Dalfar
Ondřej Galuška: Stručný úvod do filosofie marnosti, Togga 2023
Kniha ponúka prehľadný, stručný a vtipný filozofický komentár k tomu, čo žijeme. Ondřej Galuška je sympatický glosátor, vo svojom exkurze spomenie všeličo z filozofie, hudby, literatúry alebo popkultúry. Nechýba mu zmysel pre humor, je zástancom zdravého rozumu, dáva si pozor na extrémy, okrem iného hráva v kapele a je to evidentne mladý človek (azda aj mladší než občan Ondřej Galuška), ktorý sa nevznáša vo výšinách serióznej exkluzivity, ale je pozorný k problémom každodennosti. Text nie je určený striktne filozofom, a s dvomi ústrednými témami – márnosťou a zmyslom – narába s odstupom, čo už je samo autorskou výpoveďou a postojom. Čitateľa nik nepoúča, autor ho skôr priateľsky prevedie témou, nehovorí nič o záveroch a výsledkoch, skôr ukazuje alternatívy a oboznámi nás s ich premyslením. Kniha sa číta ľahko aj vďaka tomu, že ju tvoria relatívne samostatné a stručné kapitoly (dokopy ich je 105), ktoré sú navyše venované pestrým témam: absurdnej dráme Václava Havla, súčasným filozofom nihilizmu, dielam Kafku či Emersona, a nevyhne sa ani biblickej knihe Kazateľ. Text občas skĺzne do prerozprávania iných filozofických diel, najmä z okruhu súčasných teoretikov nihilizmu, ale najsilnejší je vtedy, keď si autor sám vyberá témy a premýšľa o nich, keď kladie otázky, ktoré ho evidentne zaujímajú. Ako pri priateľskom posedení sa neprednáša, ale diskutuje a provokuje, nadhadzujú sa témy a otázky, rešeršuje sa prečítané a premyslené.
Devízou Galuškovho textu je dobre zvolená téma – kto sa už nestretol s pocitom márnosti, keď mu ušiel autobus, zabudol si kľúče od chalupy a prišiel na to, až keď dorazil na miesto, prípadne keď sa mu rozpadol vzťah alebo mu umrel niekto blízky? Pocit márnosti je komplexnejší než pocit prehry či nezdaru, zasahuje náš pohľad na svet a má tendenciu zvýrazňovať a navzájom prepájať všetky negatívne udalosti, ktoré sa nám prihodia, takže aj drobné mrzutosti sa môžu stať spúšťačmi rezignácie a dôkazmi márnosti úsilia a ľudského života vôbec. Márnosť prebýva v bezprostrednom susedstve zmyslu a – ako autor ukazuje – sú dokonca nerozlučne prestúpené ako jin a jang každej skutočnosti. Ak nás náboženstvo vehementne a dlhodobo presviedčalo, že pozemské dianie nemá veľký zmysel, ale že až náš posmrtný osud je tým, čo rozhodne o význame všetkého, je to niečo podobné, ako keď celý sled nášho konania je napokon márny, ak sme ho robili výlučne kvôli grandióznemu finále, ktoré sa nevydarí, stratíme v neho vieru alebo dokonca záujem oň. Je naozaj zmyslom filmu happy end, ktorý tak vrhá na všetko pred sebou jánusovský tieň zmyslu alebo márnosti? Náboženstvo zaviedlo pojem „zmysel života“, ktorý v našom hodnotovom systéme pretrval aj po ústupe viery – a dnes ho pre mnohých ľudí nemá čo naplniť. „A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna (…) a sme najúbohejší zo všetkých ľudí,“ píše Pavol v prvom liste Korinťanom, podmieňujúc zmysluplnosť či márnosť všetkého skutočnosťou Kristovho zmŕtvychvstania. Absolútny zmysel tu priamo susedí s márnosťou a môže sa do nej kedykoľvek preklopiť. Márnosť akoby nikdy nejestvovala sama osebe, ale vždy len v dôsledku zmyslu, ktorý zlyhal, ako nenaplnené očakávania a nevydarený happy end, čo je aj základné učenie budhizmu. Zároveň je však možná aj opačná cesta a prekonávaním márnosti môžeme vytvoriť a preveriť zmysel nášho konania. V spore s márnosťou sa môžeme dopracovať až k viere, na tom je postavený princíp stávky u Pascala, ktorý sa márnosti vo svojich Myšlienkach intenzívne venoval. Zmysel, to môže byť úpenlivo hľadaná pevná pôda v bažinách márnosti, dokonca by sme sa mohli pýtať, či človek nepotrebuje a nehľadá zmysel s rovnakou zákonitosťou, s akou kameň padá k zemi.
