Hilma af Klint: Garden of Eden, Rub Gallery Olomouc, 14. 4. – 15. 12. 2023
Ešte krátko pred vstupom do olomouckej Rub Gallery si návštevník nemusí byť istý, či je tu správne, a aj po tom, čo vojde do úplne všedných dverí, zaváha, či sa predsa len neocitol v obyčajnom byte. Nečaká naň ohromujúci priestor ani záplava svetla. Vo vstupnej miestnosti sú na stene neveľké stránky zápisníka kombinujúce nemecký text a ilustrácie, v strede inak prázdnej miestnosti stojí klavír a na ňom je pod sklom vystavený jediný zápisník v zelenej väzbe. To je všetko.
Faksimile stránok zošita sú vystavené na stenách. Na každej stránke je strohý nemecký text a geometrické obrazce v tlmených pastelových tónoch. Ide o jeden z prírodných zápisníkov Hilmy af Klint z rokov 1919 – 1920 s názvom Kvetiny, machy a lišajníky. Na každej strane sú denníkovo radené dátumy, nemecký a latinský názov rastliny, geometrický obrazec a niekoľko enigmatických viet charakterizujúcich danú rastlinu. Z tohto skromného inventára sa rozvíja jeden z najfascinujúcejších príbehov umenia dvadsiateho storočia.
Hilma af Klint (1862 – 1944) sa narodila vo švédskej aristokratickej rodine. Vyštudovala maliarstvo na Kráľovskej akadémii v Štokholme a stala sa rešpektovanou portrétistkou a krajinárkou. Venovala sa vtedy rozšírenému špiritizmu, zrejme aj v dôsledku smrti mladšej sestry. Spolu so štyrmi spoločníčkami vytvorili zoskupenie De Fem (Päťka), pričom jednou z pätice bola takisto výtvarníčka z Kráľovskej akadémie Anna Cassel. Pätica žien rozvíjala kresťanskú modlitbu spolu so špiritizmom a jedného dňa nadviazali kontakt s „Vyššími Majstrami“, ktorí sa predstavili menami a spýtali sa, či sa ženy podujmú na dôležitú úlohu. Tie súhlasili, a tak sa začala v tvorbe 44-ročnej Hilmy af Klint nová etapa.
Ženy sa venovali automatickému písaniu a kresleniu, viedli si podrobné zápisky o komunikácii s duchmi a Hilma dostávala veľmi presné pokyny, čo a ako má maľovať ako posolstvo ľudstvu. V rýchlom slede, v podstate bez prípravy a postupného prechodu vznikali série rozmerných malieb, ktoré dnes považujeme za prvé moderné abstraktné obrazy.
Ako Hilma af Klint konštatovala v zápisníkoch, maľovala isto a bez opráv, s presnými inštrukciami pre výber tvarov a farieb. Vytvorila stovky obrazov, ktoré nikde nevystavovala, a neskôr intenzívne skúmala a rozvíjala energiu zdroja, ktorého prostredníkom sa stala. Farby a tvary predstavovali svojbytný jazyk, znakový a symbolický systém, v ktorom napríklad žltá farba predstavovala mužský a modrá ženský princíp. Obrazy smerujú ku geometrickým zjednodušeniam, aké neskôr vidíme na Malevičových maľbách, využívajú intenzívne farby a opakovane sa na nich objavujú napríklad tvary špirály, kríža a rastlinné motívy. Často vznikali v celých sériách s názvami ako Desať najväčších (fázy ľudského života), Holubica, Labuť alebo Strom poznania.
Čo na týchto obrazoch vidíme a čo by sme na nich mali vidieť? So znalosťou základného príbehu stojaceho za ich vznikom by sme sa mohli uberať špiritistickou a teozofickou cestou. Nielen Hilma af Klint, ale aj Kandinskij, Mondrian a Malevič ako zakladatelia modernej abstrakcie sa venovali teozofii. Ako vážne máme brať duchovné posolstvo týchto obrazov, odkaz z vyšších sfér, a čo z toho pre nás vyplýva, ak na základe tohto neobyčajného diela pripustíme existenciu duchovného sveta v špiritistickom zmysle? Tieto otázky si môžeme klásť aj pri dielach Emanuela Swedenborga alebo pri svedectvách a zjaveniach mystikov.
Ďalšou možnou cestou je pohľad na tieto obrazy ako na vizualizáciu doposiaľ neviditeľného sveta, ktorý nám začala sprostredkovávať moderná veda. Oblasť nášho poznania sa rozšírila o princíp rádiových vĺn, röntgenového žiarenia, stavbu atómov a molekúl, teóriu relativity – človek začal exaktne mapovať neviditeľné sféry bytia a čoraz rukolapnejšie sa presviedčal o tom, že zásadnú väčšinu sveta vlastne zmyslovo nevnímame. Ako Hilme oznámil duch menom Gregor, obsahom jeho posolstva je poznanie, ktoré nie je prístupné našim zmyslom, intelektu ani srdcu, ale patrí výhradne najhlbšej podstate našej bytosti, duchovnej sfére. V tomto zmysle možno jej obrazy považovať za zviditeľňovanie neviditeľného, čo sa stane princípom celého moderného umenia v protiklade k metóde dovtedajšej realistickej maľby, a v prípade Hilmy af Klint došlo k radikálnemu prechodu medzi nimi doslova zo dňa na deň.
