S Petrom Šajdom sa zhovára Laura Kladeková
Peter Šajda pôsobí ako samostatný vedecký pracovník a vedúci Oddelenia sociálnej filozofie a filozofickej antropológie na Filozofickom ústave SAV. Venuje sa antropologickým, etickým, filozoficko-náboženským a sociálno-politickým témam. Je autorom monografií Buberov spor s Kierkegaardom. O vzťahu náboženstva k etike a politike (Kalligram, 2013), Kierkegaardovská renesancia. Filozofia, náboženstvo, politika (Premedia, 2016) a Existencia medzi konfliktom a ľudskosťou. Filozofia existencie a konzervatívna revolúcia (Post Scriptum, 2021). Jeho práce vyšli v Česku, Dánsku, Holandsku, Izraeli, Kanade, Maďarsku, Mexiku, Nemecku, Poľsku, Spojenom kráľovstve, USA a vo Švajčiarsku.
Kniha Martina Bubera Ja a ty je prvýkrát preložená do slovenčiny. „Buberovský jazyk“ je na jednej strane filozofický, argumentujúci, na druhej obrazný, poetický. Je súčasná slovenčina vhodným jazykom na sprostredkovanie Buberovej filozofickej vízie?
Myslím si, že áno. Keď som preklad dokončil a následne prešiel jazykovou redakciou, znovu som si k nemu sadol a snažil som sa ho čítať „novými očami“ – ako slovenský čitateľ, nie ako prekladateľ. Uznávam, že som trochu „zaujatý“ čitateľ, ale text sa mi čítal dobre, znel prirodzene, slovensky. Samozrejme, nech každý čitateľ sám posúdi, či aj on má ten dojem. Treba však povedať, že Buberova kniha má časti, ktoré sa čítajú ľahko, lebo sú napísané priamočiaro a prehľadne. No má aj časti, ktoré sa vyznačujú komplexnou obraznosťou a poetikou, pri nich sa čitateľ musí na chvíľu zastaviť. Aj pre prekladateľa sú ťažšie, venuje im viac času. Keď sa však prenos náročných významových štruktúr do druhého jazyka podarí, je pre prekladateľa zdrojom radosti.
Knihu otvárajú slová: „So hab ich endlich von dir erharrt: In allen Elementen Gottes Gegenwart.“ Čiže predsa len niečo nepreložiteľného sa do slovenskej verzie dostalo.
Úvodný citát Buberovho diela je tajomný a má pohnutý osud. Do slovenčiny som ho neprekladal preto, lebo ho treba prebásniť a nie som básnik. Pokiaľ viem, slovenský preklad týchto veršov z Goetheho Západo-východného divánu zatiaľ nebol vytvorený. V Poznámkach som však uviedol český preklad: „Konečně tedy ví tvůj druh: Ve všech živlech je přítomen Bůh.“ Buber uvádza tento citát len v prvom vydaní, v neskorších vydaniach ho už nenájdeme. Keď bol konfrontovaný s otázkou, prečo citát neskôr odstránil, odpovedal, že nechcel, aby bol zle pochopený – ako náznak panteizmu. Proti zahrnutiu citátu do diela protestoval aj Buberov blízky priateľ, filozof Franz Rosenzweig. Niektorí komentátori považujú citát za Buberovo skryté venovanie diela manželke Paule, keďže jej venoval viaceré texty a v citáte sa odkaz na Ty môže vzťahovať práve na ňu. Aj v Goetheho diele sa citát vyskytuje v súvislosti s medziľudskou láskou. Buber sa inak zaoberá Goethem v druhej časti Ja a Ty, kde sa o ňom vyjadruje s úprimnou úctou a obdivom: „Ako krásne a náležite znie plné Goetheho Ja! Je to Ja čistého styku s prírodou; príroda sa mu dáva a nepretržite s ním hovorí, zjavuje mu svoje tajomstvá, a predsa neprezradí svoje tajomstvo.“
Ak by sme Goetheho citát čítali ako panteisti, tak Boh splýva s prírodou. No ak ho budeme čítať ako Martin Buber, môžeme tak urobiť prostredníctvom jeho objavu „Ja a Ty“? Čítať ho v atmosfére prúdenia živlov, nekončiaceho sa rozhovoru?