Deliaca čiara zmysluplnosti nevedie automaticky medzi veriacimi a neveriacimi, medzi racionalitou a náboženstvom. Podľa autora sa zdá, že absolútny zmysel plní svoju úlohu jedine vtedy, ak je nám nedostupný. Veriaci ho pred kradmými rukami (fanatikov a utopistov) bezpečne ukryli v pojme Boha, a nihilisti zase v skeptickom presvedčení o nedosiahnuteľnom ideáli konečnej pravdy (nihilista totiž nie je ten, kto neverí v žiaden zmysel, ale kto ho nenachádza v realite, ak ju konfrontuje so svojimi očakávaniami). Vďaka tomu si nik z nás nemôže nárokovať absolútne poznanie a zároveň nás to ušetrí od prípadného sklamania z márnych snáh dosiahnuť ho. Autor predovšetkým nehodlá tvrdiť, čo má zmysel a kde ho prípadne nájdeme viac než inde, a čo je na druhej strane zaručene márne. Napríklad Dostojevského výrok, že ak Boh neexistuje, všetko je dovolené, obracia spolu s Lacanom a Žižekom do všetkých mysliteľných obmien (ak Boh existuje, všetko je zakázané; ak Boh existuje, všetko je dovolené, atď.), pričom ukazuje, že každý z variantov možno použiť ako námet a inšpiráciu, ale nemožno vybrať jeden, ktorý by poprel všetky ostatné. Čitateľ v tejto knihe dostáva námety, ale nie definitívne odpovede. Márnosť a zmysel sú otázkou procesu, nie definície.
Dôležitým aspektom a priam metódou filozofie je humor. Autor ho zmieňuje v častiach o nihilizme, prvýkrát dokonca už pri biblickom Kazateľovi. Napokon, nie je tretia termodynamická veta o entropii, ktorá vždy len narastá ako neusporiadanosť systému, svojskou variáciou populárnych Murphyho zákonov na spôsob – čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí? Márnosť si našla cestu aj do ľudovej slovesnosti, a to práve formou humorného odľahčenia, ktoré konštatuje márnosť všetkého a pritom to robí s demokratickosťou humoru (sme v tom všetci, čo už narobíme – aspoň sa teda zasmejme). „Je to marný, je to marný, je to marný,“ cituje Galuška Ladislava Smoljaka z filmu Jáchyme, hoď ho do stroje, a o niekoľko strán ďalej dospeje k podobnej humornej pointe aj Immanuel Kant vo vyústení svojich Kritík. Autor dokonca navrhuje tézu, podľa ktorej filozofia smeruje k univerzálnosti, a keďže sotva čo je také univerzálne ako humor, tieto dve disciplíny zákonite patria k sebe. Preto sa múdrosť židovstva zachováva v anekdotách, poznanie budhizmu v kóanoch, a ľudová múdrosť vo vtipoch; o hlbokom súvise medzi budhistickými kóanmi a slovenskou letorou pojednal napríklad už Vladimír Godár (Orient – Occident, in: Kacírske Quodlibety, Bratislava 1998). Ak by nás preto mala ťažiť absolútnosť významu (fanatici viery), alebo márnosti (fanatici nihilizmu), práve humor, umenie alebo filozofia ponúkajú odľahčenie.
Galuška nie je len teoretikom humoru, sám svoj výklad vtipne odľahčuje. V spomenutej pasáži o entropii ako fyzikálnom žarte napríklad nadviaže na svoju hudobnú erudíciu: „Obvykle je jen jeden způsob, jak se něco může vydařit a nesčetně způsobů, jak se to může pokazit. (Pouze ve freejazzu toto pravidlo neplatí.)“ (s. 164) Originalita a nadhľad sú aj v pestrom výbere autorov, na ktorých odkazuje. Neváha citovať Terryho Pratchetta či Douglasa Adamsa a jeho Stopárovho sprievodcu galaxiou, odkazuje na recesistickú Cirkev smiechu (Ecclesia Risorum), a celú druhú časť knihy nadpisuje citátom z pesničky od Tata Bojs („Člověk někdy říká člověk, ale myslí tím sám sebe,“ s. 167). Samozrejme, kľúčovými autormi pre jeho text sú filozofi – Bataille, Kant, Marmysz, Nietzsche, Tartaglia, Žižek, ale aj spisovatelia ako Havel, Emerson, Kafka či Poe, prípadne českí myslitelia Halík, Kratochvíl, Matějčková a Petříček. Avšak práve výber príkladov a kontextov z každodenného života robí z tohto pojednania praktickú filozofiu, ktorú si možno osvojiť, a zároveň poukazuje na to, že problém márnosti a ničoty prechádza všetkým. K tomu prispieva aj nasadenie autora, ktorý je k čitateľovi aj téme úprimný a neváha použiť slová „neviem“, „možno“ alebo „zdá sa mi“ (s. 97 a inde – pekný príklad je sebaironický dodatok k Pascalovi na s. 173).
Autor začína biblickým Koheletom a jeho hebel hebelim (márnosť nad márnosť), a na konci knihy sa k nemu opäť vracia. Celá tá prehliadka (možnej) márnosti však nebola márna, autor nás totiž pozýva ku kontemplácii takéhoto stavu vecí: márnosť môže byť tým kladivkom, ktorým máme poklepať na modly zmyslu, môže byť optikou, ktorou poctivo „zröntgenujeme“ svoju vieru, ako to robili Blaise Pascal alebo Simone Weilová. Napokon, Ondřej Galuška navrhuje možnosť, že špecifikom človeka a jeho skutočným „výkonom“ nie je ani tak schopnosť pripisovať veciam význam, ako skôr schopnosť spochybňovať ho (s. 38), a tým dokázať poodstúpiť a zastaviť sa. Dokázať pochybovať je dar, vďaka ktorému môžeme nadobudnúť aj vieru alebo autentickú istotu, avšak každý sám za seba. Tieto dôležité posolstvá nám Ondřej Galuška odovzdáva nielen obsahom, ale v prvom rade formou svojej knihy, ktorá tak – ako sa to ponúka od začiatku – vonkoncom nie je márna.
