Verbum, časopis pre kresťanskú kultúru, vznikol v Košiciach v roku 1946. Pri jeho počiatkoch stáli Janko Silan, Ladislav Hanus, Jozef Kútnik-Šmálov, Pavol Strauss a ďalší. Časopis v roku 1948 prestal z politických dôvodov vychádzať, no po roku 1992 sa ho podarilo obnoviť. V roku 2021 sa vydavateľom časopisu Verbum stalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa a jeho súčasným šéfredaktorom je Juraj Šúst.
POHYBLIVÉ VODY
Laura Kladeková
„Vraveli ste z mojej duše, celkom sme sa zhodovali v tom, čo treba dnes čakať od katolíckeho spisovateľa slovenského. Tvorbu, solídnu tvorbu, ktorú musia rešpektovať aj ľudia iného svetonáhľadu,“ píše Janko Silan Lacovi Novomeskému v snahe zachrániť časopis Verbum pred zánikom v roku 1948. Pri prezeraní internetového archívu ma zaujmú práve tie rané štyridsiate roky. Rozsahom neveľké, ani nie tridsaťstránkové čísla. Vidieť na nich, ako poézia sýti z malej plochy. Všímam si, do čoho sa začítam, čo preskočím, a zdá sa mi, že to, čo nezostarlo, je práve poézia. Z nových vydaní ma oslovili dve čísla, ktoré sa niesli v argumentačnom duchu Janka Silana a zamerali pozornosť na umenie: Katolícka moderna stále moderná? a Hľadá sa katolícke umenie. No už pri samotných názvoch som svedkom toho, že svetonáhľad dýcha umeniu na krk a to „umelecké“, čo by mohlo byť princípom koncipovania časopisu, ostáva na úrovni príležitostne vybranej témy.
Samuel Trizuljak bystro konštatuje, že o katolíckej moderne možno uvažovať širšie, nielen v medziach poézie, ale univerzálnejšie, a teda aj ako o kultúre, čiže o výtvarnom umení, architektúre či hudbe. Vracia ma nevdojak týmto postrehom do bytu starých rodičov. Katolicizmus tu mal svoju kultivovanú podobu, ktorú určoval presný režim dňa, to, čo návštevník mohol vidieť na stenách, alebo čo si mohol prečítať z knižnice dominujúcej obývacej izbe. Knihy boli starostlivo vyberané, pretože mali byť osožné rastu vo viere, ako hovorieval starý otec. Mal pritom na mysli napríklad Katechizmus katolíckej Cirkvi, Nový biblický slovník, Vyznania svätého Augustína, ale aj súborné dielo Janka Silana či zbierky Karola Strmeňa. Na stenách viseli okrem krížov aj obrazy, napríklad grafika Vincenta Hložníka, na ktorej som si vďaka ostrých prsiam po prvýkrát uvedomila, že Matka Božia nie je asexuálna bytosť. Betlehem Ladislava Záborského modrou farbou noci za otvorenými dverami jaslí vo mne vzbudzoval príjemný smútok. Neznepokojovali kytice a kostoly, hoci napríklad košický Dóm sv. Alžbety bol namaľovaný v netypickom uhle od Biskupského úradu, čiže ho skoro vôbec nebolo vidieť. Teraz sa nad tým musím pousmiať, pretože tento uhol pohľadu je v skutočnosti typický pre katolíckych intelektuálov. Na kazete nám deťom púšťali piesne od Južanov, členov košického zboru. Boli to najmä zhudobnené básne Janka Silana v gitarovom, jemne jasavom, komunitnom duchu (ak to porovnám s projektom Pištu Vandala a jeho Pirátov krásy, v ktorom deklamovaným buričstvom Silana približuje skôr k samotárovi Jankovi Kráľovi).
Po smrti starého otca nám pravidelne chodievalo do schránky jeho Verbum, ktoré si predplatil na pár rokov dopredu. Mala som pocit, že kontakt s ním trvá, akoby mi písal a jeho odchod nebol pravý. Keď som po ňom triedila pozostalosť, našla som v posteli naskladané čísla časopisu Revue svetovej literatúry a potešilo ma, že v súkromí vlastnej izby azda čítaval aj to, čo celkom nepovažoval za osožné rastu vo viere, teda z prísne katolíckeho pohľadu. Objavila som aj strojopisom prepísané Piesne z Važca a až vtedy som pochopila, že to, čo zaniká v jednotvárnosti ducha knižnice starých rodičov, bolo voľakedy tajné, dokonca zakázané. Narazila som aj na fotografiu pre mňa neznámeho muža v elegantnom obleku, ako zadumane pozoruje Tatry. Mama mi povedala, že to bol kňaz a blízky priateľ so vzťahom k vtedajšiemu súčasnému umeniu, ktorý sa venoval aj renovácii kostolov.
