Dalfar
Mircea Cărtărescu: Melanchólia, Brak 2024, preklad Eva Kenderessy (Melancolia, 2019)
Melanchólia je v poradí treťou knihou rumunského autora Mirceu Cărtăresca preloženou do slovenčiny a druhou knihou poviedok. Podobne ako pri Nostalgii, aj tu ide o komponovanú zbierku, ktorá dokonca kopíruje rovnaký pôdorys: prológ, epilóg a medzi nimi tri súvisiace, navzájom prepojené prózy. Pri tretej knihe už možno porovnávať, hľadať podobnosti, rozdiely a vnímať silné, ale i slabé stránky autora a jeho metódy. Cărtăresca možno označiť za magického realistu, ktorý má charakteristické farby, svoje témy a postupy, zároveň je však vzdialený monotónnosti či opakovaniu, naopak, stále sa mu darí skúmať, prekvapovať a pokúšať sa o ambiciózne gestá absolútnej literatúry. V tejto zbierke si zvolil témy detstva, samoty a tela, a z nich vyplývajúcu titulnú melanchóliu. Znova sa objavujú línie a vzory, ktoré ho opakovane fascinujú – priestor mesta, ktoré je vždy verziou snovej Bukurešti, entomologická fascinácia hmyzím beštiáriom, svet snov či citlivosť voči dennému svetlu, oblakom a súmrakom.
Úvodné podobenstvo zrkadla a premeny udáva základný akord, ktorý ako leitmotív rozpoznáme v rôznych inštrumentáciách naprieč celou knihou. Kafkovým nepodplatiteľným dverníkom je v tomto prípade náš vlastný zrkadlový obraz. Ako ho premôcť alebo preľstiť, ak je konfrontácia so sebou samým nevyhnutná, pretože každý sme sám sebe väzením, peklom i jediným prostriedkom k spáse? Zdá sa nemožné uspieť proti tomu, kto nás dokonale pozná, kto má rovnakú silu, rýchlosť a vôľu, kto na každý náš pohyb reaguje zo zrkadla. Šancou je zmeniť sa, stať sa iným, prijať premenu, ktorá v Cărtărescovom svete môže nadobúdať až hyperbolické rozmery – pripomeňme si záverečnú prózu Architekt zo zbierky Nostalgia. Jej metaforou je dokonalá premena hmyzu, transformácia húsenice na motýľa, tajuplný proces, v ktorom sa telo a myseľ rozložia, aby mohli opäť skondenzovať do novej bytosti. A práve toto, naznačuje Cărtărescu, je príbeh nášho života, v ktorom sme aj nie sme tým dieťaťom, adolescentom, dospelým človekom a starcom, s ktorými celoživotne zdieľame meno a podobnosť, a predsa na nich musíme hľadieť podozrievavo ako na toho druhého v zrkadle.
Lávky, prvá z troch dlhších poviedok, hovorí o päťročnom chlapcovi, ktorý osamel v byte. „Jedného rána mama odišla na nákupy a už sa nikdy nevrátila. Prešli odvtedy týždne alebo mesiace, alebo roky, každopádne mnoho, mnoho dní, čo sa nedali zrátať, všetky rovnaké, lebo všetko od momentu zmiznutia ostalo nemé a meravé, a dieťa už dávno stratilo pojem o čase.“ (s. 23) Na päťdesiatich stranách zostávame sami s dieťaťom v jeho byte a meste. Táto poviedka modelovo charakterizuje autorov prívlastok magického realizmu – neznamená bezbrehé košatenie vecí a dejov, barokové pridávanie a zmnožovanie, fantastické unikanie pred svetom všednosti, ale presne naopak, využíva ho na návrat do najprísnejšej a najhlbšej samoty, prinavracia nás väzeniu tela a mysle. Preto je jeho písanie v pravom zmysle slova existenciálne. V Lávkach sa toho veľa neudeje, nie je to text slovies, ale podstatných mien a prísloviek. Vnemy a pocity, zážitky svetla a samoty, nekonečno tichého sveta dvoch zrkadiel postavených oproti sebe, zmeravenie okamihu znásobeného do neznesiteľnej večnosti. O všetkých troch ústredných poviedkach tejto knihy možno povedať, že predstavujú sen ako metódu. Sú vyskladané z realistických prvkov vonkajšieho i vnútorného sveta, zo spomienok a túžob, zosilnených okamihov jasu, súmraku či vlahej noci, stretávame v nich postavy pretvorené na archetypy, prežívame v nich znásobené pocity, po celý čas sme vo vlastnej mysli a v istej fáze snenia sa to dozvedáme, pod povrchom vecí je naša myseľ ako labyrint v labyrinte, vedomie vo vedomí. Sú to hlboké, transformačné sny, ktoré sa týkajú tých najhlbších právd a zároveň sa nedajú úplne preložiť do bdelého jazyka. Sen je pre magického realistu Cărtăresca metódou kondenzácie pravdy. Lávky svojou obraznosťou a extatickou opisnosťou môžu pripomenúť Bruna Schulza, s jedným dôležitým rozdielom – kým u neho je neustále prítomná rozmarnosť grotesky, Cărtărescova molová tónina nevyužíva humor, ale vážnosť, zasnenosť a melanchóliu zmaru. V kontexte celku sú Lávky variáciou na odmietnutie premeny, protagonista nepodstúpi symbolickú tretiu skúšku a zostáva uväznený vo svete, v ktorom akoby sa do seba zakliesnili nebo a peklo, ako v opakujúcom sa sne, akým azda blúdime v klinickej smrti.
