Miroslav Činčár
Neprečítané texty sú nepreskúmané miestnosti. Stojíme v kníhkupectve, antikvariáte či knižnici a všade okolo sú knihy. Texty v nich sú v tej chvíli pre nás zamknuté. Možno nás zaujme obálka alebo dizajn niektorej z nich, a tú si kúpime, alebo požičiame. Možno „ideme na istotu“, poučení predchádzajúcim čítaním. Neskôr sa doma naplno začítame. Buď nás oslovia, alebo nie. Takýto je osud kníh a čitateľov.
Ak máme šťastie, natrafíme na knihy, ktoré s nami v živote ostávajú. K autorom a autorkám sa pravidelne vraciame aj vďaka nejakému detailu – odseku, vete, slovosledu, ba dokonca len slovnému spojeniu či slovu. Text sa často otvorí drobnosťou – takú silu dokáže mať jediné slovo. Už veta má v sebe potenciál stať sa pre niekoho dôležitou.
Svojho času som takto čítal podmanivý český preklad poviedky Guy de Maupassanta Korsický bandita. Krátky trojstranový príbeh vyšiel pôvodne v roku 1882 v novinách Gil Blas. Korzičan, sprevádzajúci návštevníka ostrova, v ňom rozpráva príbeh o mladom mužovi, ktorému iný mladík v bitke zabil otca. Keďže sa na ostrove rodiny riadili vendetou, bolo jeho povinnosťou pomstiť sa. Slabý a bojazlivý syn však neurobil nič. Žil so sestrou utiahnuto v dome a trúchlil. Prešiel určitý čas. Jedného dňa sa muž, ktorého z vraždy podozrievali, ženil a demonštratívne šiel so sprievodom popred dom súrodencov. Vtedy sa v synovi čosi zlomilo a ženícha a jeho kamaráta ešte toho večera zastrelil. Keďže žandári po ňom vyhlásili pátranie, odišiel od sestry a utiekol do hôr. Pri prestrelkách aj ďalej zabíjal svojich nepriateľov, ktorí ho prenasledovali, vyškrabával im oči a z neho, predtým tak mierneho, sa stal najstrašnejší bandita.
Zdalo by sa, že je to typický hrôzyplný príbeh. Po prvom prečítaní mi však ostal v pamäti natrvalo. Nie pre dej, na ktorého podrobnosti som časom viac-menej zabudol. Bolo to čímsi iným.
Poviedka začína opisom korzickej prírody, konkrétne kopcovitého lesa a potom údolia, kadiaľ vedie cesta sprievodcu a návštevníka. Tento opis zaberá takmer polovicu textu, čo nie je bežné. Je podrobný a precízny. „Obrovité smrky nám nad hlavou rozestíraly kvílící klenbu, tak stále a teskně naříkaly, a vpravo i vlevo jejich štíhlé kmeny připadaly jako armáda píšťal varhan, z nichž jako by vycházela ta jednotvárná hudba větru v korunách stromů. (…) … místy stála obrovská černá borovice sama a rozpřahovala svou tmavozelenou kopuli jako nesmírný otevřený deštník. (…) Na obou vztyčených vrcholcích, které stojí u té průrvy, je několik starých zkřivených stromů – snad tam s námahou vystoupily jako přední hlídka, jdoucí před hustým davem, který sa tísní za nimi. Ohlédli jsme sa a uviděli celý ten les, rozložený pod námi jako veliká mísa zeleně, jejíž holé skalnaté okraje se tyčily k obloze a uzavíraly les ze všech stran.“ (Maupassant 1969, s. 337)
„Když se podíváme nahoru na hřebeny, zůstaneme zaraženi a oslněni. Vypadají jako rudá krajka, jako korálové věncoví, všecky vrcholky jsou totiž z porfyru; a obloha se nad nimi zdá fialová, šedomodrá, odbarvená sousedstvím podivných hor. Níže je žula jiskrně šedá a pod nohami připadá jako rozškrábaná a rozdrásaná, jdeme v žářícím prachu.“ (tamže, s. 338)
Maupassantove opisy pôsobia veľkolepo a vznešene, obrazy a prirovnania sú však priliehavé, presné a imaginatívne. Čo mi však skutočne odomklo tento text, bola až veta z polovice poviedky, evokujúca obyčajný domácky pokoj vo vidieckej krajine: „Bratr a sestra jedli u okna koláčky.“ (tamže, s. 339) Má v sebe punc jednoduchej reálnosti, každodennosti a v kontexte predchádzajúcich udalostí zvláštnu naliehavosť. Maupassant tento detail nemusel použiť, ale použil ho, čo svedčí o tom, že aj preňho bol dôležitý. Vďaka nemu som zrazu tú korzickú prírodu nahmatal. Vnímal som, ako súrodenci, siroty, sedia po obede pred domom v tieni, chránení pred silným páliacim slnkom, na stole pred nimi krčah muštu, vína či vody, aj povestné flaubertovské muchy z Pani Bovaryovej, lietajúce okolo lepkavých pohárov a skromných koláčov. Počul som v ušiach ten horúci letný vetrík a videl som, ako dvíha kúdoly prachu z cesty, po ktorej ide lenivo povoz, ťahaný koňom či oslom. Cítil som z okraja cesty tuhú vôňu lesných a horských bylín. Uvedomoval som si akúsi malátnosť oboch súrodencov, bezútešnosť ich rozpoloženia. Až táto veta mi text otvorila dokorán, vnorila ma doň. Zabodla sa do mňa ako pichliač korzického poľného bodliaka. Chápal som zrazu, prečo postavy konajú prekvapivo, rozumel som ich drsnosti, podobajúcej sa drsnosti kraja, z ktorého pochádzajú. Zaujímavým spôsobom sa tak prepojilo vnútro postavy poviedky s mojím vlastným vnútrom, keď v oboch prípadoch posun vo vnímaní spôsobil minimálny podnet.
Text môže byť mikroskopom i ďalekohľadom zároveň. Ponúka pohľad do zvláštnej miestnosti. Ak na hru pristúpime, čaká nás v nej prekvapenie, lebo zážitok z čítania je vlastne hlboko osobný. Je to spôsob, ako prekvapiť sám seba. V predslove k svojmu románu Peter a Ján (1888) Maupassant spomína, čo mu kedysi v tejto záležitosti vravieval Flaubert: „V sebenepatrnější věci je něco neznámého. Najděme to. Chceme-li popsat plápolající oheň a strom na pláni, zůstaňme před ohněm nebo před stromem tak dlouho, až se v našich očích již nebude podobat žádnému jinému stromu a žádnému jinému ohni. Tak se stává člověk původním.“ (Maupassant 1957, s. 243)
Literatúra:
MAUPASSANT, Guy de, 1969. Věno a jiné povídky. Praha: Odeon, 348 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1957. Petr a Jan; Studie, črty a korespondence. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 420 s.
V origináli dostupné tu: http://maupassant.free.fr/textes/bandit.html [cit. 2024-6-1].