Dalfar
Josef Pieper: Štěstí a kontemplace, Krystal OP 2021, preklad Jan Frei, Glück und Kontemplation, 1948
Útla knižka Josefa Piepera (1904 – 1997) začína priamo položenou otázkou, čo je to ľudské šťastie a ako ho dosiahnuť. Dokonca ponúka hneď na začiatku aj odpoveď a pointu: najvyššie šťastie človeka spočíva v kontemplácii (s. 12). Trinásť kapitol tak vlastne len objasňuje a zdôvodňuje toto tvrdenie sv. Tomáša Akvinského z jeho Sumy proti pohanom (Summa Contra Gentiles, 1259 – 1265). Nemyslí sa tým nič menšie, než cieľ a podstata našej existencie. Ešte stále sme na prvej strane a autor nám s lakonickým pokojom a nespochybniteľnou istotou, ktoré svojim pokojným tónom sprevádzajú celý výklad, hovorí podstatné veci o tejto vete, o celku, ktorého je súčasťou a ku ktorému sa hlási aj on sám a jeho text, a predznamenáva tak povahu celého svojho podujatia. Keď hovorí o tejto jedinej vete, ktorá tvorí obsah aj názov knihy, používa v tesnej blízkosti niekoľko veľkých pojmov: „Vyslovuje se v ní celý jeden pohled na svět, především jistý zásadní názor na přirozenost člověka a na smysl lidské existence.“ A pokračuje: „Není zvlášť důležité, že tato formulace pochází z jedné knihy svatého Tomáše, z jeho Sumy proti pohanům. Důležitější je, že tato myšlenka patří k fondu sapienciální tradice, jejíž kořeny sahají mimo dějinný čas a snad mimo oblast lidského vůbec.“(s. 12)
Ak by sme mali personifikovať filozofický štýl Josefa Piepera, je to postava učiteľa, mierneho a zhovievavého, ktorý je starší než čitateľ, čím sa myslí nielen vzťah vzbudzujúci pozornosť, úctu a istý odstup, ale aj ukotvenie v tradícii a poznaní, ktoré predchádzajú dobu čitateľa. Ako vidíme na príklade jedinej vety, prednášajúci profesor konštatuje záväzné jestvovanie pojmov ako prirodzenosť človeka a zmysel ľudskej existencie. A dokonca z nich vzápätí vyvodzuje, že jestvuje jediné skutočné šťastie ako naplnenie života pre všetkých ľudí, v akejkoľvek dobe a v akejkoľvek kultúre, a ako sa uvádza neskôr, nie je pritom podstatné, či sa títo ľudia hlásia k náboženskej viere alebo nie. Čitateľ v pozícii poslucháča sa môže rozhodnúť, či mu tento spôsob výkladu vyhovuje, a tu sa ukazuje dôležitosť štýlu, zmysel toho, prečo vlastne v súčasnosti vykladať učenie sformulované cirkevnými mysliteľmi v trinástom storočí. Nemecký filozof sa nevenuje ničomu menšiemu než kľúčovej otázke našej existencie, hovorí o tom, čo je posledným cieľom nášho snaženia a chcenia, o čo sa usilujeme, keď chceme byť šťastní a keď chceme šťastie pre ostatných. Pričom, ako konštatuje, každý z nás sa prirodzene usiluje o šťastie, je nám to vlastné rovnako, ako kameňu padať k zemi. Téme, ktorá sa týka každého z nás, je prispôsobená forma. Pokojný, zrozumiteľný a trpezlivý výklad je potenciálne určený každému. Vyhýba sa dogmatizmu, používa filozofický prístup ako metódu kladenia otázok a hľadania odpovedí, a aj sv. Tomáša Akvinského, Aristotela alebo sv. Augustína cituje a využíva ako filozofov, teda mysliteľov vynášajúcich súdy v racionalistickej tradícii. Po celý čas hrá s odkrytými kartami a podľa pravidiel, kladie si otázky i námietky, ponúka alternatívy a odôvodňuje ich schválenie alebo zamietnutie. Je to sprievodca cestou na vrchol hory, ktorý nám hneď na začiatku ozrejmí cieľ, vyznačí trasu a povie nám, prečo si ju zvolil, čo nás na nej čaká a kto ju už prešiel pred nami. Je to chodník pre pešiu vychádzku, bez strmých úsekov, uspôsobený rytmu ľudských krokov, vytýčený a používaný už celé stáročia. Cieľ aj výhľad stoja za to a sprievodca je rozvážny muž kráčajúci vyrovnaným krokom bez bočných úmyslov.