V takto naznačenom kultúrnom i osobnom rámci je časopis Verbum pre mňa v istom zmysle pokračovaním katolíckej moderny aj ako spôsobu života. Karol Strmeň či Janko Silan boli v zakladajúcom redakčnom kruhu, taktiež filozof Ladislav Hanus, ktorý dal meno aj spoločnosti, aktuálne spravujúcej časopis. František Mikloško zhrnul, že v súvislosti s autormi katolíckej moderny zásluhou vedca Júliusa Pašteku i viacerých zanietených vydavateľov, je čo čítať. Matúš Marcinčin, učiteľ, ktorý napísal po nociach monografiu o Karolovi Strmeňovi, zdôrazňuje, že básnika netreba len čítať, ale o prečítanom aj písať. Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane, hovorieval môj starý otec. Týkalo sa to poznania, aj banánovej rolády. Bola by škoda, ak by toto dedičstvo ostalo na úrovni tematického čísla, či pripomínania si výročí najvýraznejších predstaviteľov katolíckej moderny. Vidieť, že okruh intelektuálov sa usiluje nadviazať zanieteným aktivizmom či zasnívaným vizionárstvom, aj keď sebaironicky priznáva, že má pochybnosti o tom, či disponuje časom, vzdelaním a kapacitou ísť po stopách vzorov.
Napriek tomu Andrej Gejdoš cestuje do Važca, aby prenocoval v izbe Janka Silana, s ktorým vedie predspánkový dialóg. Samuel Trizuljak sníva o opuse v štýle monumentálnych dejín českej katolíckej moderny od Martina C. Putnu či katolíckom románe hodnom Tolkiena alebo Narnie C. S. Lewisa (spomenula som si na rozprávku Čintet od Daniela Pastirčáka, ktorú vnímam ako slovenskú poetickú podobu Silmarillionu a Narnie v jednom). Sen o katolíckom románe sa mi pripomenul aj pri čítaní eseje od Martiny Ivanovej Nedisciplinovaná nostalgia. Autorka v nej spomína, že niektoré indiánske jazyky si budúcnosť nepredstavujú ako niečo, čo je pred hovoriacim, ale ako niečo, čo je za ním. Minulosť leží pred nimi, lebo na ňu možno pozerať ako na scénu v divadle. Pomyslela som si, že azda nás čaká len to, čo už je za nami. Zbytočne vzdychať po románe, ak to, čo máme v zornom poli histórie, je predovšetkým spirituálna poézia. Ak opustíme kantovský rámec, v ktorom román je s filozofiou kdesi na pomyselnom vrchole kultúry ducha, možno sme nakoniec krajinou poézie. A ak sa pýtame, čo všetko nám chýba, možno treba opustiť stanoviská strádania a prijať iné. V knihe Ladislava Hanusa Kostol ako symbol autor poznamenáva: „Nestačilo sa dostatočne zdôrazňovať, aby sa kostol neponímal, neplánoval, neprojektoval podľa zovňajšku („či vyzerá ako kostol“), ale aby sa ponímal zo svojho vnútra, podľa svojho myšlienkového jadra, čím je on v podstate konštituovaný ako kostol – a čím sa on líši od všetkých ostatných budov a priestorov“ (Hanus, s. 345). Vnímať veci zvnútra, ako to, čo je, namiesto zvonku, ako to, čo by sme mali mať. Tento prístup môže uvoľniť potrebnú energiu, ktorá už nebude viazaná na presadenie našich predstáv do sveta skutočných vecí. Umožní kývať sa na prelomenom steble ako vážka, nebáť sa pominuteľnosti, keď vieme čosi o nalomenej trstine.
Verbum v porovnaní s minulosťou síce podrástlo na viac ako sto strán, no nájdeme v ňom sotva tri básne, ak nerátame ukážky z poézie katolíckej moderny, ktoré sú súčasťou analýz. No ak sa v nich konštatuje napríklad to, že Karol Strmeň je autor, ktorý si zaslúži nomináciu na Nobelovu cenu (opäť tie ciele, záhrada vavrínová), no redakcia do čísla nezahrnie výber z jeho poézie, je to premárnená čitateľská šanca. Siaham preto po Strmeňovej zbierke Sfinga spieva pri jasličkách, otváram ju na náhodnej strane a premýšľajúc v jej duchu, dopisujem tento pohľad. Zisťujem, že mi chýba katolícky intelektuál, ktorý spáva na Revue svetovej literatúry.
