Daniela Burdová
Čítam v semienkach paprade o poslednom daždi,
o mori premenenom na jazero,
hnedým prachom nakreslí na brucho súhvezdia.
Nevieš, kedy kvitne divá mrkva,
že lúčny klinček má úzke steblo,
mesiac sa okrúhli vo mne
a moje vlasy voňajú bobkovým listom.
Prúty lipy narástli tam, kde si ich vystrihal.
Kvapkajú lepkavo,
pomaly vymelú do chodníka puklinu podobnú popraskanej päte.
Popichané prsty prejdú obrubou plášťa bez zastavenia.
+++
Keď nasneží na listy žltej slivky,
priletia vtáky, aké si doteraz nevidela.
Sú v kŕdľoch, akoby jeden bez druhého neboli.
Vnútra vystlané lišajníkmi sa lesknú živicou.
S bobuľami striasajú aj úpony viniča.
Dotkneš sa jazvy.
Je ako vypáraná vlna,
šnúra, čo spája sever s juhom.
Medové vlásky zhrnieš za ucho.
Budeš ako srna ležať v snehu,
až kým sa vlny nerozostúpia
a dychy nespoja.
+++
Sú sivé noci,
keď je do svitania priďaleko
a tma je zaseknutá v kútoch.
Posteľ aj nočné stolíky potichu strácajú okraje,
akoby ich obalila vrstva prachu.
Premlčané s nami zostáva
ako perie v obliečkach,
vôňa čakárne, keď otvoríš skriňu,
omietka v medzerách podlahy
ukladá sa do vrások,
zapíska vo výdychu.
Gombíky periny udrú o posteľ,
múry akoby sa zdvíhali
pred príchodom kráľa.
Na okne jablko,
v čiernych bodkách na šupke sa odráža hviezda.
Dozrie, až keď nasneží.