Nasleduje poviedka Líšky, ktorá je priznanou variáciou na rozprávku. Protagonistami sú nerozluční súrodenci, osemročný Marcel a trojročná Izabela. „Aj cez deň, aj v noci boli tí dvaja stále spolu a vlastne sami, lebo divní ľudia, čo ich kŕmili, umývali, hrešili a rozmaznávali a hovorili im dobrú noc, boli priehľadní, bez skutočného tela, ako na fotografiách, na ktorých budovy a všetko, čo nepohnuto stojí, má presné obrysy, no ľudia a električky sa zdajú zahmlené, rozmazané náhlivým ťahom štetca. Boli to dve fúknutia vetra, zvané mama a otec, asi ako ľudí vidia mačky a nebeské vtáky.“ (s. 74) Rozprávka je to pochmúrna a strhujúca, opäť zostupujeme do hĺbok archetypálneho vedomia, na hranicu zrkadla, ktorú občas musíme prekročiť, čo je motív rozprávkový a vždy zároveň aj hlboko tragický. Podobné snové variácie na rozprávky vytváral aj Hugo von Hofmannsthal, no kým on svoje potulky fantastickými svetmi nechával opakovane neukončené, Cărtărescove výpravy týmito svetmi majú nádych osudovosti, pretože nasledujú narysované trasy mýtov, a pointy sú ich dôležitou súčasťou. Pamätáme si, ako sa sny končia, ale ako sa začínajú, takmer nikdy.
Najdlhšou, najtypickejšou a v istom zmysel integračnou prózou je stostranová novela Kože s pätnásťročným protagonistom Ivanom. Opäť sa ocitáme vo sne, o ktorom tušíme, že je vystavaný z autorových spomienok na Bukurešť a na vlastný život. Cărtărescu z úlomkov svojho vnútra, z fragmentov myšlienok a pocitov, ale aj kúskov svojho textového sveta vytvára závratné mandaly chrámov, a z ich architektúry môžeme odčítať bázeň, fascináciu, ale aj hrôzu zo zvláštnych božstiev, ktorým sú zasvätené. Keď Ivan zostúpi do takéhoto chrámu vo svojom vnútri, nájde v ňom operačný stôl podobný oltáru vedľa ikonostasu a závratných sôch otca a matky. Chlapca premôže plač, pretože „možno len cez slzy sa dalo pozerať“ na toto nerozlučné spojenie „veľkoleposti a šialenstva“. (s. 178) Tajomstvu bytia, smrti, boha, smútku či bolesti sme si navykli čeliť v dospelosti, vyzbrojení filozofiou, racionalizmom, stoicizmom či zvykom, Cărtărescu však tieto existenciálne otázky prinavracia deťom. Jeho magický existenciálny realizmus spočíva v tom, že sa fascinovane zdrží pri tom, čo my ostatní míňame na ceste do každodennosti. Napríklad spomínaná zvláštnosť hmyzu a nižších živočíchov – ak sa prizrieme zväčšeninám roztočov, žiabronožiek, mravcov či jednobunkovcov, uvidíme desivý svet mytologických bytostí, často s niekoľkými očami, odstrašujúcimi hryzadlami, zvláštnymi pohybmi i vzorcami správania. Svet obývaný týmito bytosťami už pre nás nikdy nebude slnečný svet prírodnej idylickosti, a aj ich stvoriteľ a pán sa zrejme nebude zhodovať s bezproblémovým pánbožkom z detskej nedeľnej školy. Cărtărescu sebe aj nám opakovane pripomína trýznivé škály na stupnici bytia od nekonečne malého sveta elementárnej hmoty a mikroorganizmov až po závratné rozmery kozmu s miliardami galaxií a im zodpovedajúce časové mierky, pričom na rozdiel od Pascala neponúka rýchly a ľahko dostupný východ z tohto úzkostného labyrintu. Melanchólia je ďalším z jeho cestopisov po tejto metafyzickej krajine, v ktorej sme vždy sami. Pripomína nám zásadné, archetypálne udalosti a vnemy, v období dospievania je to vedomie telesnosti, skúmanie tajomstiev a tabu sveta dospelých, ale aj druhého pohlavia, a opäť je tu výrazný motív premeny, ktorá nás v tomto období oddeľuje od sveta detstva aj od sveta dospelosti. Dôležitý je motív zrkadla, pretože všetky zásadné veci, ktoré sa na výpravách do svojho vnútra dozvedáme, sme vlastne už tušili, a to, čo sa od nás chce, je postaviť sa tvárou k zrkadlu a čeliť všetkému vytesnenému, zamlčanému a obchádzanému.
