Dalfar
Katarína Kucbelová: Modrosleposť, Slovart 2023
Druhú prozaickú knihu Kataríny Kucbelovej s názvom Modrosleposť možno charakterizovať pojmom introvertné písanie. Premýšľavo, rozvážne a s odstupom sa v nej rozpráva o živote protagonistu Eduarda Molnára a o vzťahu rozprávačky k tomuto svojráznemu starnúcemu umelcovi. Rozvážnosť miestami prechádza až do opatrnosti, a podobne ako v predchádzajúcej próze Čepiec aj tu veľa záleží na tom, čo sa povie, ale azda ešte viac na tom, čo zostane nevyslovené a nedopovedané. Kniha pozostáva z päťdesiatich piatich krátkych kapitol, vždy uvádzaných citátom, zoologickou rešeršou alebo správou o poveternostnej situácii. Čitateľ si postupne všimne niekoľko refrénovito sa vracajúcich motívov, ktorými sú predovšetkým vietor, zvieratá a ľudia špecificky sa prelínajúci v téme zoologickej záhrady, priesvitnosť či neviditeľnosť rozprávačky, a napokon dve hlavné témy: Eduard Molnár zvaný Udo a titulná modrosleposť.
Kniha sa neusiluje o priamočiare prerozprávanie plnokrvného príbehu. Tvorí ju skôr postupnosť fragmentov, ktoré na seba odkazujú a nadväzujú. Túto mozaikovú výstavbu textu si môžeme predstaviť ako metódu vlákien. Čitateľ si zo samostatných nití môže zviazať dostatočne hustú sieť, ktorá udrží význam, vytvárať uzly konotácií, spriadať vlastné obrazce. Niektoré vlákna na seba nadväzujú, iné vedú do prázdneho stredu pavučiny, ďalšie nás zavedú k skutočnostiam mimo knihy, k zoologickým alebo kultúrnym faktom, na ktoré autorka odkazuje. Konečný význam a hĺbku románu má v rukách čitateľ, záleží na ňom, čo vytvorí zo zdanlivo samostatných vlákien textu.
Modrosleposť je popretkávaná správami o živote zvierat, odkazmi na dielo Jane Goodallovej alebo Konrada Lorenza, pričom aj v týchto roztrúsených faktoch môžeme rozpoznať vzor ústredného príbehu. Rozprávačka spomenie, že uprednostňuje vtáky pred cicavcami, predovšetkým pred primátmi (s. 29); ľudia v knihe úzko súvisia so zvieratami, zrkadlia sa v nich, ich svety sa osudovo a neodvolateľne prelínajú, a zatiaľ čo v primátoch s ich výbuchmi násilia a krutosti môžeme uzrieť vlastnú karikatúru, vtáky, podobne ako delfíny, sa vzťahujú k modrej, k hĺbke neba a mora popierajúcej obmedzenosť klietok. Autorka narúša tradičnú metafyzickú hierarchiu boh – ľudia – zvieratá, a v pozemskej dvojrozmernosti do seba zakliesňuje ľudí a zvieratá. V jednej z úvodných kapitol sa objavuje odkaz na knihu Davida Garnetta, ktorej hrdina sa rozhodne vystaviť ako živý exponát v klietke zoologickej záhrady. Niečím veľmi podobným je pre rozprávačku hneď na niekoľkých úrovniach Udo Molnár – je objekt jej pozorovania, zvláštny tvor, ktorého vnútorný svet si len domýšľa a ktorého jazyku nie celkom rozumie; Molnár prežije väčšinu svojho života v zamrežovanej klietke s názvom komunistické Československo; a čo sa týka otázky vôle, tak na rozdiel od Garnettovho hrdinu, ktorý dobrovoľne vstupuje do ZOO, Molnár je zo zamestnania v ZOO nedobrovoľne vyhodený. Mesto a zoologická záhrada sú svojimi odrazmi, predstavujú neautentické prostredie zbavené prírody, zväzujúce, odcudzené, stiesňujúce a zbavujúce slobody. Viaceré zvieracie vlákna anticipujú dianie v ústrednom príbehu a čitateľ na ich konce natrafí nezriedka až po desiatkach strán. Nenápadná zmienka rozprávačky o vlastnej romantizujúcej predstave, podľa ktorej pri zvieratách nemôže dôjsť k narušeniu vzťahov spôsobenému komunikačnými nedorozumeniami (s. 38), odkazuje na kľúčový konflikt s Molnárom, o ktorom sa dozvieme až v závere knihy. Podobne nám rozprávačka opíše spolužitie plameniakov, v ktorom sú niektoré páry dopĺňané tretím nerovnocenným členom. Jednu z postáv preto nazve pánom Flamingom, pretože tento muž istý čas tvoril doplnok k nej a jej budúcemu manželovi v provizórnych časoch podnájmov; ako sa ukáže neskôr, pán Flamingo tvoril neželaného tretieho aj vo vzťahu rozprávačky a Molnára.