Text rozvíja, vysvetľuje a zdôvodňuje jediné tvrdenie. Celé podujatie tak vidíme pred sebou ako papierovú skladačku: vo svojej najmenšej forme hovorí, že podstatou ľudského šťastia je kontemplácia, a postupným rozkladaním sa rozvíjajú jednotlivé pojmy, tým najpodstatnejším je zrejme slovo kontemplácia. Prečo kontemplácia a nie napríklad láska alebo konanie dobra? Kontemplácia čoho vlastne, a ako túto kontempláciu uskutočňovať – je to niečo, čo nás zasiahne a prihodí sa nám, alebo si to vyžaduje tréning, úsilie či mimoriadne schopnosti? Po celý čas tak máme v rukách jedno základné tvrdenie, naše otázky k nemu pridávajú rozvinuté tvrdenia, spresnenia a argumenty. Keď táto veta nadobudne približne tvar, že ľudské šťastie, bez ohľadu na životné okolnosti, spočíva v kontemplovaní sveta ako celku, ktorý je vo svojej podstate celistvý, dobrý a krásny, autor konštatuje, pre koho táto cesta nie je, alebo prinajmenšom koho výhľad z nej nenadchne a nepresvedčí, hoci by ju s autorom absolvoval. V poslednej trinástej kapitole sa konštatuje, že diskusia o kontemplácii ako najvyššom šťastí nie je možná na vytýčenom priestore tejto knihy s tými, ktorí sú presvedčení, že svet v samotných základoch nie je taký, aký by mal byť, že je vo svojej podstate nepodarený – tí pochopiteľne nepripustia, že kontemplovaním celku sveta človek dosahuje najvyššie možné pozemské šťastie. To si totiž vyžaduje pritakať svetu ako celku (s. 88-89).
Autor nám teda ukazuje, čo stojí za vetou Tomáša Akvinského, respektíve za učením veľkých mysliteľov, ktorých nazýva „starými“, čím sa myslí ich príslušnosť k najvlastnejšej tradícii západného myslenia. Konečnou ľudskou túžbou je poznanie pravdy, presnejšie jej nazeranie. Nazerať znamená obsiahnuť celok, kým myslenie je skôr pohybom medzi časťami, zdôvodňovaním a odvodzovaním. Kontemplácia je najvyššou formou blaženosti, akú sme schopní dosiahnuť v tomto živote, a je predobrazom konečnej blaženosti. Pieper objasňuje pojem blaženosti a zároveň pred nás týmto pojmom kladie otázku konečného zavŕšenia ľudského života, pojem toho, čo je najvyššie predstaviteľné v našich životoch a k čomu každý z nás smeruje, aj keď si to uvedomuje na rôznom stupni jasnosti. Takéto nazeranie sa môže uskutočniť aj v krátkych zábleskoch, jeho predmetom môžu byť aj tie najmenšie veci – kvetiny, oblaky, prírodná scenéria – vždy sa však cez ne dotkneme celku, a ako už bolo spomenuté, tento celok nazeráme ako dobrý a krásny. Nie je to vec optimizmu, ale premostenie utrpenia a bolesti, nahliadnutie cez ne na celok bytia a pritakanie svetu hoci aj „v slzách a ještě uprostřed krajních hrůz“ (s. 89). Najvyšším cieľom je teda poznanie celku, a autor venuje jednu kapitolu možným námietkam. Prečo nie radšej láska? Pretože ak niekoho milujeme, nie je to ešte cieľ, milujeme niekoho, pretože pre neho chceme dobro (blaženosť) – a tým je aj pre milovaného kontemplácia ako poznanie. Prečo nie moc? Pretože moc stojí na začiatku, kým blaženosť na konci chcenia. Prečo nie spravodlivosť alebo konanie dobra? Pretože aj tie, ako súčasť politického konania, vedú len k tomu, aby