Kože majú blízko k próze Solenoid, čitateľ však v ich stavbe natrafí aj na tehly, s ktorými sa už stretol v predchádzajúcich textoch tejto zbierky. Slová piesne či názov Modré večery sa objavili v Lávkach, opätovne naďabíme aj na záhadnú poslednú vetu Líšok, a dôraz na mozog, srdce a pohlavie ako prepojenosť myšlienok, pocitov a túžby sa objavil v prológu nazvanom Tanec. V každej poviedke sa stretneme s určitou variáciou premeny. A hoci sa jej v Lávkach protagonista vyhne, v Líškach sa pre neho stane sebaobetovaním a v Koži sa naplno uskutoční, zakaždým nasleduje nevyhnutný smútok v odlišnom odtieni melanchólie. Záverečný text Väzenie tak už len podčiarkne a zdôvodní tento metafyzický pesimizmus.
Autobiografické motívy týchto textov nie sú dôležité, fragmenty vlastného života slúžia autorovi len na to, aby z nich vystaval fascinujúci priestor pre čitateľa. Svojich protagonistov obnažuje natoľko, až sa stávajú univerzálnym človekom. Keď zostúpime dostatočne hlboko do seba, na úrovni základných mýtov a archetypov zaniká naše domýšľavé ja. Cărtărescove texty sa neboja mať takéto univerzalistické ambície, ich vitruviánsky človek však vo svojej úplnosti obsahuje nielen elegantné gestá, ale predovšetkým bolestivé kŕče, grimasy smútku a hnevu, patria k nemu slzy a všetky ostatné telesné výlučky, a vôbec všetky aspekty telesnosti. Autor sa v neustálej exaltovanosti usiluje o celistvý humanizmus, ktorý neobíde žiaden aspekt človeka a ktorý preto môže zároveň vyrušovať a odpudzovať. Každodennosť je falošná idyla zabudnutia na podstatu existencie, ku ktorej nás prinavracajú okamihy strachu, bolesti, smútku a zdesenia, napríklad vtedy, keď zostupujeme do seba a čelíme nielen pohľadu do svojej mysle, ale aj do svojho tela, pod pokožkou čudného, hrozivého a cudzieho. Cărtărescu z ľudí a vecí sníma vrstvu zmierenia a ľahostajnosti a ukazuje nám ich znepokojivé vnútro, spriada textové sny také clivé a znepokojivé, aby mali schopnosť rozrušiť naše stoické bdenie. Snom nás chce prebudiť z nášho bdenia. Aj preto jeho texty nie sú pre každého, a napríklad romanista Jiří Našinec ho v Česku opakovane neodporučil na vydanie. Mircea Cărtărescu však aj v treťom vynikajúcom slovenskom preklade Evy Kenderessy dokazuje, že jeho silné texty tvrdohlavo vystavané na tých najosobnejších fascináciách a fóbiách dokážu poslúžiť ako zrkadlo odrážajúce nielen autorovo, ale aj čitateľovo najvnútornejšie ja.
Literatúra
Dalfar: Cărtografia hlbín detstva. Mircea Cărtărescu: Nostalgia. Dostupné na:https://dalfar.wordpress.com/2016/12/14/cartografia-hlbin-detstva/
