Juraj Briškár
Výhľady na lesy a údolia so zádumčivo modrou oblohou nie sú také nevinné, ako by sa mohlo zdať. Na cestách blízko mesta vidno zreteľnú snahu prerušovať ich obrazmi práčok, oceľových panvíc, pracích práškov nadľudskej veľkosti. Jazda autom je na tých miestach sugestívnejšia ako sledovanie televízie. Ak má dôjsť do cieľa, musí zaplatiť tým najvzácnejším a cestou berie na vedomie obrazy polmetrových piškót, čo padajú do obrovských plastových téglikov, šťastných rodín zhromaždených nad taniermi s instantnou polievkou.
Obrazovku možno vypnúť, ale prečo vlastne? V reklamných spotoch veci predstavujú lákavo. Bezoblačná budúcnosť čaká na toho, kto si obuje gumené čižmy, zemiakové lupienky v strieborných vreckách vyvolávajú nadšenie a autá sa pohybujú rýchlo a plynulo otvorenou krajinou s vodopádmi. Na ceste, v kolóne, je to napokon trochu inak. V úzkom jazdnom pruhu nie je natešený, ani rýchly. Disciplinovane sa radí za iných, zrak upiera dopredu, hypnotizovaný tým, čo ovládlo jeho pozornosť, celý nedočkavý sa krčí za volantom v mäkko čalúnenom interiéri. Už tu a teraz je v ňom niekde inde, ohraničený kovom a sklom, pre okolie stratený, prispôsobený tomu, čo má prísť. Aby bol zrozumiteľný ako veci, berie na seba ich prísnu podobu. Celým telom sa v košeli a nohaviciach prispôsobuje potrebám tej jednoznačnosti. Rozmarné prírodné scenérie za bočnými sklami obetuje takému pohľadu na svet, ktorý je strnulý a obmedzený, ale istý. Akoby sledoval futbal v televízii. Spoločne s neznámymi ľuďmi vtesnanými do jazdných pruhov uvažuje zhruba o tom istom, približne v rovnakom rámci, a to napriek tomu, že tam, kde je, má k dispozícii mnoho podnetov. Zbytočne, lebo jeho cieľom nie je vnímať niečo iné než ostatní. Sústredenie sa na veci podobné tej malej, okrúhlej, čo za hluku tribún poskakuje zo strany na stranu, mu prináša úľavu. Je to spôsob, ako potlačiť vzťah k súvislostiam, na ktoré je sám. Dlhé úvahy sú odrazu zbytočné, do úst si vkladá cigaretu, pomaly vyfukuje dym, a svet vidí jasne ako v kine, keď všetko naokolo zhasne, aby o to viac vynikol obraz na plátne.
V bytoch a domoch, v obchodoch a úradoch, továrňach a výrobných prevádzkach sa skoro ráno svieti. Jednoznačných vecí v meste neustále pribúda. Všetky spolu ponúkajú sugestívne predstavenie o zrozumiteľnom svete, stačí sa naladiť. No a kto by si tým, že je, nechcel byť istý? A tak na ulici s menom, vo dverách s číslom, medzi známymi stolmi, šálkami na čaj vystupuje ako vec. Pod vlastným menom hrá sám seba v kovovom kresle a slovách, ktoré v ňom opakuje pred žiarivým monitorom. Výsledný súbor je abstraktný, spája sa s odbornými termínmi, zároveň však vychádza v ústrety jeho potrebe niečoho sa dotknúť, odpočinúť si pri konkrétnostiach, o čosi sa celým telom oprieť. Má podobu dlhých súvetí aj členitých schodov, rôzne veľkých miestností, inokedy je menší, porozkladaný po stole, vždy je však veľmi presvedčivý v tom, ako mu dáva za pravdu a vysvetľuje mu jeho počínanie, ktoré by inak pôsobilo absurdne. Počas dlhých hodín sa za hliníkovými žalúziami takmer nepohne, ak by nedýchal, mimovoľne sa na sedadle z pamäťovej peny neprevaľoval, nelíšil by sa od chladnúceho kávovaru alebo zaparkovaného automobilu.
Zameraný na čosi zrejmé, raz na roh kancelárskej skrine, prúžkovanú kravatu kolegu, vzápätí nato na text predkladanej správy, ako Odyseus pripútaný k sťažňu uniká volaniu celku v nezrozumiteľnosti vlastnej fyzickej premeny. Hypnotizovaný tým, na čo myslí, a zreteľne to potom vidí pred sebou, míňa ľudí na chodbách aj presklené dvere, z ktorých jeden za druhým vychádzajú a spia pritom s očami dokorán. Vedený jasným zámerom vidí svet vo svetle nikdy nezhasínajúcich reflektorov. Chodí sem a tam, lebo presne to si žiada život pozostávajúci z dobre známych vecí a situácií s nimi logicky spojených, okolností navonok normálnych, ako je aj on sám. Očarený ich existenciou objavuje presný čas na hodinách, stropné lampy, koberce s geometrickými vzormi a iné istoty.
V rozopnutej košeli, so zvírenými vlasmi poletujúcimi okolo tváre, drobnými pohybmi pred zrkadlom v kúpeľni oživuje oblý kúsok mazľavého mydla a neveriacky si potom chytá nos a uši. Elektrický varič a taniere v kuchynke, v miestnosti zas pohovka a stôl so zásuvkami plnými spiniek, pier a iných drobností s lampou s plastovým tienidlom majú svoje presné rozmery, predstavujú pre jeho príbeh ideálne okolnosti. Chladne neprítomné, aj keď ležia rovno pred ním, stelesňujú jeho pripravenosť myslieť na to isté ako iní, počínať si zrozumiteľne, napredovať krok za krokom, od jednej veci ku druhej, žiť na dosah tých rozmanito veľkých objektov, ktoré nedokážu byť, narodiť sa, ale len účelovo existovať v závislosti od jeho zaujatia pre ne. Oproti tomu nikým nepovšimnuté lístky a byle ožívajúce celkom bezdôvodne tu a teraz na okrajoch trávnika pred budovou, ale aj jeho dlane a prsty zakončené ružovými nechtami tancujúce na klávesnici nad manžetami s perleťovými gombíkmi, sa pomaly a neokázalo premieňajú, rastú zvnútra von, nemajú ustálené začiatky a konce, je ťažké ich opísať, celé aj v detailoch nedajú sa ohraničiť.
