Eva Urbanová
Nino Haratischwili: Nedostatok svetla. 2023. Bratislava: Inaque.
Preklad: Paulína Čuhová
Svetlana Žuchová: Dni matiek. 2023. Bratislava: Slovart.
Jana Varcholová: Len trochu v poriadku. 2023. Bratislava: Nomantinels.
Po toľkých básnických zbierkach, ktoré prečítam, aby som ich hlbšie analyzovala, sa vždy teším, že ku koncu roka budem čítať už len prózu, bez postranných úmyslov, len tak, z plezíru. Už pár mesiacov pred sviatkami si robím v hlave zoznamy, ktoré „nelyrické“ knihy si obstarám. Chodím po kníhkupectvách a obzerám si ich, ako dajaké mäso na sviečkovú. Kritériá výberu mám len dve – meno autora či autorky a počet strán.
Na kvantite záleží. Chcem okrem malých, cestovných, aj hrubé knihy, ktoré musíte dobývať ako nejakú vysokú horu, niekoľkokrát to už chcete vzdať alebo preskočiť pár krokov, ale aj tak sa potom musíte vrátiť, ak je vaším cieľom zážitok. Máte pocit, že deň mal viac ako 24 hodín, keď ste stihli stovky strán, a pritom ste sa ani z domácnosti celkom nevytratili. Takto som si kúpila knihu gruzínskej, po nemecky píšucej autorky Nino Haratischwili Nedostatok svetla, ktorá má v preklade Paulíny Čuhovej 624 strán. Zárukou kvality bola tentoraz nie autorka, ktorú som nepoznala, ale prekladateľka, ktorej prácu, naopak, poznám veľmi dobre a môžem z jej portfólia vyberať i naslepo, lebo viem, že nebudem sklamaná. Knihu Nedostatok svetla čítam len po večeroch v posteli. Výhoda takýchto kníh je, že hoci si ich nevezmete do vlaku alebo autobusu, v ležiacej polohe s nimi zaručene nezaspíte – už len z praktického hľadiska, keď vám taká kniha padne na čelo, tak to zaručene pocítite, alebo, keď ju na chvíľu položíte na hrudník a len privriete oči, máte do piatich minút pocit ťažoby na srdci. Našťastie, nič také sa mi nestalo, kniha sa číta výborne, nepotrebujete preskakovať ani privierať oči. Názov románu vnímam ako odkaz na čiernobielu fotografiu, ktorá je lajtmotívom knihy. Pamäť ako čosi veľmi krehké, čo môže oživiť koláčik namočený v čaji, sa tu zobúdza práve prostredníctvom pohľadu na staré snímky dávnych priateliek. Čiernobiela fotka je zhovievavá, kadečo zakryje a pridá nostalgiu aj tam, kde neskôr nastúpila ťaživá skutočnosť (osobná i nadosobná – rusko-gruzínska vojna). Román pracuje s vizualizáciou aj na úrovni rozprávania, prostredníctvom spomienok jednej z protagonistiek modeluje obraz „dvora“, na ktorom vyrastala aj s ďalšími tromi kamarátkami. Portréty postáv sa pred našimi očami zobrazujú celkom presne, do najmenších detailov, vidíme to, čo fotografia nepovedala, napríklad čo sa stalo, keď cvakla spúšť, alebo čo záberu predchádzalo. Priestor dvora je miestom rozmanitých kultúr, sociálnych a iných rozdielov, ktoré ale zjednocuje túžba niekam patriť. Množstvo osudov, myšlienok, názorov, klamstiev a lásky vo svojom dostatku i nedostatku zároveň. Plynulosť rozprávania, v ktorom sa „preskakuje“ z minulosti do súčasnosti a prechádza od jedných dvier k druhým, isto zabezpečil aj výborný preklad. Už teraz viem, že podstúpim aj ďalšiu expedíciu – autorkin román Ôsmy život (pre Brilku), na ktorom už prekladateľka pracuje, má v origináli 1240 strán. To bude K2!
