Viktor Suchý
Okná môjho bytu smerujú na juh do parku, z ktorého sa ozývajú v rozličných kombináciách zvuky: pingpongová loptička, straky, píšťalka, vrabce, spev a smiech. Miestni obyvatelia na bicykloch v okuliaroch a teniskách. Veselí, srdeční a komunikatívni, alebo sústredení na pomalé pohyby tchaj-ťi. Sú majstrami v zívaní a zrejme je to odznakom ich usilovnosti, keďže si pri tom hrdo nezakrývajú ústa. Čím väčšie mesto – tým väčšia únava.
Doma som väčšinu ciest vykonal po vlastných, tu dostalo slovo vzdialenosť celkom nový význam. Navyše, ulice a námestia sú prerušované múrmi, plotmi a mnohými ďalšími a novšími druhmi zábran a bariér. Dedičstvo budovateľov Veľkého múru – najväčšieho stavebného projektu všetkých čias – zaväzuje. Trochu mi tie brány a strážne búdky pripomínajú stredoveké opevnenia, no i obyčajný človek sa tu vďaka nim môže cítiť ako hradný pán. Desiatky ľudí ma denne obskakujú a ukláňajú sa mi. A tak trochu ma aj strážia a kontrolujú. Ani nemusím zvolať: Stráže! Už stoja všade pripravené.
Dvadsaťdva miliónov obyvateľov hlavného mesta, ku ktorým sa teraz počítam, zachraňujú parky. V každej štvrti je ich niekoľko, s obrovskou rozlohou. Jeden taký park tvorí niekoľko jazier, malý les, pár záhrad, pavilóny, chrámy, pagody, kopček, skaly, bufety, čajovňa, toalety, mnoho lavičiek a slečny v dobových kostýmoch, ktoré všetci fotografujú. Ja najväčšmi obdivujem Bungeho borovice s belostnými kmeňmi a teraz – na jeseň – zlatožlté listy ginka v tvare vejárov a motýlích krídel.
Teším sa, že sa mi tu podarilo otvoriť sa novým farbám, zvukom, vôňam i chutiam. Predtým som si zvykol vyberať jedlo podľa názvu a zloženia, teraz zasa podľa vône a vzhľadu. Aj tak sa mi stáva, že neviem, ba ani netuším, čo to vlastne s takou chuťou jem. Ako malý chlapec takmer ničomu okolo seba nerozumiem. Nové kolegyne a študenti ma vodia za ruku, hovoria za mňa, ťukajú do môjho telefónu, učia ma základom orientácie a správania. S tunajšími deťmi sa môžem ľahko porozprávať, lebo ešte nevedia, že neviem, čo kričia. Reč tu znie ako vtáčí štebot, aj hrdličkám a strakám rozumiem väčšmi ako ľuďom. Všade okolo seba vidím len zvláštne obrázky a tajomné znaky, neviem nič prečítať, nič z toho, čo sa hovorí, nechápem. Pre niekoho zdroj stresu a frustrácie, pre mňa prameň ľahkého kroku a uvoľnených gest.
Keď sa v trinástom storočí Marco Polo vrátil do Európy, všetkým, ktorí boli ochotní počúvať, vysvetľoval, ako to v ďalekej uzavretej krajine vyzerá. A asi si aj mnohé vymyslel.
Ja som do Pekingu prišiel v roku dreveného draka a v znamení ohnivého draka som sa narodil. Je jedinou nadprirodzenou bytosťou čínskeho zvieratníka, symbolom sily, odvahy, transformácie a šťastia, tak to považujem za dobrý signál. Na rozdiel od európskej mytológie je tu vnímaný pozitívne, má len jednu hlavu, chrlí vodu namiesto ohňa a v nejakej podobe sa s ním stretávam doslova na každom kroku. Azda tu kdesi je skryté dobre strážené tajomstvo, ktoré mi často vŕta v hlave: civilizácie vznikajú, sú na vrchole, v kríze, a potom – skôr či neskôr – zaniknú. Ako to, že táto vytrvala tri tisícročia bez prerušenia?