Dokonca aj po tom, ako sa preberie z ustrnutia, vzpriami, oddelí od nábytku a vyjde po betónových schodoch na ulicu, sa veľa nezmení na tom, že je so svojimi rytmicky kmitajúcimi rukami a nohami uprostred presklených budov iba spestrením ich masívnej nehybnosti. Kráča po popraskanom asfaltovom chodníku, izolovaný od toho, kým celým telom je. Nerozptyľuje sa, nepozerá kade-tade, nemá kedy. Prehýba sa v bokoch a šikovne kľučkuje medzi odpadkovými košmi plnými kedysi dôležitých vecí, stĺpmi pouličného osvetlenia a protiidúcimi chodcami v snahe sústrediť sa na niečo, čo je tak isté, ako chce byť on sám. To preto sústredene myslí na to, čo má nejaký význam, čosi konkrétne, čo sa dá ako červená poštová schránka v budúcnosti dobre identifikovať, napríklad na najbližší podchod, úmysel vojsť v ňom do reštaurácie. Mohlo by to byť aj niečo iné, spása ľudstva, cenová zľava, je vlastne jedno, na čo konkrétne sa zameria, hlavne, aby sa nedostal za pomyselnú čiaru.
Udržať sa v určitých rámcoch je na ulici, a potom aj v sporo osvetlenom interiéri zaplnenom vŕzgajúcimi stolmi a stoličkami nadovšetko dôležité. V tej podobe, v akej si samého seba predstavuje, existuje vo vlastnej mysli, a niekedy ešte aj v mysli iných, ktorí podľahli tomu istému klamu. V skutočnosti žije rozptýlenejšie a neurčitejšie. Vdychuje vzduch, prehĺta vodu, podchvíľou si nad bielym obrusom a porcelánovým tanierom nutkavo vkladá čosi do úst a ani bez slnečného svetla, čo preniká cez orosené sklá dovnútra, dlho nedokáže byť. Hneď, ako sa počas obedňajšej prestávky naje a napije, však samého seba s pomocou rôzne veľkých vecí inscenuje ako niekoho iného, kto so svetom v podobe vzduchu, vody, zvierat a rastlín nemá zase až tak veľa spoločného. Vie, ako sa volá, kde pracuje, čo má oblečené, venuje pozornosť tomu, čo práve povedal on alebo ktosi iný. Istý si sám sebou v tesných bavlnených nohaviciach a košeli pozapínanej až celkom hore v prstoch zľahka zviera porcelánovú šálku. Aj ona, hoci malá a krehká, mu pomáha vložiť čosi medzi svet a seba, aby sa potom mohol v duchu cieľavedomo ako guľa na biliardovom stole venovať najprv jednej, a potom druhej veci.
Vecí je veľa, ich neživá ohraničenosť je však iba jedna. To vďaka nej pôsobí jeho nové sako s veľkými vreckami na ňom zrozumiteľnejšie ako on sám a dáva jeho habkavému počínaniu v ňom pevný tvar. Domy, autá, vyžehlené nohavice, do ktorých vnáša množstvo nepravidelných záhybov, na rozdiel od neho existujú nespochybniteľne, do očí bijúco ako farebné črepníky na parapetných doskách, čo z trochy hliny, stoniek a vädnúcich listov dokázali urobiť filmové hviezdy. Od soľničky na stole po prúdové lietadlo burácajúce nad strechami navodzujú výpravnú situáciu, ktorá na jednej strane narastá bez konca, na druhej strane si vyžaduje bytostné stíšenie, podrobenie sa. Smie pozerať, kam sa mu páči, líže zmrzlinu, pije kávu, robí a myslí si čo len chce, hoci aj niečo celkom iné než ostatní, avšak rovnako obmedzeným spôsobom. Mohol by bojovať za záchranu planéty, alebo za niečo iné, o čom práve čítal, nasledovať jedno, či druhé, popierať to alebo vyzdvihovať, rýchlo kráčať odtiaľ tam alebo odtiaľ sem, hovoriť čosi, hádať sa preto alebo aj nie a iba ľahostajne si čosi zapisovať do notesa guličkovým perom, a stále by to bolo všetko normálne ako chôdza popri presklených výkladoch a krátky nákup v obchode plnom krabíc, lebo to má oporu vo veciach prítomných a budúcich.
Jeho deň pozostáva z tisícov zreteľne rozlíšených častí, príjemne ho uspáva, pripomína dážď, je ľahké ho podceniť. Pri bližšom pohľade sa však ukáže, že v sebe skrýva napätie. Omnoho viac ľudí zomiera nechcene, obklopených tak ako on dobre známym nábytkom, fotografiami z dovoleniek pri mori, do posledných chvíľ zaujatých lúštením krížoviek a popíjaním čaju, než vlastnou rukou. Dramatická premena, aká sa za normálnych okolností odohráva vonku, za sklom, v televíznom spravodajstve, vo filmoch, v ktorých sa páli z pištolí, ale hlasitosť streľby sa dá nastaviť, v pozadí dobre známych vecí, ich strháva a zastihuje nepripravených v županoch, uprostred neumytých tanierov a iných banálnych rekvizít. Zbytočne robia to, čo predtým – zapínajú notebooky, kávovary, chytajú sa kresiel, zabárajú tváre do vankúšov. Na normálny život, ranné vstávania, cesty do práce, návraty domov, večerné sledovanie filmov, čítanie novín a spánok v pyžame sa nedá veľmi spoľahnúť. Predstava o zrozumiteľnej ľudskej existencii spojenej s ústredným kúrením a elektrickým osvetlením je krehká napriek tomu, že pôsobí robustne. Vyžaduje si tú istú trpezlivosť ako nakrúcanie historických filmov s množstvom komparzu, vyšívanie obrusov alebo pletenie pančúch, závisí aj od jeho ochoty stále dokola opakovať to isté, zapínať a vypínať plyn, svetlo, televíziu, od jeho rutinne vykonávaných činností, rozhovorov, rovnako ako od chodu bzučiacich prístrojov, krúženia v kuchynských hodinách a na dopravných križovatkách, priemyselnej produkcie celých sérií priehľadne zabalených tovarov a precízne definovaných služieb, od opakujúcich sa výjavov distribuovaných na monitoroch.