Presne tak. Kľúčovou myšlienkou Buberovho diela je, že ľudský jedinec vstupuje počas života do dvoch typov vzťahov: Ja-Ty a Ja-Ono. Obidve vzťahové dynamiky sú potrebné, no medzi riadkami knihy badať, že Buber má obavu z toho, že nás pohltí svet Ono. Preto sa podľa mňa v názve knihy objavuje len Ja a Ty, lebo Buber cíti potrebu zdôrazniť význam vzťahu Ja-Ty, ktorý sa v modernej dobe dostáva do úzadia. Vzťah Ja-Ty je výlučný, bezprostredný, celostný a vzájomný. Vstupujeme doň „celou bytosťou“. Je to napríklad vzťah k milovanej osobe alebo dobrému priateľovi, ktorý sa rozvinie v udalosti stretnutia. Buber túto udalosť výstižne charakterizuje takto: „Ty napĺňa nebesia. Nie akoby okrem neho nebolo nič iné: ale všetko ostatné žije v jeho svetle.“ Teda vzťah k nášmu náprotivku – nášmu Ty – je intenzívny a naplno sa v ňom angažujeme. V našom živote však často dominujú chvíle, keď do vzťahov nevstupujeme celou bytosťou, ale len čiastočne, obmedzene, s výhradami. To je vzťah Ja-Ono. Je to účelový vzťah, keď sa na druhého pozerám ako na predmet: ako na súbor vlastností, ktoré môžem využiť. To nemusí byť zlé: pracovné a spoločenské prostredie vyžaduje také vzťahy. K automechanikovi či predavačke v obchode mám prirodzene iný vzťah ako k manželke či dlhoročnému kamarátovi. Bubera však nezaujímajú len vzťahy medzi ľuďmi. Všíma si aj vzťah jedinca k prírodným bytostiam, umeleckým dielam či k Bohu.
Zdá sa, že vzťah Ja a Ty je energeticky náročnejší, takže človek si potrebuje oddýchnuť skĺznutím do pohodlnejšieho Ja a Ono, no zrejme tiež za určitú cenu: „Kým sa nado mnou rozprestiera nebo Ty, držia sa vetry príčinnosti pri mojich pätách, a krútňava osudu slabne.“ Vybrala som tento citát, lebo stretnutia Ja a Ty sú podstatné (a ešte preto, lebo sa mi pripomenuli Goetheho živly). Poďme tento obraz rozvinúť. Čo sa to deje pri stretnutí s druhou bytosťou? Čo sú tie vetry príčinnosti a prečo krútňava slabne?
Predstavme si stretnutie, v ktorom sa necháme bezvýhradne osloviť naším náprotivkom. Je to stretnutie s niekým, komu venujeme neobmedzenú pozornosť. Ostatní ľudia, ostatné bytosti idú bokom, akoby v tej chvíli neexistovali. Sme úplne sústredení na toho, s kým sme sa stretli. Z nášho zorného poľa sa strácajú aj zvyčajné „chladné“ štruktúry, do ktorých bežne umiestňujeme ľudí aj veci: priestor, čas, príčinnosť, rôzne zákonitosti. Buberove poetické obrazy „vetry príčinnosti“ a „krútňava osudu“ odkazujú na sily, ktoré človeka určujú „zvonku“. Každý z nás je ovplyvnený rôznymi faktormi – napríklad spoločenskými, ekonomickými či kultúrnymi procesmi –, ktoré vstupujú do nášho života bez opýtania. Kým sa na druhého pozerám ako na priesečník týchto procesov a síl, kým ho vidím cez prizmu príčin a následkov a chápem ho ako „produkt“ osudu, je pre mňa On alebo Ona. Keď však naňho hľadím ako na Ty, nehodnotím ho za pomoci externých kritérií. Je pre mňa bezprostredným náprotivkom, mojím jedinečným Ty, na ktoré sa nepozerám cez filter faktorov a príčin.
Ako viem poskytnúť druhému túto neobmedzenú pozornosť, azda len vtedy, ak to skúšam aj na sebe samej? Vychádza tento svet pôvodného vzťahu Ja a Ty z vnútorného rozhovoru so sebou? Ako inak môže Ja zbadať v sebe Ty?