ľudia v stave mieru a zabezpečenia mohli napĺňať svoje šťastie – a tým je opäť kontemplácia ako blaženosť. Pieper sa aj s odkazmi na tradíciu venuje zdôvodneniu toho, prečo vita contemplativa stojí nad vita activa. Zdôvodňuje to aj tým, že poznanie je najúplnejším spôsobom vlastnenia. Napríklad umelecké dielo nevlastníme vtedy, keď si ho kúpime, ale keď mu porozumieme. „Blažený život neznamená milovat, co vlastníme, ale vlastnit, co milujeme,“ cituje autor Bartolomé de Medina, španielskeho komentátora Sumy teologickej (s. 54), pričom vlastniť v duchovnom svete znamená poznať.
Otázkou tiež je, že ak je blaženosť tým najvyšším v pozemskom živote, ako vysoko sa nachádza v porovnaní s absolútnou, najvyššou blaženosťou. Je len jej slabým odleskom, nedokonalým napodobnením, alebo je s ňou verne spojená a má s ňou niečo zásadné spoločné? Pieper patrí k tradícii, ktorá sa prikláňa k druhej možnosti. Kontemplácia súvisí s obrazom sveta ako zavŕšeného celku, s blaženosťou ako poznávaním univerzálneho dobra, pričom autor uvádza niekoľko znakov, ktoré majú spoločné nazerajúci a šťastný človek. Pozemská kontemplácia je predobrazom a prísľubom konečnej blaženosti. Milovať Boha znamená chcieť ho poznať, avšak poznať Boha – to už je najviac, čo môžeme chcieť. Pozemská kontemplácia je však len prísľubom, ešte nie je plným spočinutím. Ako znie prvá a posledná veta knihy, motto prevzaté od Konrada Weißa: „Kontemplace nedojde klidu, dokud nenalezne to, co ji oslepuje“ (s. 91).
Jestvuje na tejto ceste kontemplácie a blaženosti zásadná hranica medzi veriacimi a neveriacimi? Podľa autora nie. Z uvedeného je zrejmé, že viera považuje svet a jeho usporiadanie za dobré, čo je zásadná podmienka kontemplácie – pre veriacich je teda dosiahnuteľná. Samotný Pieper však neodkazuje svojimi argumentmi priamo k Bohu, a ako nás upozorňuje, nerobí to ani Tomáš Akvinský. Ide však ešte ďalej, keď pri uvádzaní príkladov kontemplácie, mystických zážitkov a hlbokého prežívania krásy ukazuje, že pri nich nejestvuje rozdiel medzi náboženským a nenáboženským nazeraním, básnik prežíva v zásade to, čo kresťanský mystik. Mimonáboženské, svetské formy nazerania krásy podľa neho potrebujú povzbudenie, treba im plným právom prisúdiť dôležitosť a chválu, a zaslúžia si pozornejšie premyslenie (s. 71). O takomto prežívaní hovorí ešte jednu vec: kontemplácia nepotrebuje preskakovať alebo zahládzať realitu viditeľného, nepotrebuje sa transformovať do symbolického jazyka, ale môže a má zostať vo svojej pôvodnej predmetnosti (s. 73) – spomeňme v tejto súvislosti napríklad Proustove precízne opisy extatických zážitkov v Hľadaní strateného času pri pozorovaní kvitnúceho hlohu, kostolných veží, alebo pri zakopnutí o dlažbu. Mohli by sme tak v súlade s autorom povedať nielen to, že básnici môžu kontemplovať rovnocenne s kresťanskými mystikmi, ale aj to, že vo veriacich by mala byť rozvinutá estetická črta, aby kontemplácie boli schopní. Kontempláciu v posledných dvoch storočiach nachádzame zákonite čoraz väčšmi v mimonáboženskom, prevažne umeleckom prostredí a v ňom si mystika hľadá svoje nové jazyky.