Náhle vytrhnutie spomedzi známych vecí ukazuje na konkrétnych ľudských osudoch, ako jednoducho sa dá vzdialiť tomu, v čo všetci veria a opakujú to tak dlho, až zabudnú, že to robia. Masívne kovové skrine, okná v plastových rámoch a predstavy, čo pôsobia napohľad tak presvedčivo, uhrančivo samozrejme ako názov úradu sídliaceho v centre mesta vo veľkej budove obloženej travertínom, mená zamestnancov vygravírované na malých mosadzných tabuľkách umiestnených blízko dverí, gombíky vo výťahoch pripomínajúce zvieracie bradavky, chlpaté rohožky pred dverami, sú pritom iba zdanlivé, existujú len naoko. Aj keď sa zdajú mnohým, nestávajú sa preto skutočnejšími. Rozmanité idey, pojmy, ciele, slová, názory, obrazy, filmy, texty, žiarivé výjavy na monitoroch, ale aj písacie pero, ktoré bezmyšlienkovite berie do rúk, sú ako on, môžu sa zmeniť, stačilo by, keby sa na chvíľu zastavil, bližšie sa im prizrel a venoval im len o čosi viac pozornosti, a odrazu by boli celkom iné, zvláštne, vôbec nie obyčajné.
Je to premena, k akej prirodzene dochádza s odstupom desaťročí, po uplynutí života väčšiny zúčastnených, v múzeách, u vecí vystavených za sklom. Vo vitrínach zaliatych svetlom sú staré rukavice, poháre, zápisníky, mince a gombíky odrazu vzácne, pútajú pozornosť, aj keď predtým nikomu ani nenapadlo na ne takto hľadieť. Odkedy však už nie je nik, kto by sa ich dotýkal, dokonca sa to nesmie, menia sa, strácajú svoj pôvodný úzko vymedzený účel a s ním spojenú samozrejmosť, stávajú sa takými, akými vždy mohli byť– vzácnymi a nedostupnými. Už to nie sú tie staré známe obyčajné obchytané veci, ale znaky, reprezentatívne objekty, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani kráľ, vynucujú si tichý obdiv od tých, ktorí pritom sami od seba nad čímsi takým vo svojom okolí nezostávajú stáť. Sugestívna samozrejmosť jeho vecí raz tiež takto pominie a nejakí budúci diváci sa budú pri stretnutí s nimi pýtať, načo to vlastne bolo dobré. Nik už to, čo ho trápi, nebude prežívať tak ako dnes on a iba malá časť z toho, čo sa mu deje, sa stane spomienkou. Väčšina vecí nebude mať to šťastie, stratia sa ako lopty vo vysokej tráve, zmenia sa na nepoznanie.
V bohato zásobených depozitároch múzea vlastného života nevidí dôvod uvažovať nad exponátmi v ňom, bezmyšlienkovite berie do ruky stoličku s tvrdým operadlom aj malú oceľovú lyžičku, čo sa sama neoblizne, a vždy jej bude jedno, čo mu prinesie k ústam. Nepozastavuje sa nad tým, prečo kľučka na dverách napriek stiskom jeho rúk zostáva chladná. Na obrazovke sa jeho pozornosti dožadujú nové informácie, treba, aby si ich osvojil, našiel si k nim vzťah. Veci sú už také, trpezlivé, no naliehavé, keď striehnu na bytostné zaujatie ľudí ako on, priveľmi zaneprázdnených nato, aby si uvedomili, čo robia, ľudí, ktorí ich vedia telom zohriať, zbaviť zakliatia vo večnej strnulosti, pohnúť nimi trochu, a dať im tak na chvíľu nejaký zmysel. Či už je to sivé čalúnené kreslo pri okne s výhľadom do ulice alebo otvorený notebook, predstava systematicky postupujúceho času, čo sa ohlasuje strojovo presným tikaním z vedľajšej miestnosti, ako v bezodných prepadliskách sa v nich deň čo deň stráca niečo z neho samého. Keď tu medzi nimi, chladne neľútostnými, chodí sem a tam, prežíva, čoho sa stal svedkom, myká sa ako myš chytená do pasce. Ich strnulosť je sugestívna, direktívna, nepripúšťa pochybnosti. Ukazuje, aká veľká je jeho túžba po ilúzii, ktorej by sa dalo dotknúť, celým telom oddať, ako veľmi si už za tie roky zvykol nechať sa vecami klamať a vidieť svet s ich pomocou lákavo jednoznačne, dať sa nimi, lesklými, neživými, viesť, stať sa tvrdým a ťažkým ako ony, trhať pritom hlavou.