Ťažiskom rozprávania je postava Uda Molnára, trochu spustnutého a extravagantného dôchodcu zo susedstva, niekdajšieho konceptualistu a pedagóga. Čitateľ si veľmi pravdepodobne začne k tejto postavičke priraďovať reálne predobrazy, ale je to skrátka fiktívna personifikácia archetypu stredoeurópskeho – slovenského – bratislavského umelca a nonkonformistu, uzol spletený z vlákien urbánnych legiend, ale nanajvýš dôveryhodne. Prispieva k tomu skutočnosť, že autorka jeho život obdarí množstvom detailov, spoznávame jeho umelecké performancie, spomienky, výroky a najmä kolujúce zvesti, pritom sa však vyhýba jeho idealizácii. Molnár nie je vyslovene kladná postava, svoj nezáujem o ostatných ľudí nijako nemaskuje on ani rozprávačka, ktorá konštatuje, že ostatní ho zaujímajú len vtedy, keď sa nejako pretnú s jeho vlastnými záujmami, keď vstúpia do senzorického poľa jeho abstraktných ideí. Opäť sa vraciame k téme komunikácie a k tomu, že Molnár je vo svojej sebastrednosti, uzavretosti a osobitosti vlastne zvieratkom, sebeckým a infantilným, ktoré na chvíľu zdvihne hlavu, keď k nemu pristúpime, premeria si nás pohľadom, ale nevieme, čo v nás vidí, čo si o nás myslí a čím preň sme. Rozprávačka si nevie pomôcť a odpočúva jeho rozhovory s okoloidúcimi, deťmi a zvieratami, tak ako keď inokedy pozoruje dážďovníky alebo bociany, a keď na inom mieste hovorí o tom, že jazyk zvierat, napríklad sýkoriek alebo sliepok, je rozvinutý, no jeho značná časť pre nás ostáva neznáma, hovorí vlastne zároveň o Molnárovi, popíjajúcom šedivejúcom beatnikovi zo susedného vchodu. Rozprávačka nám postupne odhaľuje históriu ich vzťahu a dôvody, prečo ju práve Udo Molnár tak bytostne zaujíma. Je to vlastne jediná postava, ktorá v tejto próze dostala plné občianske meno, okrem nej sú to už len zvieratá vrátane sliepok, ktoré Molnár s nadšením chová a ospevuje.