Druhú skupinu tvoria knihy, na ktoré som čakala, pretože ide o autorky a autorov slovenskej literatúry, ktorú sa snažím aspoň čiastočne sledovať priebežne, nielen vtedy, keď sa niektoré z nich dostanú do nominácie Anasoft litera. Takto som popri Nino Haratischwili zhltla (isto, veď sú to oproti nej jednohubky) dve aktuálne novinky: Dni matiek Svetlany Žuchovej a Len trochu v poriadku Jany Varcholovej. V mojom čítaní nadviazali knihy netušený dialóg, zo začiatku len v súvislosti s dĺžkou a vizuálnou stránkou – podobný majú nielen formát, ale i obálku, ktorej farebnosť a postavy skutočne evokujú až sesterskú príbuznosť. Autorkou obálky Dni matiek je Lenka Šturmankinová a Varcholovej knihu ilustrovala (keďže nejde len o obálku, ale ďalšie ilustrácie nájdeme v knihe) Barbora Idesová. Následne spolu knihy „súzneli“ aj inak. Obe knižky majú totiž názov, ktorý ma nesmierne „vyrušil“. V prípade Žuchovej som si okamžite pomyslela, že je to (zámerná?) neoriginalita umiestniť do názvu slovo matky, keď už v slovenskej súčasnej literatúre máme toľko kníh s „matkami“ v titule, až si čitateľ nevdojak povie, že táto kniha neprinesie nič nové. Názov Varcholovej knihy ma zase iritoval štylisticky – čo je to za vetná konštrukcia? Znie tak defektne, akoby išlo o fragment odpovede na otázku „Si v poriadku?“ a odpoveď by znela: „Len trochu v poriadku“, hoci je jasné, že v danom prípade neexistuje žiadne takéto škálovanie. Po prečítaní oboch kníh som si ale povedala, že Varcholovej titul by vlastne celkom dobre pasoval aj na Žuchovej príbeh. Zdá sa, že dni protagonistiek a protagonistov nie sú vôbec v poriadku, hoci sa domnievajú, že ide len o mierne vychýlenie z (duševnej) normy či skôr pohody. Dni matiek skutočne nevypovedajú o matkách v podstate nič nové, čo by sme predtým nečítali povedzme u Ivany Dobrakovovej alebo aj u autorky samotnej (akási bublajúca agresia, manipulatívnosť, duševná vychýlenosť, vzťahová nerovnosť atď.), ale napriek tomu kniha vytŕča. Čitateľsky ma bavil aj akýsi „detektívny“ nádych, ktorý dva prelínajúce sa príbehy majú. Napätie sa odohráva nielen vo vnútri postáv, ale aj na úrovni príbehu, keď čakáme, čo bude za rohom, kto príde, čo sa stane, čo tá ktorá postava povie a ako nám odkryje záhadu skutočne „nie v poriadku“ vzťahov. Tajomnosť a magickosť príbehov sa ukazuje aj v časovej rovine. V prípade prvej hrdinky, Zory, plynie čas subjektívne, je rovnako „ohnutý“ ako postava. V jednej chvíli sa napríklad vyberie len do stánku po zmrzlinu, ale čas sa akoby rozleje, je to totiž čas, keď je sama, bez dieťaťa, manžela a inej rodiny, keď jej vnútro síce kričí a volá po návrate k synovi, ktorý ju (podľa nej) tak veľmi potrebuje, ale priestor prehovára vlastným jazykom a ukazuje nám, že ju to ťahá zrejme aj celkom opačným smerom. Záhadné stretnutie na tejto „ceste“ rozohrá ďalšie pátranie po logike absurdných viet a situácií z príbehu. Dôsledne zachovaná perspektíva rozprávania z pohľadu jednej osoby, ktorej, „zdá sa“, nemôžeme úplne veriť a jej duševný status si skladáme najmä z okolností, ktoré zažíva, a z rozhovorov či skutkov, robí príbeh správne znepokojivým. Navyše dva na prvý pohľad nesúvisiace príbehy žien sa v knihe striedajú, tvoria dialóg, a napokon aj dovtedy netušenú mozaiku. Prekvapivá pointa sa načisto vysmiala všetkým mojim obavám z neoriginality.
Kniha Jany Varcholovej ponúka sedemnásť poviedok, čo znamená aj veľa hlavných a vedľajších postáv, s ktorými sa máme na pomerne malej ploche nielen zoznámiť, ale aj preniknúť k tomu ich „len trochu v poriadku“. Práve toto považujem za Varcholovej najväčšiu rozprávačskú prednosť, že hoci sa striedajú rozprávači a rozprávačky, postavy nesplývajú do jedného charakteru, sú vo svojej patológii jedinečné. Podarilo sa jej každému a každej dať osobitný hlas (niekedy napríklad aj prostredníctvom jazyka – slangu, nárečia, sociolektu), záujmy, problémy, a stále s veľkou dávkou uveriteľnosti, čo je ešte náročnejšie, keď váš sused je, povedzme, smrť, alebo keď sa meníte na strom. Varcholovej najlepšie poviedky mi pripomínajú Mitanove prvé prózy, keď sa realita môže kedykoľvek prelomiť na druhú stranu, k iracionálnu, absurdnu a reakcia hrdinu či hrdinky je prekvapivo ešte väčšmi absurdná, čo len potvrdzuje, že nielen protagonista nie je v poriadku. Menovite poviedky Pevne pod zemou, Smrť, Volám sa Dorota, Telepatická intimita, O živých ani v dobrom či Prehliadka sú bravúrne, hoci niektoré z nich majú len cca štyri strany a pôsobia len ako vtipné variácie, ale vo svojej podstate sú natoľko ťaživé, že aj na malej ploche, pri takom malom výseku zo života týchto ľudí, áno, žiada sa mi povedať ľudí, nie postáv, uverím, že som ich azda kedysi stretla a možno som niektorou aj ja samotná.
Prózu čítam len oddychovo, plánujem si jej kúpu a starostlivo vyberám. Čítam bez vedľajších zámerov, čosi o nej napísať. Som trochu v poriadku.