Betónové múry a vinylové podlahy, oceľové kancelárske skrine a polyesterom potiahnutá pohovka v chodbičke sa dobre hodia na to, aby celou svojou váhou usmernili jeho rozptýlené pohľady, aby mal celý deň na čo myslieť a čo robiť, o čom hovoriť, čo mať v rukách. Ich civilizačná misia nepozná odpočinok. Sú príkladne spoľahlivé, nevybočujú z radov, akoby stále dokola počúvali hymny. Čím väčším množstvom z nich sa obklopí, tým viac si môže byť istý, že sa počas dňa stretne už iba s tým, čo si dokáže predstaviť. V uzavretom mikrosvete zaplnenom stolmi a stolíkmi, ale aj objektívnymi pravdami, závažnými faktami, pracovnými úlohami napísanými v tabuľkách do úhľadných riadkov radšej kúsok po kúsku stráca sám seba, ako by mal pociťovať neistotu. V snahe čeliť nejako vábivému, bezhranične otvorenému priestoru za oknom ochotne znáša ostré hrany a tvrdé povrchy vecí. Ich chlad má praktické rozmery a z veľkého prázdna robí mnoho takých, ktoré ako čajovú lyžičku alebo malú obrazovku môže zohriať v dlani, vložiť si ich do vrecka. Niet divu, že si ich obľúbil, aj keď sú na neho také prísne. Už od detstva tvrdo vystupujú voči prejavom jeho živelnosti. Vždy, keď sa na nejakej stoličke hojdal, a nehľadel na tabuľu, to bol problém, lebo rušil sústredenie ostatných.
Stôl s kalendárom ho nabáda držať sa cieľa, prejavovať sa zodpovedne a usporiadane. Usadený za ním pracuje na tom, aby v predstavách o presklených vežiach a dlhých, rovných uliciach čosi dosiahol, niečo v nich znamenal. S pomocou nábytku, čísel, sociálnych rolí, funkcií už nemusí fantazírovať sám, romanticky, niekde v tráve, ale môže tak robiť v rámci pracovného tímu, vo vysokej kancelárskej budove s množstvom dobre tesniacich plastových okien, užitočne ako stroj s neprehliadnuteľnými obrazovými výstupmi. To, že k tomu dochádza systematicky, deň čo deň, na jednom mieste uprostred desiatok rovnako si počínajúcich ľudí, v ňom posilňuje istotu, že nesníva. Veci sú pre neho nad slnko jasné. Aj keď vyjde spomedzi nich von, do parku, na denné svetlo, zostáva v mysli dnu, uzavretý spolu s nimi.
Čím zrozumiteľnejšie myslí, hovorí a koná, tým menej ho prekvapuje, čo pritom vidí a cíti. Zdá sa mu to všetko normálne, aj keď sa pomaly posúva vpred v dlhom rade pred výťahom a potom hodiny nehybne sedí na mieste. Sám seba už dokáže usmerniť, tu slovom alebo lampou, tu dátumom alebo písacím perom, a driemať s otvorenými očami, hľadieť duchom neprítomne do sľubnej budúcnosti viditeľnej z okna, obrazovky, v sobotu z horského bicykla. I keď hlboko v srdci, čo nikdy nespí, nevie prestať byť, uprostred pojmov s presne vymedzeným významom, izbových rastlín, ktorých listami nepovieva vietor, spoločne s príručným stolíkom, tým dobrým domácim trojnohým zvieraťom navyknutými na misky s granulami, existuje ako vec. Pod dohľadom stropných lámp už nie je stratený a pohybuje sa predvídateľnejšie. Ukrytá hlboko v jeho rukách a nohách ním blúdi krv, keď trávi dni za sklom, obklopený dobre známym kancelárskym nábytkom, vysoko nad zemou.
Veci sa pre neho stávajú nasledovaniahodnými v mysli. Nevie sa im priblížiť, vždy si zachovávajú odstup. Keď po nich siaha, v snahe dotknúť sa vlastných predstáv, býva sklamaný. To, na čo jeho ruka narazí, nie je stolička, ale médium. Pokiaľ by si ju nedokázal vybaviť sám v sebe, nestala by sa pre neho skutočnou, ani keby na nej sedel. Veci sú bez jeho predstáv o nich neuchopiteľné. Sú to fatamorganické objekty, ktoré nikdy naozaj nebudú, neožijú ako starý gaštan, čo mu konármi búcha do okien, nemôžu byť, dokážu len existovať, podmienene sa prejavovať, sľubovať, vyzerať, že sú. Presvedčivé ako z piesku materializujú jeho vlastné ilúzie, dovoľujú mu nebrať už do úvahy ich fiktívny charakter. Sú to hračky, medzi ktorými zabúda, že sa hrá, filmy, ktorými sa, nehybne sediac, necháva strhnúť. Berie za samozrejmé, že žije medzi nimi námesačne, s rukami natiahnutými vpred.
Podoba vecí je hypnotická, neflexibilná, až fanaticky oddaná účelu. Na rozdiel od neho na rýchlovarnej kanvici nepoznať meškanie. Už z diaľky je jasné, prečo v jeho svete existujú, čo tam celé dni robia. Každá z nich sa v tom špecializuje na niečo iné. Hoci sa to nezdá, chladnička, lampa aj polica s dekoratívnymi predmetmi sú neustále v práci, ako odborníci na čosi špeciálne trávia roky na tom istom mieste a sledujú pritom iba to svoje. Aj keď sa niektoré zdajú byť mäkko neurčité, nadýchané ako vankúš pohodený na pohovke, zostávajú pritom neživo jednoznačné a iba profesionálne nezaujato plnia svoje úlohy. Viazané svojím presne vymedzeným významom sú vedené takmer budovateľskou nevyhnutnosťou, keď vrcholia symfonicky ako betónové schodisko s oceľovými dverami na prízemí, veľká prázdna vstupná hala s ozvenou. Na scénu prinášajú povrchy, ktoré sa v jeho predstavách na tých miestach už veľakrát v minulosti oddelili od hĺbky a ustrnuli do podoby masky. Veci nemusia byť ako on, to on sa chce podobať im, existovať tak sebaisto, cieľavedomo ako ony. Sú mu oporou v snahe chápať svet bez zbytočných pochybností, vo vopred pripravených definíciách a kategóriách.