Na steble trávy
na prelomenom steble trávy
kýve sa vážka
kam to až vody odnášajú slnko?
záhrada vavrínová
je voňavá a ťažká
záhrada rajských jabĺčok
záhrada ananásov
zvysoka sme len pohyblivé vody
nevidno kto sa hýbe
pre koho kvitne kaška
prichádzajú a odchádzajú ľudia
cintorín kvitne odchod nie je pravý
na prelomenom steble trávy
kýve sa vážka
(s. 131)
Literatúra
Hanus, Ladislav: Kostol ako symbol, Lúč 1995
Strmeň, Karol: Sfinga spieva pri jasličkách, Smena 1991
Archív časopisu Verbum. Dostupné na: verbumcasopis.sk
TVORIŤ ZNAMENÁ PÝTAŤ SA
Dalfar
Kresťanská kultúra a kresťanské umenie – aké majú byť? Na jednej strane je postoj, že z hľadiska viery nie sú umenie alebo filozofia vôbec potrebné, dokonca môžu byť na škodu, lebo je jeden Boh a jedna Kniha, a s týmto presvedčením sa stretneme vo viacerých náboženstvách a cirkvách. Hneď vedľa je názor, že umenie by malo slúžiť viere a premeriavať by sme ho mali práve podľa toho, akým je účelným nástrojom. A napokon je tu postoj, že umenie a kultúra majú byť v prvom rade relevantné samy osebe, vo svojich vlastných kategóriách, bez vopred vytýčeného ideového cieľa. Zjednodušene povedané, dobrý kresťanský román má byť v prvom rade dobrým románom; a to isté platí o poézii, filme, hudbe, recenzii, filozofii alebo o mysliteľovi či politikovi.
Hneď vzápätí sa vynorí otázka, kde vlastne sú pri deklamovanom katolíckom charaktere Slovenska kresťanská hudba, filmy, prózy, architektúra, alebo hoci aj prezidentskí kandidáti. A prípadne, či sú tu ich recipienti, ktorí by prejavovali reálny dopyt.
Dobré na tom je, že tieto otázky si slovenské katolícke a konzervatívne prostredie kladie v časopise Verbum. A formuluje aj možné odpovede, ktoré v rozličnej miere zastupujú všetky vyššie spomenuté postoje. Pretože ak toto prostredie chce relevanciu, musí sa o ňu uchádzať a niečo konkrétne ponúknuť. V prípade časopisu Verbum to znamená sformulovať aj základné (seba)definície a následne úvahy o tom, v akom stave sa kresťanská kultúra nachádza a prečo. Autor tohto textu priznáva, že v akomkoľvek prostredí, nielen v tom kresťanskom, sú mu sympatické poctivé otázky a slobodné odpovede, a sebakritické vnímanie. A keď ľudia berú niečo skutočne vážne, tak ako to býva s vecami viery a posvätnosti, sebairónia je priam samostatnou hodnotou.
Projekt časopisu Verbum zažil určitý reštart, ujalo sa ho Spoločenstvo Ladislava Hanusa a v rámci neho skôr mladá generácia, o čom svedčí aj skutočnosť, že v rokoch 2021 a 2022 vyšli dve čísla ročne, v roku 2023 to už boli štyri čísla. Podstatný je však v prvom rade obsah a jeho duch vtelený do tém jednotlivých čísel, ktoré prezrádzajú charakter pýtania sa a hľadania – Hľadá sa katolícke umenie (2/2022) a aktuálne Katolícka moderna stále moderná? (4/2023) Aj v autoroch a respondentoch vidieť snahu skutočne sa pýtať, objektívne pomenovať skutočnosť a diskutovať o jednotlivých pohľadoch. Zastúpení sú tu protagonisti kultúrnej vojny, ale aj kresťania skôr umiernení, a napokon aj niekoľko osobností mimo kresťansky vyhraneného prostredia. Práve táto personálna pestrosť a odvážne nastolené témy sú prvým krokom pre to, aby vznikalo niečo kvalitné v intenciách kultúry, keď už sa veriaci rozhodnú pre vstup do jej sféry. Ku kultúre totiž neodmysliteľne patria hodnoty slobodnej a férovej diskusie.
