Dalfar
Vladimír Ďurka: Mlčanie do vetra. Košice, FACE 2022
Či už sa pozeráme na debutovú zbierku Vladimíra Ďurku odpredu alebo odzadu, natrafíme na hru s paradoxmi. Maľba Rastislava Podhorského na obálke knihy zobrazuje mužské ruky, niekto si kontroluje pulz a na prstoch pravej ruky spočíva ešte jedna, patriaca neznámej postave. Výjav pôsobí ako detail maľby, ktorú nájdeme v knihe o pár strán ďalej, ale na nej už nájdeme len muža, merajúceho si pulz so zatvorenými očami; nik iný na maľbe nie je, hoci vzor pulóvra i gestá rúk prezrádzajú, že by malo ísť o tú istú postavu a ten istý výjav. Realistická maľba s doslova hmatateľnými telesnými gestami tak zrazu nadobúda symbolické konotácie. V rukách na obálke môžeme uvidieť kríž a interpretácie toho, komu patrí tretia ruka, nás môžu nebadane zaviesť do metafyzických končín.
Podobne je to s názvom zbierky. Mlčanie do vetra v prvom pláne odkazuje na hovorenie či táranie do vetra. V kontexte samotných básní však znamená ešte čosi, a to základné gesto celej zbierky, totiž oscilovanie okolo úplného minima. Mlčať je to najmenej, čo možno urobiť či povedať. Alebo aj nie, veď mlčať je zlato, v pravej chvíli treba vedieť zostať ticho, a neprehovoriť je často heroickým gestom. Mlčať do vetra znamená nerozprávať, ale súčasne šíriť svoje mlčanie po vetre, posielať ho ako odkaz z púšte. O mlčaní poznáme veľa príbehov, v prípade askétov ide priam o legendárne mlčanie, ktoré nesie svoj odkaz naprieč storočiami. Vystihuje to základné dilemy autora, s ktorými sa opakovane stretávame v jednotlivých básňach. Ako podávať správu o mlčaní. Ako byť pokorný v reflexii svojej slabosti, a predsa sa odvážiť prehovoriť. Ako byť pasívny nie v dôsledku rezignácie, ale aktívneho rozhodnutia. Na tieto otázky si autor odpovedá s dávkou sebairónie, ktorá sama využíva formy paradoxu.
Ak sa na túto zbierku pozrieme odzadu, opäť natrafíme na paradoxy. Redaktor zbierky i celej edície Ján Gavura predstavuje autora a hneď prvú vetu začína charakteristikou „známy neznámy“ a pokračuje spojením „oneskorený a vyzretý debut.“ Z biografie autora sa dozvieme, že študoval teológiu, ale kňazom sa nestal a v súčasnosti s manželkou vychováva štyri deti (Vertigo 1/2020). Nie sú to len podružné detaily, pretože tieto témy odčítame aj z jednotlivých básní, či už je to vyzretosť ako dôležitý autorský postoj či priam metóda, alebo tematicky v podobe neprestajného rozhovoru a vyrovnávania sa autorského subjektu s Bohom, deťmi, partnerkou, prelínaním telesnosti a duchovnosti.
Hlavnou črtou týchto básní je minimalizmus, preškrtanie sa k podstate. Čím menej slov, tým väčšmi zavážia, preto ich autor nadľahčuje iróniou a humorom. V súvislosti s oneskorenosťou debutu možno povedať, že autor dosiahol odstup od seba samého i svojho písania, a to, čo nám ponúka v tejto zbierke, prešlo seba-spochybnením, selekciou, odľahčením. Autor sa nám prihovára múdrejší o skepsu a rezignáciu, takže napríklad duchovné motívy nepredkladá ako idealizované koncepty protikladné bežnej realite, ale hľadá ich uprostred prežívanej každodennosti.
V tomto zmysle možno za programové básne zbierky považovať najmä dve: Akoby a Hlas. V prvej nájdeme nosnú tému skepsy voči sebe samému, ktorá je balansovaním, hľadačským spochybňovaním nielen svojich istôt, ale aj svojich pochybností. Na jej začiatku čítame „Prihládzam si vlasy / akoby som sa mal rád“ a dospejeme až k záverečnému poznaniu skeptika: „a kopu iných vecí robím / keďže neviem čo mám robiť // pýtam sa / čo by som robil / na svojom mieste“ (Akoby, s. 12). Neustrnutie, nezotrvanie v žiadnej vlastnej pravde, ale neustála pripravenosť pohnúť sa inam a pýtať sa, to je asi jediné trvalé poznanie, k akému môže skeptik dospieť. Báseň Hlas (s. 16) odzrkadľuje autorov prístup k vlastnému písaniu a mlčaniu, k prijatiu toho, že akékoľvek, hoci aj tie najmenšie pravdy môžu byť vyslovené tichým hlasom bez pompéznosti a reklamy, bez uznania a dokonca bez akéhokoľvek publika.
Hlas musí byť
volajúci na púšti.
Nemusí byť počutý ani vypočutý.
Je, aby bol.
Keby ho počúvali, nebol by,
zmenil by sa na ústa,
ústa na tvár,
tvár na telo,
telo na davy.
Nech sú aj davy,
ale nech je aj hlas:
ďaleko od nich
sám.
Hlas, nie ústa, je zdrojom a oprávnením reči, a jeho nárok vyplýva z opozície, dokonca aj z opozície k vypočutiu. Hlas je atribútom bytia („je, aby bol“) a rozdiel medzi hlasom a ústami je podobný ako rozdiel medzi povolaním a zamestnaním. Opakovane rozpoznávame konštatovania stoika bohatšieho o rezignáciu, ktorý zmierene a s tieňom špecifickej melanchólie vyslovuje skromné poznanie s neustále prítomným sebaironickým otáznikom. Ak by sme mali básne Vladimíra Ďurku posudzovať podľa interpunkcie, ktorú na ich konci vytušíme, potom za tie najprirodzenejšie a najvydarenejšie možno považovať práve tie so spochybňujúcim otáznikom.