Veci materializujú obvyklé úvahy a zámery, a dožadujú sa ich na ňom aj vtedy, keď sa on nechá uniesť a snaží sa ich dotknúť. Jeho túžba po nich je túžbou po pevnej, zrozumiteľnej skutočnosti. Pripútaný k veciam je v bezpečí, a zároveň v pasci, aj keď pohodlnej, všetko je vysvetliteľné, nedvojznačné. K dispozícii sú mu farebné podlahy, skrinky, dokonca mäkké koberce, jednoducho to, čo treba, aby sa v zajatí svojich zvyčajných predstáv o svete cítil dobre. V dôvernom kontakte s chladnými geometrickými proporciami písacieho stola existuje relatívne stabilne, kontrolovane, obmedzene, repetitívne, medzi plastovými obalmi a inými priehľadnými odstupmi, v miestnosti s laminátovou podlahou, čo vyzerá celkom ako z dreva. Miestnosť je prakticky zariadená, pripravená na jeho ukážkovo ľudský život v nej. Vstupuje do nej ráno a odchádza v podvečer. Hypnotizovaný tým, čo má pritom na mysli, námesačne kráča po jednej, a potom po druhej prázdnej chodbe, opiera sa o ľadovo chladnú podlahu, schody, železné zábradlie, držadlá, rukoväte.
Nehybnosť vecí mu svedčí. Rád trávi čas vo vnútri pevne uzavretých miestností, za obrazovkami a zasklenými otvormi bez polyesterových čipiek. V nich, dokonale uspôsobených na určité predstavy o sebe, robí mechanicky niečo stále dokola, precízne, sústredene ako stroj vníma bez pohnutia, cez okno, priemyselnú kameru. To iba jeho telo sa v role cieľavedomo uvažujúceho človeka necíti dobre. Navlečené do obleku sa ošíva, potí, mrví. Nie je také hrdinské, ako sa to od neho očakáva, vyrušuje, je nedočkavé, nevie tak dlho zostávať sedieť, nutkavo potrebuje byť, prejavovať sa prirodzene, mnohoznačne. Ak by sa z neho vytratilo to naivné nadšenie pre dotyky a bezprostredný vzťah k okoliu, tie rytmické údery a vlnivé nádychy, ktoré ním hýbu a ani na chvíľu sa nezastavia, rýchlo by sa rozpadlo. Pokým sa naivne dôverčivo plní vzduchom, zostáva živé, bezdôvodne nadšené ako voda, čo ním preteká pripravená trieštiť sa o útesy aj nechať sa unášať vetrom po oblohe v nič nehovoriacich oblakoch neurčitých tvarov. Nechce sa zastaviť, prísť na koniec, dosiahnuť cieľ. Jeho prirodzeným stavom je premena. Ustavične prekonáva všetky odstupy, v podobe vlasov a drobných kúskov suchej kože sa rozptyľuje po budove, opravuje sa za pochodu, lieči, sceľuje a hojí zvnútra. Neprestajne vzniká, pulzuje, zväčšuje sa a zmenšuje, trepoce v košeli ako hviezda.
Kým sa v ňom po deviatich mesiacoch pobytu v inom tele objavil vonku, s malými rukami a nohami, prešiel v skrytosti radom premien. Mal už za sebou podobu spermie, vajíčka, výlučku pripomínajúceho hlien, pyramídy, medúzy, ryby, jaštera a ešte kadečoho iného. Byť znamená skúšať to i ono. Najprv sa veľakrát narodil dnu, v tme, v zrnku, v hline, vo vajíčku, a potom aj vonku, na svetle, medzi ľudí. Morfologická nejednoznačnosť je pre jeho organizmus podstatná a pokračuje v každom prebudení. A tak je v tele ráno iný, ale celý, rastie v ňom, je a pije, akoby sa mal znova narodiť. Mení v ňom proporcie, je hlučný a každú chvíľu hladný, ustavične sa čohosi dotýka, niečo prehĺta, zvedavo sa počas obeda stáva perlivou vodou, kuraťom s brokolicou a uhorkou. Raz tu, a onedlho nato niekde inde, radostne behá hoci aj za kotúľajúcou sa loptičkou. Chodieva s ním večer vonku ako so psom. Cíti, ako sa plní sviežim chladným vzduchom, ktorý žiadnu podobu nemá. To je v rozpore s aristokratickou nehybnosťou vecí, ktoré sa nerodia, ale vznikajú po častiach, a po vytvorení sa už nemenia. Za každých okolností si od okolia zachovávajú odstup, nepoznajú smäd ani hlad, a sú schopné po celé roky stáť na jednom mieste bez toho, aby sa nechali strhnúť a vytvorili si k nemu vzťah.
Je náročné ten nevyčerpateľný potenciál vlastného živého tela pochopiť, a tak sa usiluje ho ohraničiť, kontrolovať oblečením a nábytkom, tíšiť aspirínom, aby bolo viac zrozumiteľné. Zatiaľ čo telo si z toho, čo ho v ňom trápi, robí hneď ťažkú hlavu, on k nemu pristupuje chladne, s nedôverou ako k nezodpovednému. Zdá sa mu priveľmi zaujaté vlastným životom, nedostatočne objektívne, potenciálne nebezpečné, neprehľadné. Dáva mu merať tep, teplotu a tlak. Horúčkovitá telesná premenlivosť pôsobí na neho v porovnaní s nehybnosťou nábytku naivne a nespoľahlivo. No práve vďaka spojeniu s ňou sa mu darí v kontakte s vecami celkom neustrnúť, vystupovať na konci dňa z auta aj šiat, zabúdať na svoje meno, zámery a úlohy. Veľkolepé predstavy vtedy necháva za sebou, svoju úlohu zohrali vďaka spojeniu s jeho ochlpenými rukami a nohami, s krúžením kolies poháňaných energiou získanou z rozpáleného tela blízkej hviezdy alebo z tiel, čo počas miliónov rokov zotleli v zemi do podoby mazľavej ropy alebo čierneho uhlia.