Aktuálne číslo sa venuje takzvanej katolíckej moderne, teda básnikom, ktorí s vlastnou poetikou výrazne vystúpili v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, a pokračovali prevažne v emigrácii alebo disente aj neskôr. Nájdeme tu texty venované všetkým výrazným predstaviteľom – Rudolfovi Dilongovi, Karolovi Strmeňovi, Jankovi Silanovi, ale aj odpadlíkom so zaujímavými osudmi – Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi, Vojtechovi Mihálikovi, Miroslavovi Válkovi. Spomenie sa aj sekundárna literatúra a predovšetkým zásluhy Júliusa Pašteku, ako inšpiratívny príklad aj Martin C. Putna a jeho mapovanie českej a európskej katolíckej kultúry.
Text Matúša Marcinčina ponúka užitočný základný prehľad o autoroch katolíckej moderny, podobne ako článok Petra Tollaroviča, ktorý sa zameriava práve na neskorších komunistických autorov. Keď Tollarovič uvádza verše Vojtecha Mihálika ilustrujúce najprv jeho mariánsku zbožnosť a neskôr – už ako u angažovaného básnika – vernosť téme nenarodených detí, skôr nevedome ukazuje slabiny akejkoľvek angažovanej poézie. Mihálikove verše plné pátosu neobstoja ako básne a platilo to aj v čase ich vzniku. Téma, nech už si o nej myslíme čokoľvek, tieto verše nákladom sentimentu skôr potápa. Zaujímavý je aktualizačný moment zo záveru textu, v ktorom sa poukazuje na zrejmú inšpiráciu Válkovej notoricky známej Jesennej lásky u Hlbinu, a úvaha nad tým, prečo Milan Lasica na sklonku života bilancuje prostredníctvom básne devätnásťročného Válka.
V textoch nechýba zmienka o tom, že katolícke prostredie svojich básnikov neprijímalo, spomína sa nepriazeň komunistického režimu, naopak, nereflektuje sa miera angažovanosti týchto básnikov počas Slovenského štátu.
Ak sa obzrieme na obdobie posledných troch rokov časopisu Verbum, pozitívom je už fakt jeho jestvovania ako priestoru pre otvorenú diskusiu. Táto debata je navyše zaujímavo moderovaná, od výberu tém, prispievateľov až po prepájanie minulosti a prítomnosti. A ako nevyžiadané rady možno konzervatívnemu prostrediu adresovať nasledovné. Kultúrne vojny – nielenže vo vojne mlčia múzy, ale už samotné slovné spojenie je oxymoron. Každá vojna pokrivuje úsudok, hodnoty i diskusiu, a najzásadnejšie vojenské kritérium, teda farba uniformy, vedie k obdivu k postavám, ktoré by si to inak nijako nezaslúžili. S tým súvisí druhá oblasť, a to výmena hodnôt za vplyv a moc. Veľa počuť o národných, prípadne konzervatívnych záujmoch, o nepriateľoch a spojencoch, a veľmi málo o pravde; vytráca sa principiálnosť ako základná konzervatívna cnosť, ktorá je vo svojej podstate univerzálna. Je paradoxné, ak sa dnešní konzervatívci pragmaticky vymedzujú voči havlovským hodnotám ako voči niečomu naivnému, slabému a neprospešnému. Argumentačné chyby a fauly – za všetky spomeňme častú idealizáciu minulosti a ideológiu, ktorá zastiera hodnotové uvažovanie. Jeden príklad – Stefan Zweig ako jeden z mála autorov reflektuje vo Svete včerajška problém prostitúcie, ktorá mala v jeho dobe dnes už nepredstaviteľné rozmery. Podobne od minulosti nemožno oddeliť množstvo ďalších negatívnych javov, ktoré idylické žánrové obrázky neberú na vedomie. V ich naratíve chýbajú odpovede na otázky, prečo tu bola v takej miere prostitúcia, detská práca, vysoká detská úmrtnosť, rasizmus či antisemitizmus, rôzne formy diskriminácie a nespravodlivosti, a vďaka čomu sa takmer vytratili. Tvorivosť je spôsob, ako nepreberať odpovede, ale klásť otázky. A čím zaujímavejšie, tým lepšie.
Preto je dobré, ak Verbum chápe kolektív jeho tvorcov nielen ako statické, nemenné a v minulosti vyslovené slovo, ale skôr ako živý dar reči, v ktorej je nám dané formulovať, pýtať sa a skúmať.