Modrá „bola na začiatku všetkého,“ (s. 34), znie ďalšia zdanlivo nenápadne utrúsená, pre príbeh však kľúčová veta. Modrá farba a modrosleposť fungujú v texte ako metafory prepájajúce všetko dôležité, okrem iného rozprávačku a Molnára, svet zvierat a svet ľudí, témy autentického a neautentického života, motívy domova a neukotvenosti. Teória modrosleposti sa objavila v 19. storočí v súvislosti s prácou Williama Gladstonea, ktorý si všimol, že Homér v Iliade a Odysei nepoužíva pojem modrej farby, a to ani v spojení s morom či oblohou. Samotný Gladstone nemal na mysli to, že by Gréci trpeli formou farbosleposti, a považoval túto interpretáciu za nedorozumenie; táto teória sa však od svojho nevedomého pôvodcu osamostatnila a Kataríne Kucbelovej poslúžila ako funkčná metafora. Oswald Spengler, ktorého autorka nespomína, sa symbolike farieb a ich súvislostiam s kultúrami venoval v knihe Zánik Západu, kde takisto dementuje modrosleposť ako anatomickú indispozíciu, ale vníma jej metafyzickú podstatu. Antickí Gréci boli podľa neho naviazaní na farby bezprostrednej prítomnosti, teda na žltú a červenú, farby telesnosti a prítomného okamihu. Modrá a zelená sú naopak farbami európskej faustovskej kultúry diaľok, toho neprítomného, na čo tak túžobne hľadíme do nedosiahnuteľnej minulosti a budúcnosti. Grékov definovalo to, čo stálo priamo pred nimi, kým súmračných Európanov definuje práve to, čo tu nie je, čo nedostižne spočíva v diaľke a k čomu sa vzťahujeme iracionálnou túžbou. Goethe na pomedzí klasicizmu a romantizmu nazýva modrú „vábivou ničotou“ a plnohodnotný romantik Novalis do centra svojho príbehu o márnom hľadaní nekonečna kladie modrú kvetinu. Modrá podľa Spenglera „nevniká, ale vťahuje do diaľok“, vzťahuje nás k tomu, čo tu nie je, je to monoteistická farba osamelosti a starosti, vzťahu prítomnosti k minulosti a budúcnosti, farba osudu a transcendencie. Patrí ku kultúre, ktorá neuznáva odovzdanosť osudu, ale hlási sa k boju a prekonávaniu toho, čo je dané; modrozelená je pre Spenglera katolíckou farbou „vo svojej mlčanlivej veľkosti.“
Modrá farba diaľok je farbou nepokoja, túžby po tom, čo tu nie je a čo nám náš život tu a teraz nemôže poskytnúť. Nemeckí romantici túto potrebu unikať a putovať nazvali Sehnsucht a v podobe modrozelených diaľok ju nájdeme na obrazoch nemeckých majstrov, napríklad na notoricky známych výjavoch Caspara Davida Friedricha. Podobný stav neukotvenosti, potreby byť niekde, vždy niekde inde, sprevádza aj rozprávačku Modrosleposti. Neautentická klietka mesta, realita zbavená svojho „možno“, potreba transcendencie ju privádzajú k modrej, ktorú jej ukázal Molnár. Modrá je v texte kladená do protikladu k múru, ktorý sa objavuje na viacerých miestach – po tom, čo zelená fasáda domu príde vo vetre o brečtan a odhalí svoju tehlovú podstatu, začne rozprávačka hľadať možnosti odchodu. V rozprávaní sa objavuje Berlínsky múr ako téma uzavretých hraníc najmä v Molnárovom príbehu, ale aj v téme rozprávačky a všetkých jej priateliek so súhrnným menom Ivana, ktoré už dávno odišli a odchodom naplnili akési životné poslanie. O Molnárovi sa dozvieme, že narazil (s. 155), steny a diaľky sú obsiahnuté v rozprávaní o mestských holuboch a sťahovavých dážďovníkoch, a samotná rozprávačka objavuje svoju sťahovavosť vo vnútornom svete písania a prekladania, ktoré sú pre ňu bezpečím rozľahlosti a otvorenosti priestoru, otvoreným oknom a odomknutými dverami, možnosťou prechádzať stenami a tým ich rušiť (s. 169). Molnár je ten, ktorý tak ako ona neodišiel a pokúšal sa o vnútornú slobodu, ten, kto vedel o modrej a o modrosleposti okolia a doby, pisár Bartleby nehybne pozorujúci ošarpané múry svojho mesta.