Prirodzené prírodné prostredie s hustými lesmi a meandrujúcimi žilami riek je telo premenlivé ako to jeho, ibaže väčšie. Možno od neho čakať všeličo, búrky aj zemetrasenia, zosuvy pôdy, záplavy, horúčavy, len nie to, že by bolo vecné. Obyvatelia tropických pralesov v dokumentárnych filmoch v ňom počítajú do päť a čoho je viac, to označia za mnohé. Ak by sa ocitli spolu s ním v meste plnom tesných šiat, chladných obrazov a veľkých čísel, mohutných vecí z betónu a ocele, pravouhlých miestností, presklených okien, nábytku, ciest a áut, mysleli by si asi, že sú už na druhom svete, v zakliatej, skamenenej krajine mŕtvych. To, čo bolo pochované, je vykopávané, spaľované a vŕšené do výšky v podobe hranatých monumentov. Aj vysoko nad zemou sa v nej dá ukryť pod zem. Tie neprirodzene rovné ulice, poschodia, kolmé stavby a tmavé výťahové šachty sú pre neho už tak samozrejmé, že nimi ako v banských chodbách deň čo deň chodí tam a späť. Vie si v tých nadzemných podzemiach zažať elektrické lampy, cíti sa v nich ako doma, lebo sú to zhmotnené stavy úzkosti z neohraničených možností telesnej premeny.
Prázdne nočné mesto neskrýva, aké námesačné je. Keď ním unavene od parkoviska prechádza cestou domov, zreteľne vidí, ako v podobe budov s ústredným kúrením, klimatizáciou a elektrickým osvetlením stelesňuje vôľu postáv ako on po hypnotizovanej, len obmedzene živej, ale praktickej, spoľahlivej, hygienicky čistej existencii takmer bez tela. Dokonca aj doma, vo vlastnom byte, uprostred známych vecí, sa sám sebe javí takým, akým nedokáže byť. Pohybuje sa, hryzie a pije a vylučuje v špecializovaných miestnostiach, s pomocou osobitých vecí, s odstupom. To, čo je na jeho živote neurčité, nejasné a odohráva sa prirodzene za hrudnou kosťou, sa v podobe slov a iných objektov odrazu ocitá vonku, znehybnieva to vystavené medzi dekoratívnymi vázičkami na policiach. Nezáleží na tom, čo buble v oceľovom hrnci, dôležité je, že sa tak môže aspoň trochu oddeliť od neurčitého procesu vlastného trávenia a prežívania. A tak doma hocikedy konverzuje s návštevou, zatiaľ čo jedným okom sleduje, ako sa v kuchyni vo veľkom žalúdku so sklom tepelne spracúva telo podobné tomu jeho, so štyrmi končatinami, posypané soľou, korením a zaliate červeným vínom.
Jeho domov je roky starostlivo budovaný kabinet kuriozít. Skrinky a police v ňom zapĺňajú modely jeho telesných orgánov s presne vymedzenými funkciami. Má tu oči v plastových rámoch, ostré zuby vidličiek a nožov, železné žalúdky, sklenené obličky, plastové močové mechúre. Rozmanité nádoby a nádobky sú externou formou jeho tráviacej sústavy porozkladanou od kuchynskej dosky cez drez až po jedálenský stôl, aby napokon dlhý rad objektov vyústil v malej tmavej miestnosti porcelánovou misou, čo na rozdiel od indických šálok na čaj, niekedy poznačených rúžom, nie je zdobená. Posteľ, stoličky, kožušinové papuče a vyžehlené šaty ho v miestnostiach s nízkymi stropmi už celé roky spoľahlivo oddeľujú od tej časti seba samého, ktorú sa pre jej divokú nepredvídateľnosť rozhodol radšej nebrať do úvahy. Relatívne spoľahlivé povrchy vecí mu dovoľujú, aby svoj potenciálne neobmedzený život plný premien inscenoval v ohraničenom priestore a čase, a získal tak nad ním čiastočnú kontrolu. V podobe deskripcií, fotografií a iných obrazov ho zbavuje plebejskej nestálosti a robí vecnejším. To, čo by inak prebiehalo vo vnútri, sleduje na monitore spolu s ostatnými. Obmedzená jednoznačnosť vecí mu umožňuje schovávať sa medzi nimi, a zároveň vytŕčať v mnohoposchodovej obytnej veži. Obklopený vankúšmi má pravdu. Navonok, vysoko nad zemou, zostáva nad okolnosti povznesený. Sám sebe sa javí rozumnejší, mocnejší, monumentálnejší, heroickejší, než dokáže byť.
Auto pred domom pre jeho potrebu žiť vysvetliteľne a čosi znamenať, niečo v živote dosiahnuť, urobilo už veľa. V prvom rade v tom, že sa do neho môže na ulici ukryť so svojou nespoľahlivou plebejskou premenou. Je v ňom pohyblivý a nehybný zároveň ako v tele veľkej oceľovej matky, čo je navonok tvrdá, nekompromisná, a vo vnútri celkom iná. Obklopený jedovatými mäkčenými plastmi ako v časoch detstva zostáva citlivý, zraniteľný, ale navonok, na ceste, pevný, sebavedomý, zameraný do budúcnosti. Jeho utiekanie sa k tej veľkej veci je únikom pred významami, ktoré nevie kontrolovať. Radšej na to nemysli, hovorí mu, ako to vie len ona, tlmene vrčiac. Poskytuje mu, neustále sa prebúdzajúcemu, no nikdy nie prebudenému, útočisko vo veľkom blanitom vajíčku svojho železného tela. Spoza jej skiel ako po umelom oplodnení sa mu zdá, že riadi vlastnú budúcnosť. A keď vyjde von z jej dverí, má pocit znovuzrodenia.