Autorský minimalizmus znamená dôsledné preosievanie slov, aj preto sa v knihe opakovane stretávame so slovami púšť, piesok, vietor a dych. Je to spôsob, ako sa autor prepracováva k vlastnej podstate, ku kameňom a kostiam, čo sú ďalšie emblematické slová zbierky. Kosti, to znie vážne; ak si však predstavíme hudbu, akú dokážeme vylúdiť prostredníctvom kamienkov a kostí, bolo by takéto makabrózne hrkotanie nutne sprevádzané morbídno-ironickým žmurknutím. Autor síce neustále naráža na problém zmyslu, ktorý má v kresťanskom ukotvení podobu otázky života a smrti, avšak s nevyhnutným zlyhávaním voči dokonalosti a absolútnu sa vyrovnáva so sebairóniou, fungujúcou ako podvratná taoistická sila zdanlivo slabých. Preto vie o sebe bez ilúzií povedať, že „na kraj svetla / posadíš svoj tieň“ a ako vždy napokon len „nádejne sklameš“ (Na kraj svetla, s. 20). Avšak byť zmierený so sebou znamená rezignovať na veľké výzvy a nepokojné hľadanie, odohnať výčitky a umlčať hlas svedomia, preto je autorov stoik zákonite skeptikom. Nedokážeme ani len zmerať vlastnú úbohosť, netušíme, o čo všetko prichádzame, po čom by sme mohli túžiť, no nevieme o tom. Tento svoj stav nevidomého môžeme nanajvýš predpokladať, a zmieriť sa s vlastným zmierením, ako to autor popisuje v básni Prsteň (s. 22) formou sebaspytovania v modlitbe.
Bože,
úbohý som od kosti.
Všetko, čo nemám,
mi ani len nechýba.
Dávaš mi len to,
čo už dávno mám,
a ja ti ďakujem za to,
že nemusím.
S motívom skepsy sa stretneme aj prostredníctvom autorovho ukotvenia v predmetnom každodennom svete. Keď sa báseň začína knižne a sebareferenčne „Medzi riadkami“, ihneď nasleduje celkom prízemné „ríbezlí a mrkvy“, aby nám autor konkrétne predviedol vlastnú dialektiku tela a duše: je pozoruhodné, ako efektívne funguje metabolizmus nášho organizmu, ako rýchlo, spoľahlivo a nebadane fungujú naše orgány či nervy, zatiaľ čo duch nefunguje, a to ešte úplne viditeľne a s hlasným škrípaním (Medzi riadkami, s. 23).
Táto ukotvenosť v prízemnom a každodennom je ďalšou priznanou a sebaironizujúcou konštantou autorovej poetiky. Do vyznania manželke pripíše „Ale ak chceš, / môžeš jej nakrájať zemiaky“ (Ona, s. 33) a keď príde na jej absenciu, vymedzí sa v priestore medzi nebom a zemou nasledovne: „A ja bez nej: vešiam / miesto seba prádlo.“ (Jesenný dvoj(t)akt, s. 34) Aj vo veľkej téme lásky zostáva autor pri zemi, a namiesto romantizovaného vzývania píše zo svojej pragmatickej skúsenosti dlhoročného manžela so zmesou vecnosti a cudnosti, pričom do vzájomného vzťahu zahŕňa oboch partnerov spolu s ich slabosťami: „Málo si mlčala, / aby si to mohla povedať. / A ja som ťa málo počúval.“ (Archa, s. 41)
Poézia „piesku a kostí“ Vladimíra Ďurku balansuje sebaironizujúcim otáznikom na hrane zmyslu a neskĺzava do hlásania veľkých právd s výkričníkom. Je silná tam, kde v slovných hrách a pointovaní neskĺzne do lacného humoru a aforistickosti. Hra s významom slov dokáže byť pre autora nástrojom sebaskúmania, ako ukazuje samotný názov zbierky, alebo príklad z básne A teraz, keď už naozaj nemám čo povedať, kde sa vzývajú „slová ktoré ma budú / niesť samy // od seba“ (s. 55) – teda nielen samočinne, ale aj z vlastného okruhu poznania.
A teraz, keď už naozaj nemám čo povedať
môžem si písať otvorene
kosťou do piesku
slová ktoré ma budú
niesť samy
od seba
Kresťanstvo tu nemá podobu kazateľstva, istoty alebo útechy, ale naopak predstavuje účinnú metódu neustáleho sebaspochybňovania. Takisto sa dá konštatovať, že minimalizmus nie je pre autora prevzatou módnou metódou, ale dôsledkom radikálneho sebaumenšovania. Sympatickou črtou tejto zbierky je pritom fakt, že autor sa redukciou svojich výpovedí nevyhýba „veľkým“ témam a pojmom, nerezignuje na vedomie Boha, svedomia a existenciálnej povinnosti, avšak skôr s nadhľadom reflektuje svoju nedostatočnosť voči nim, než by nás presviedčal o ich významnosti.
V zbierke Mlčanie do vetra čitateľ nenájde veľa slov, tém a postupov. Skôr niekoľko dobre vybraných a starostlivo ohmataných kamienkov. Význam takého kamienka si človek najlepšie uvedomí, keď si ho po vzore autora na čas vloží do úst alebo do topánky.