Buber prichádza s tézou, že „na počiatku je vzťah“. Inak povedané: prvotnou skutočnosťou nášho života je Ja-Ty, nie oddelené Ja. Nenarodené dieťa v lone matky jasne vyjadruje to, že náš život začína v spojení. Po narodení sa život dieťaťa vyznačuje kontaktným pudom, snahou nadviazať spojenie. Svet preň nie je súborom oddelených anonymných predmetov. Buber uvádza príklad, ako dieťa reaguje na zvuk bublajúceho čajníka bezprostrednou komunikáciou – nepristupuje k nemu ako k nástroju na použitie. Až postupom času sa z Ja-Ty vyčleňuje samostatné Ja, ktoré si môže vybrať, ako sa bude vzťahovať k svojmu okoliu. Môže tvoriť celostné vzťahy Ja-Ty i ohraničené vzťahy Ja-Ono. Hlavnou témou Buberovej knihy je vzťah k druhému, vzťahu k sebe samému sa venuje oveľa menej. Nepodceňuje hodnotu introspekcie a sebareflexie, no rozhovor so sebou samým je monológ. On sa zameriava na dialóg: na to, čo sa deje medzi dvoma bytosťami.
Ako potom vysvetliť slová venované Sokratovi, ktorý pestoval tento rozhovor so samým sebou: „Jeho samota nemôže byť nikdy opustenosťou, a keď ľudský svet mlčí, počuje ako daimonion hovorí Ty“?
Sokrates je symbolom dialogickej paradigmy práve preto, lebo vstupoval do autentickej komunikácie s tými, ktorí za ním prichádzali s otázkami. Iste, premýšľal aj vo svojom vnútri, no slávnym ho urobili rozhovory s druhými. Buber spomína, že Sokrates ešte krátko pred smrťou vedie rozhovor s druhými – či už na súde alebo vo väzení. Keď sa ocitá v samote, nie je to opustenosť, lebo jeho život je naplnený stretnutím. Buber to zdôrazňuje aj tým, že okrem ľudských hlasov sa Sokratovi prihovára aj božský hlas: daimonion. To nie je čistá sebareflexia, je to hlas transcendentného náprotivku.
„Nie je však samota bránou? Neobjavuje sa niekedy v najtichšom osamotení neočakávané nazeranie? Nemôže sa komunikácia so sebou samým tajomným spôsobom premeniť na komunikáciu s tajomstvom?“ Čítam tieto riadky a hľadám tam rozdiel medzi rozhovorom so sebou ako „čistou sebareflexiou“ a rozhovorom so sebou v zmysle „objavenia“ transcendentného náprotivku.
Buber hodnotí samotu ambivalentne. Pozitívne hodnotí takú samotu, ktorá je vystúpením z účelových vzťahov. Keď sa na chvíľu zriekneme vzťahov, v ktorých ľudí a veci používame, je to pre nás očistné a prospešné. Potom je tu nechcená samota, keď nás iní opustia, no v nás zostane túžba po bytostnom vzťahu. Taká samota nie je škodlivá, lebo z nej vieme vystúpiť, keď sa naskytne príležitosť angažovať sa v osobnom vzťahu. Za negatívnu považuje Buber len takú samotu, do ktorej sme ušli, aby sme nemuseli budovať hlbšie vzťahy s druhými. V nej sa nedokážeme stretnúť ani s Bohom, lebo sme sa uzavreli voči možnosti bytostného vzťahu, v ktorom sa vystavíme nášmu náprotivku. Vzťah k Bohu, ktorého Buber nazýva aj večným Ty, úzko súvisí so vzťahom k iným bytostiam. V každom bytostnom vzťahu môžeme zahliadnuť lem večného Ty a predĺžené línie bytostných vzťahov sa pretínajú vo večnom Ty. To znamená, že Boh je prítomný v dialogických vzťahoch a pôsobí v nich. Preto ich netreba opúšťať, keď s ním chceme byť, patria do komplexného vzťahu k večnému Ty.
Dieťa vystiera ruku k predmetu. Vzťah predchádza predmet. Buber píše o apriórnosti vzťahu, modeli duše, vrodenom ty. Je to túžba po večnom ty?
Dá sa to tak chápať. Pričom implicitný vzťah s večným Ty môže mať aj niekto, kto nie je explicitne náboženský. Dotýka sa prítomnosti večného Ty v úprimných vzťahoch, ktoré buduje. Explicitný vzťah k večnému Ty je taký, keď dochádza k priamemu osloveniu, napríklad v modlitbe.
