže sa svet pre nás opäť stať pokojným miestom. Prvotnou sa javí schopnosť zastaviť sa. Preto rada pozorujem obrazy, a možno preto sú galérie zväčša prázdne.
Pri pohľade na obrazy modernistov Cézanna a Foltýna si nakoniec môžeme povedať, že im ešte rozumieme, umenie nebolo celkom vyslobodené z puta reprezentácie. Pre niekoho deformovanie krajinky nie je niečím, čo by dnes vzbudzovalo otázky. No ak prídete do galérie na výstavu súčasného umenia bez toho, aby ste si prečítali kurátorský text, často si môžete namiesto mnohých spochybňujúcich otázok položiť len jednu: Na čo sa vlastne pozerám?
Ako nám naznačil Alexander Eckerdt, autor obrazu s názvom Krajina, kde som sa chcel narodiť, kresba je azda „obrazom krajiny“, ale takej, „kde sa chcel narodiť“, teda neexistujúcej. Pozostáva z jemných, ľahkých, tanečných línií ceruzky, ktoré sa rozbiehajú rôznymi smermi, a hrubých ťahov nakreslených plochou uhlíka, ktoré však majú vzdušnú podobu dymu či naznačených tieňov nespútane šrafovanej plochy. Línie sú hravé, vírivé ako jazzová hudba a s výnimkou niekoľkých roztratených kúskov predstaviteľnej reality – akou sú vrchy, čosi ako domček pri ceste, obrysy ženského tela či ruka, ktorá ukazuje na horizont – je téma obrazu rozpustená v abstrakcii čiary. Čím dlhšie sa na Eckerdtovu kresbu pozeráme, tým väčšmi si všímame, čo nám uniklo, každý prvok, napriek jeho amorfnosti či konkrétnosti priťahuje našu pozornosť, chce a zároveň nemôže byť úplne pochopený, zjavuje sa a vzápätí akoby mizol, vytrácal sa.
Vďaka naladeniu kresby si môžeme predstaviť, čo asi znamená Pyrrhónova téza o neuchopiteľnosti vecí a prvotné zmĺknutie. Zdá sa, že jediná možnosť, ako tomuto obrazu porozumieť, je vzdať sa všetkých úsudkov, možností vypovedať nejaké „áno“ – je to krajina –; nejaké „nie“ – nie je to krajina. Ako sám píše: „…rozprestrel som pred seba biely papier, vzal ceruzky a na nič som sa nedíval, len na tú bielu plochu pred sebou a sústreďoval som sa na ňu a zrazu som pocítil veľké svetlo a v tom svetle svoju osamotenosť a potom tmu.“ V jeho slovách čítame potenciál absolútnej skepsy, ktorá je zároveň aj osvietením: ani viditeľné, ani zapamätateľné, ani predstaviteľné nestačí. A tak skepsa nemusí neprichádzať ako prvá, ale niekedy aj ako posledná.
Podľa niektorých historických zdrojov si Pyrrhón nakoniec vybral obyčajný život. Skepsa mu pomohla vysporiadať sa so sebou samým. V mladosti mal vraj výbušnú povahu. Cvičiť sa v ľahostajnosti azda môže iba ten, kto cíti vášeň. Kto je vo svojich každodenných rozhodnutiach impulzívny. Kto sa často hnevá – na iných, aj na seba. A hnevať sa dokáže len ten, kto verí, že veci sa majú diať istým – a nijakým iným – spôsobom. Pyrrhón sa dokázal zmeniť, jeho skepsa je výsledkom dlhodobého tréningu v každodenných situáciách. Cvičil sa v ľahostajnosti, čo znamená, že neostal pasívny. Vo svojej podstate je ľahostajnosť skeptika aktívna. V strete so svetom sa svetu bránime, uprednostníme pred jeho požiadavkami svoj vlastný pokoj a hoci ho neprestávame skúmať, nastavujeme mu svoju ľahostajnú tvár, odhaľujeme jeho iluzívnu povahu. Podľa Pyrrhóna sa voči nevypočítateľnosti sveta skeptik bráni najprv činmi, a ak sa to nedá, aspoň rozumom. Podľa tejto rady by však zrejme Pyrrhón pred vozom uhol. Navzájom sa vylučujúce správy o Pyrrhónovom živote akoby potvrdzovali platnosť skepticizmu.
Literatúra:
Suvák, V: Ars Vivendi. Slovenský spisovateľ, 2021.
Eckerdt, Alexander: Kuchynské kresby. Katalóg, 1989.
Kleban, Miroslav: Foltýn, Schiller – Neformálne príbuznosti (katalóg Východoslovenskej galérie v Košiciach), 2022