Modrosleposť pracuje skôr s novodobými symbolickými konceptmi modrej, Molnár priznane nadväzuje najmä na Yvesa Kleina, a autorkin manifest modrej nájdeme sformulovaný na stranách 147 – 149. Modrá je hraničnou farbou viditeľného spektra, nie je niečím, čo je nám prirodzene dané, ale treba sa pre ňu rozhodnúť, objavovať ju, je neviditeľnosťou, ktorú treba zviditeľniť pre seba a pre iných. Modrá je priestorom slobody, umenia, tvorivosti a ducha, je vnútornou prírodou, jazykom, ktorým prehovárajú slobodné a tvorivé bytosti. Toto všetko púta rozprávačku k svojráznemu a nekonvenčnému Molnárovi, prostredníctvom neho sa učí rozpoznávať odtiene vlastného bytia. Snaží sa nesúdiť ho, ale porozumieť mu, nijako nám pritom nezatajuje, že okrem spoločenských konvencií vylúčil zo svojho života aj konvencie ohľadu, záujmu a spolupatričnosti, sebecké zvieratko spustnuté zvonku aj zvnútra, jedinečné a hodné pozornosti, vykazujúce známky šovinizmu a akoby mimochodom sa dozvieme aj stredoeurópsku klasiku, že tento slobodomyseľný individualista bol spolupracovníkom štátnej bezpečnosti (s. 165).
Udo Molnár ako prototyp nepraktického intelektuála je neukotvený v materiálnej realite, zato je však pevne ukotvený v modrej, v rámci ktorej rozlišuje viac odtieňov než rozprávačka. Jej manžel B. je pre zmenu zakotvený v Bratislave, na brehu paleolitického mora; akurát ona prežíva v provizóriu neurčitého domova v neurčitom meste. Ten neustále prítomný a zneisťujúci vietor vejúci celou knihou stelesňuje práve túto nestálu existenciu, je to prúdenie času a zmaru, melancholický vietor Sehnsucht v pustatine bez Boha. Tak ako v predchádzajúcom Čepci, aj tu sa rozprávačka konfrontuje s druhým človekom, aby vyriešila svoje vlastné otázky, pochybnosti, azda až traumy. A podobne ako v jej prozaickom debute, ani tu nezaznejú konečné odpovede, dokonca ani tie skutočné otázky. Problémy sa postupne a opatrne naznačujú, ale ich riešenie sa nevysloví. Keď protagonistka Modrosleposti prejde od pozorovania a popisovania okolia k sebe a začne sa pýtať – napríklad na to, prečo má stále pocit životnej nedostatočnosti – dospeje len k tomu, že „stále nevie“ (s. 77). Do temného podzemia sa tu nevstupuje, čo by nepostačovalo pre terapiu alebo filozofiu, ale beletria zo zamlčaného, nevysloveného a nedopovedaného dokáže profitovať.
Modrosleposť nie je klasickou príbehovou prózou. Namiesto gobelínu, na ktorý by sa zmestil široký prúd rozprávania v detailne popísanom prostredí, nám autorka ponúka samostatné vlákna viažuce sa k zvoleným témam, zatiaľ čo ostatné, napríklad manželstvo s B., v celkovom obraze absentujú.
K prednostiam Modrosleposti patrí vysoká spoluúčasť čitateľa, ktorý má možnosť spájať a kombinovať všetko napísané, naznačené a spomenuté do výsledného celku. Autorke sa podarilo vytvoriť fiktívneho a pritom autentického protagonistu, ktorý stelesňuje niečo typické pre určitú dobu a prostredie. V knihe je množstvo zaujímavých faktov o zvieratách, o ich správaní a jazyku, pričom autorka sa nás nesnaží samoúčelne ohúriť znalosťami. Tieto informácie sú pútavé aj samy osebe, ale zároveň sa vzťahujú k príbehu ľudských protagonistov a vnášajú do jeho čítania nový rozmer. Modrosleposť Kataríny Kucbelovej nás neprenáša do exotických kulís, neodvádza nás z nedramatickej každodennosti našich životov. Ponúka príklad empatickej pozornosti venovanej ľuďom v našom okolí, vďaka ktorej môžeme lepšie porozumieť im aj sebe.