Buber tiež píše, že modlitba nie je v čase, ale čas v modlitbe, obeta nie je v priestore ale priestor v obete. V súvislosti s obetou uvažuje aj o umení: „Obeta: nekonečná možnosť, ktorá sa prináša na oltár formy; všetko, čo ešte pred chvíľou ako hra prechádzalo perspektívou, musí byť odstránené, nič z neho nesmie preniknúť do diela; tak to chce výlučnosť náprotivku.“ Čo to nesmie preniknúť do diela a v čom je spomínaná výlučnosť náprotivku? Ako fungujú základné slová Ja-Ty a Ja-Ono pri tvorbe umeleckého diela?
Vznik umeleckého diela je podľa Bubera dialogický proces. Nie je to len rozhovor umelca so sebou samým. Pred umelca predstúpi forma a žiada od neho, aby ju uskutočnil. Umelec je teda oslovený a odpovedá kreativitou. V každom vzťahu Ja-Ty je náprotivok výlučný, sme naň plne sústredení. Tak je to aj pri tvorbe umeleckého diela, ktoré sa rodí vďaka umelcovej odpovedi na impulz, ktorý dostal. Keď je dielo vytvorené, vzťahy sa zmenia. Dielo sa dostáva do ríše Ono, stáva sa vecou medzi vecami. Môže sa stať predmetom, ba až tovarom, ktorý sa predáva a kupuje. Možnosť vzťahu Ja-Ty však nezaniká. K obrazu v galérii môže pristúpiť vnímavý jedinec, ktorý sa otvorí pre jeho pôsobenie a na chvíľu sa mu úplne vystaví. Vtedy ho zasiahne moc výlučnosti a dielo je jeho jedinečným náprotivkom. Tak sa umelecké diela pre nás stáva niekedy Ty a inokedy Ono.
Buber píše, že pri diele si nemôžem oddýchnuť vo svete Ono, ako napríklad v prípade človeka alebo zvieraťa, pretože dielo prikazuje. Ak mu neslúžim správne, rozbije seba alebo mňa. To, že rozbije seba, to by som rozumela, jednoducho bude nedokonalé, ale ako môže rozbiť mňa?
Túto otázku by asi najlepšie vedel zodpovedať filozofujúci umelec, ktorý má praktickú skúsenosť s tvorbou diel. Myslím, že Buber predpokladá, že proces tvorby diela je v istom zmysle krehkejší ako iné podoby vzťahu Ja-Ty. V nich možno prechádzať z fázy aktuality do fázy latencie a späť. Intenzita vzťahu manžela k manželke kolíše – vyskytujú sa v ňom aj prvky sveta Ono –, no základný postoj lásky sa nemení. Tvorbu diela Buber chápe ako náročný proces, v ktorom umelec musí vytrvať v stave zasiahnutia mocou výlučnosti, ak má byť dielo skutočne intenzívnym výrazom formy. Po ukončení procesu tvorby môže byť vzťah umelca k dielu väčšmi rozkolísaný. Nedokonalé dielo, o ktorom umelec vie, že zaostáva za tým, čím mohlo byť, rozbíja umelca samého. Umelec stráca integritu, nevstúpil naplno do tvorby diela.
Tvorba je dialóg a autorské ja je len ilúziou, do diela vstupujeme, nechávame sa osloviť a vzniká Ja a Ty. Pričom tvorba diela nie je na úrovni pocitov či nálad, ja cítim niečo – pretože to spadá do sféry Ja-Ono, či nie? Tvorba diela nie je ani súčasťou verejného života: „Oddelené Ono inštitúcií je však golem a oddelené Ja citov duševný vták s trepotavými krídlami. Ani jedno z nich nepozná človeka – inštitúcie poznajú len exemplár, city len predmet.“
Pre Bubera nie je problémom Ono ako také – v živote ho potrebujeme a je dôležitou súčasťou našej orientácie vo svete. Problémom je enormný nárast sveta Ono – napríklad v prenikaní technológií a kauzálnych vedeckých postupov do stále intímnejších sfér života. To ohrozuje aj sféru umenia. Niektorí myslitelia Buberovej doby predpokladali, že riešenie spočíva v zameraní sa na city, ale pre Bubera je cit skôr sprievodným javom dialogického vzťahu ako jeho jadrom. Podobne aj obnovu inštitúcií videl v ich založení na živých interpersonálnych vzťahoch, nie v čisto štruktúrnych reformách. Niektoré Buberove predstavy môžu pôsobiť idealisticky, ale jeho protest proti odosobnenému, zmechanizovanému a automatizovanému fungovaniu ľudskej spoločnosti je relevantný aj dnes.