V minulosti ho už v meste obklopovali výzvy k triednemu boju, budovaniu socializmu a iné veľké, dobre nasledovateľné veci. Dnes sú na tých miestach odkazy na hriankovače a šampóny proti lupinám so zľavou. Možnosť byť, ktorú generácie pred ním obetovali v mene ideí a dejín, dnes venuje sériovo vyrábaným predmetom a dejom na obrazovkách. Aj s ním sa počíta v rozsvietenom meste zaplnenom rodinnými bungalovmi s malými oknami, šetrnými umývačkami riadu, notebookmi, autami, filmami, počítačovými hrami. Povinnosť narukovať do zablatených zákopov iba nahradila úloha zaradiť sa do čistých bielych pruhov na cestách a pred pokladňami. A tak sa v ňom sám od seba deň čo deň zúčastňuje na budovaní skutočnosti pozostávajúcej zo samých krásnych nových vecí rovnako odovzdane, ako keď večer sedí pred televíznou obrazovkou. Netrpezlivo sa posúva v radoch, lebo tak uprostred vecí dochádza k zmene.
Uspokojenie spojené s dosiahnutím cieľa na konci cesty, sledovania filmu, vypĺňania krížovky, pobytu v práci, za stolom alebo v kresle je sladká návnada, aby ochotnejšie ustrnul a prijal postavenie veci. Gigantické prícestné leporelá pre dospelých s monumentálnymi vyobrazeniami chladničiek, mixérov, áut a obložených žemlí v papierových krabiciach sa v ňom dovolávajú postojov, ktoré už v školách a zamestnaniach v minulosti veľakrát prijal za svoje. Na vec premenený v laviciach, aj za pracovnými stolmi roky hovorí, čo treba a hľadí pritom na vešiaky v kúte, obité umývadlá a staré kalendáre na stenách. Necháva sa viesť predmetmi, témami, číslami, údajmi, veľkou aj malou násobilkou, dokáže mať na mysli jedno, a až potom druhé, plní úlohy v diári, myslí normálnym spôsobom, dlho sa rozplýva o čomsi dôležitom, opakuje niečo aktuálne platné heslovito stále dokola. Usadený pred obrazovkou v práci, potom doma, považuje za samozrejmé, že nekoná spontánne. Vianočný stromček kupuje v na to určenom čase a aj inokedy myslí a koná spoľahlivo, v rytme hodinových strojov a kalendára, ku ktorému vysoko na stene vzhliada. To kvôli mestu plnému ľudí ako on, stolov a skríň, ako sú tie jeho, veľkých pojmov ako pokrok, práca alebo čas odkladá výhľady na premenlivé oblaky nad strechami na neskôr.
Divoké, bezúčelné vnímanie plné podobností, zamilované do sveta len tak by pôsobilo uprostred toľkých vecí nezodpovedne. Hneď ráno ho v sebe usmerňuje s pomocou televízneho vysielania a hodín na zápästí. Aktuálnym spravodajstvom sa necháva informovať, čo bude v ten deň dôležité. Chce sa prejavovať správne, veď aké by to bolo prísť do cieľa hneď ako dieťa v mláke? Čosi také si chce na konci dlhých viet, chodieb, ciest a rokov práce zaslúžiť. Obklopený ťažkými objektami, zahŕňaný správami o závažných udalostiach nemá dôvod pochybovať o vlastnej dôležitosti, o tom, že je uprostred dyhovaného nábytku pánom vlastnej situácie, a to on sa rozhodol zísť dolu po schodoch, vstúpiť do auta, pripravovať si predtým v kuchynskom kúte žltú omeletu. Predstavy o svete, ktoré sa pre neho ustálili do tej miery, že nadobudli podobu schodov, ulíc a chodníkov, abstraktných pojmov, ochotne zdieľa s ostatnými.
Jeho poznanie aj šťastie majú už objektívne parametre, spája si ich s určitými miestami a predmetmi, sú to veci svojho druhu. Usilujúc sa o ne je pri vedomí do tej miery, aby mohol cieľavedomo konať. Za oknami a múrmi presných rozmerov a tvarov, pred monitormi s veľkými uhlopriečkami sa mu darí kontrolovať to, kým je. Mnoho toho už nevzniká jeho vnímaním. Nie je to on, kto si veci vytvára z piesku, sám je evidovaný a analyzovaný pod dohľadom expertov alebo vecami samotnými. Jeho závislosť od nich je závislosťou od predstáv, ku ktorým už bez pomoci nevie dospieť, na ktorých vytvorenie nemá čas a už ani trpezlivosť, a tak si ich kupuje. V obchodnom dome na konci ulice sú vystavené iba tie najdôležitejšie. Majú tam koberce, stropné lampy, aj rybie konzervy hneď vedľa tyčiniek pre psov, toaletného papiera vo výhodnom rodinnom balení alebo zrolovaných chráničov matracov. Takto, spolu, raz možno budú archeologickými exponátmi, on im však nemá čas venovať tak veľa pozornosti. Ak by nad plastovými vešiakmi uvažoval dlhšie, ako treba, cítil by sa previnilo. Aby sa zorientoval, nato nepotrebuje vedieť viac než iní. Dôležité je, aby s ich pomocou čo najskôr niečo evidentné dosiahol, rýchlo jazdil, šikovne popri tom telefonoval, aby boli také, aký chce byť aj on – jednoznačné, zbavené neistoty, funkčné, zamerané na napĺňanie drobných ľudských úloh a pocity uspokojenia s tým spojené. Ako kedysi v škole, aj teraz v práci ho nič nenabáda k zastaveniu sa nad príborovou lyžicou alebo vlastnou rukou, ale k rýchlemu, systematickému a efektívnemu osvojovaniu si poznávania v podobe vecí – poznatkov, myšlienok. Odmenou sú mu tie najjednoznačnejšie vecí vôbec – čísla. Najprv to boli dobré známky, a teraz už aj slušná mzda a vo voľnom čase ešte sám od seba sleduje aktuálne kurzy, ceny a zľavy, výsledky športových podujatí.