Azda len jednej zásadnejšej veci sa autor na malej ploche knihy priamo nevenoval, a to otázke, ako človek túži poznávať pravdu. Na niektorých miestach je to naznačené, napríklad pri spôsobe poznávania Boha, pod čím si zhruba možno predstaviť: 1. poznanie na spôsob nášho vnímania bezprostrednej reality, 2. vieru ako prisudzovanie pravdivosti niečomu, o čom nemáme žiadne dôkazy a fakty, 3. kontempláciu ako nešpekulatívne nazeranie. Autor dáva kontemplácii prednosť pred poznaním i vierou. „Lidské štěstí nespočívá v tom poznání Boha, které máme na základě důkazů,“ cituje autor Tomáša Akvinského ohľadom poznania (s. 67), a ohľadom viery: „víra touhu spíše rozněcuje, než naplňuje“ (s. 67). Na inom mieste cituje denníkové zápisky básnika G. M. Hopkinsa, v ktorých sú opísané viaceré zážitky s konkrétnymi predmetmi a situáciami. Inými slovami: človek v istom zmysle netúži poznať pravdu stlačením gombíka a takpovediac preskočiť proces jej poznávania, ale samotné poznávanie, zjavovanie pravdy ako proces, ktorý nás rozochvieva, vzrušuje a na ktorom sa zúčastňujeme ako aktívny subjekt je to, čo má pre nás v tomto živote nezameniteľnú hodnotu, estetickú aj existenciálnu. Kontemplácia je zážitok votkaný do nášho života, a tým sa aj pravda nachádza v živote, nie mimo neho. Opäť môžeme poukázať na Proustov románový cyklus, ktorého dôležitou líniou a v rámci nej najvlastnejším sujetom je rozprávačovo neustále objavovanie pravdy; čitateľ si pritom nemusí osvojiť konkrétne myšlienky, ako skôr inšpiráciu odhaľovať zákonitosti vlastného života a špecifické potešenie, ktoré z toho plynie.
Zmysel Pieperovho podujatia možno vidieť aj v tom, že pre ľudí dnešnej doby sprístupňuje myslenie veľkej tradície o dôležitom aspekte ľudského života. Veta Fernanda Pessou, že naša generácia neverí v Boha presne z tých istých dôvodov, z akých v neho tá predchádzajúca verila – teda bez toho, aby vedela, prečo, je skôr bonmot než definitívne konštatovanie. Naše názory v otázkach viery alebo ateizmu čerpajú z určitých zdrojov, napájajú sa na duchovné prostredie, v ktorom žijeme, svoje argumenty preberáme od autorít. V dnešnej dobe kolujú skôr zjednodušené, ak nie priamo zvulgarizované argumenty, pričom mimo knižného prostredia sa len sotva stretneme s filozofickým spôsobom vedenia diskusie, ktorý jednak rešpektuje princípy argumentácie, a zároveň sa opiera o bohatú a prepracovanú tradíciu premýšľania určitých problémov. Je veľmi nepravdepodobné, aby sa v šachu presadil sebanadanejší hráč, ktorý by si nenaštudoval partie predchodcov. Josef Pieper nám cesty myslenia veľkej tradície sprítomňuje, a robí to elegantným spôsobom. K odpovediam dopĺňa otázky, k výsledkom proces riešenia. Vďaka tomu môžeme opätovne prejsť určitú cestu myslenia, a hľadať na nej vlastné otázky a vlastné riešenia.