Múry domu, v ktorom býva, sklá jeho okien, látky šiat aj podpätky topánok, ktoré nosí, mu rovnako ako jeho meno, názory a presvedčenia, jednoznačne sladký cukor, prípadne ešte jednoznačnejšie umelé sladidlo, a vôbec akékoľvek povrchy a obaly uľahčujú oddeliť sa v mysli od všetkého ostatného a existovať zrozumiteľne ako vecný, cieľavedomý človek, hľadieť na svet objektívne zaručeným, normálnym, paušálne ľudským spôsobom. Namiesto zázrakov vo vlastnom tele ho nadchýnajú výbuchy pyrotechniky nad strechami. Ako kvapka vody stlačená v potrubí smeruje v uliciach a chodbách spolu s ostatnými do spoločnej šťastnej budúcnosti tým rýchlejšie, čím viac rezignuje na možnosť túlať sa, blúdiť v meandroch krajinou, hľadieť na jej drobné detaily so zaujatím. Ako jedna z rýb v akváriu je vyrovnaný s tým, že vystúpi z obmedzení až niekedy inokedy, počas prázdnin, dovolenky alebo na druhom svete.
Už ako dieťa sa medzi plastovými hračkami naučil, že nemá byť príliš živý a dospelých, tých už vecami zhypnotizovaných, vyrušovať. Počas rokov povinnej školskej dochádzky pochopil, že zmúdrieť nie je vlastne žiaduce. A dnes mu už nepríde zvláštne uvažovať stále rovnako, presúvať sa po cestách tam a späť s trochou naučených predstáv o sebe uprostred bezmedzne otvoreného priestoru. Aj keď stlačí pedál a elektrický motor mu akože zareve, jeho cesta zostáva bez uvedomenia si vlastného vzťahu k tomu, čo ho obklopuje, stále rovnako nudná ako počas hodín strávených v školských laviciach, zamestnaniach, čakárňach pred ordináciami s obrazmi tlakomerov. V mene šťastnej budúcnosti plnej tých pravých vecí, ktorá sa neustále odkladá, znehybnieva vo svojej role ako vypchaté zviera v staroegyptskej hrobke. S pomocou slov, ktoré opakuje, uprostred stále tých istých vysvetlení, je si sebou istý, nemá pochybnosti o tom, že rozumie tomu, čo robí a čo sa vôkol neho deje. Aj po príchode domov sám od seba napĺňa, čo sa od neho očakáva a teší sa spolu s roztržitými hrdinami televíznych komédií, zosmutnieva s aktérmi drám, venuje pozornosť ľuďom ako on, ktorí evidentne existujú, aj keď vlastne nie sú.
Veľké vysvietené obrazy hriankovačov sa týčia nad jeho cestami vpred ako bohovia tesaní do kameňa nad bránami starovekých miest. Ukazujú, čoho všetkého sa mu dostane, pokiaľ sa vo svojom pohľade na svet obmedzí, odcudzí svojmu horúcemu telu a prispôsobí veciam. Stačí predsa tak málo – priznať si, že sa bez nich, či už v podobe čísel, ktoré žiaria na obrazovkách, domov a áut, do ktorých vie vojsť, alebo tabletiek, ktoré môže prehĺtať, nezaobíde, že tie domy, stoličky, obleky, mikrovlnné rúry, presvedčenia, funkcie a roly potrebuje, lebo sa túži veciam podobať, stať sa neprehliadnuteľným ako naparovacia žehlička, ktorej obraz v zapadajúcom podvečernom slnku pri diaľnici dokázal zatieniť oblohu. Pokiaľ svoje vnímanie prispôsobí im, stáva sa zrozumiteľným a istým. Sem-tam sa vo výsledku ešte vyskytnú nejaké muchy, čo búšia do okna, jeleň mu môže z lesa nedopatrením vbehnúť do jazdnej dráhy a niekedy dôjde k tomu, že riečny prúd strhne most bez toho, aby čo i len tušil, že pre neho existoval. Stabilizované jogurty pod alumíniovými viečkami, budovy zo železa a fasádnych panelov, podlahy zlisované z prachu s povrchom z lakovaného papiera sú pre neho už tak presvedčivé, že sa ich dotýka, prehĺta ich. Peniaze, pondelky a utorky, hodiny a roky, štáty, mená, mestá, lyžice a taniere, postoje a dôvody, názory a argumenty sú veľmi sugestívne veci. Mohol by sa pri stretnutí s nimi smiať, ale on ich berie vážne, koná ustarostene, akoby bolo jasné, prečo medzi nimi ožil, a už si len má vybrať vhodnú ulicu, pohovku, tie správne závesy na okná. V práci ich eviduje, vo voľnom čase zas nakupuje a hromadí, aj keď opakovane zisťuje, že mu to neprináša uspokojenie, aké mal, keď na nič z toho ani nepomyslel.
Je to zrejme tá chladne neosobná sebaistota vecí, ktorá robí pohľad na ne takým podmanivým. Krúženiu v hodinách nevie odolať. Rad čísel dokáže zastúpiť všetky ciele, je správou o jeho každodennej existencii v kolobehu opakujúcich sa činností, o tom, ako postupne počas rokov získavali svoj význam, pevný rámec a vyrovnanosť, systematický formálny charakter. A pritom iba pár kilometrov ďalej, na miestach, kde sa nič dôležité nedeje, sa v tom istom čase mlčky, takmer rovnako, a predsa vždy inak, celkom ako on, keď ráno nevylezie z postele, zboka nabok prevaľuje veľké tekuté telo jazera, čo je tam už tisíce rokov na dovolenke. Lúky na jeho brehoch ustavične menia podobu vo vetre, mohutné stromy sa naivne obsypávajú chvejúcim sa lístím, vtáci medzi nimi poletujú sem a tam a abstraktná maľba oblohy je neobyčajne priestranná, otvorená. Nik v tej krajine neupratuje, nesleduje hodiny a minúty, a napriek tomu je taká, že stojí zato sa v nej prebudiť. Vo filmoch, románoch, seriáloch, spravodajských reláciách, v otvorených oknách v práci i uňho doma vystupuje ako sotva počuteľné volanie kdesi v pozadí.