Tretím prístupom je vnímať tieto maľby kunsthistoricky ako moderné abstraktné umenie, ktoré generuje vlastný jedinečný jazyk. Hilma af Klint bola až s odstupom desaťročí uznaná za prvú umelkyňu, ktorá vytvorila abstraktné maľby, a to v osamení, mimo umeleckých a kultúrnych centier, bez postupného prechodu a vývoja, bez umeleckého hnutia, skupiny, programu alebo manifestu. Zdá sa, že ju diskvalifikovalo radikálne novátorstvo jej tvorby, fakt, že žila na európskej periférii, neskôr to bol aj súvis s teozofiou a špiritizmom, a napokon možno aj to, že bola žena. Umenie však nie sú preteky a nie je to ani prázdna hra foriem. Hilma af Klint obrazmi z roku 1906 predbehla Kandinského, ktorého maľby z roku 1911 boli dlho považované za zrod abstrakcie, no týmto konštatovaním sa ich význam a podstata nijako nevyčerpávajú.
Je na divákovi, aký prístup si zvolí a ktorou z možných ciest sa nechá viesť. Zostaňme však pri samotných obrazoch a pokúsme sa sformulovať niekoľko základných, pokiaľ možno objektívnych konštatovaní. Začnime tým, že tieto obrazy, ako aj príbeh ich vzniku, sú neobyčajne pôsobivé a zanechávajú dlhotrvajúci dojem azda v každom, kto sa s nimi stretne. Takisto môžeme skonštatovať neobyčajnosť ich formy. Nenesú stopy doby, štýlu alebo módy, nič na nich neprezrádza, že vznikli v roku 1906 a nie včera. Nemajú nič spoločné s minulosťou, nenesú znaky vývinu a štýlovej nadväznosti na iných tvorcov. A napokon možno konštatovať, že sú to obrazy, ktoré si vyžiadali jeden celý ľudský život. Hilma af Klint im zasvätila čas, energiu i nadanie, a či už v nej vidíme mystičku, asketičku, vedkyňu alebo geniálnu umelkyňu, bola bezvýhradne oddaná svojmu dielu a poslúžila mu ako dokonalé médium. Prvý rok namaľovala stovku obrazov, často neobyčajne rozmerných, a neskôr roztriedila, skatalogizovala a archivovala niekoľko stoviek svojich malieb a približne 25.000 strán zápisov a kresieb v podrobne datovaných zápisníkoch.
Jeden z týchto zápisníkov stojí na klavíri v Rub Gallery. Hilma af Klint s výnimkou rokov, keď sa starala o matku, rozvíjala série malieb a jeden z jej projektov spočíval v maľovaní prírody. V rokoch 1919 – 1920 zachytávala v detailne datovaných záznamoch postupne rozkvitajúcu švédsku flóru. Okrem samotnej rastliny maľuje aj detaily kvetov či listov a postupne pridáva geometrický symbol. Nasledujúci zápisník už pozostáva z latinského názvu rastliny, geometrického symbolu a vety, ktorá má podobu biblického poučenia či okultnej tézy. Práve tento zápisník je vystavený v Olomouci. Divák tak môže sledovať zrod jedného z umelkyniných jazykov, prechod od objektívneho rastlinného sveta do sféry symbolov, farieb a geometrických tvarov.
V rastlinách môžeme pozorovať prejavy života, energiu rastu, hľadanie svetla, postupné rozvíjanie tvarov a farieb. Premeny sa odohrávajú na úrovni individuálnej rastliny od jej klíčenia až po vývin plodov, ale aj v medzidruhovej príbuznosti a vo variabilite celej rastlinnej ríše. Kategorizujeme symetriu kvetov vyjadriteľnú číslom, geometriu tvaru a rozmiestnenia listov. Rastliny možno vnímať ako písmo prírody, variabilitu znakov, živý jazyk metamorfózy. Ľudstvo tento jazyk čítalo odjakživa. Deti sa tešia z pestrosti kvetov, bylinkári skúmajú ich účinky, botanici analyzujú a triedia ich tvary, stredovek vytvoril ich symbolický význam a zaznamenal ho napríklad na obrazoch veľkých majstrov, Carl Linné sa venoval gramatike tohto jazyka a Goethe hĺbal nad jeho ontogenézou, pričom v teórii metamorfózy rozvíjal myšlienku, že list ako základný tvar sa môže meniť na koreň, časti kvetu alebo výhonok podľa potrieb a okolností. Podobné jazyky prírody možno vidieť v atomárnom svete, v Mendelejevovej tabuľke prvkov, v štruktúre hornín alebo v Darwinovom strome života. Naše čítania tohto jazyka sa líšia, vnímame ho symbolicky, obrazne alebo mechanicky, pričom každé čítanie zároveň charakterizuje čitateľa a jeho prístup k svetu. Oswald Spengler v Zániku Západu popisuje jednotlivé kultúry a civilizácie práve prostredníctvom ich spôsobov čítania sveta a poukazuje na zásadné rozdiely v metóde, s akou jazyky sveta interpretujú Goethe alebo Newton. Hilma af Klint plánovala spracovať aj ostatné sféry prírody, ale zrealizovala len botanickú časť, s prechodom od encyklopedicky precíznych malieb po farebné geometrické symboly.
To, čo divák vidí v olomouckej galérii, môže vnímať ako sériu, ako záznam času, metódy a transformácie. Vidíme tu zachytenie jedného jazyka v druhom, odraz metódy v metóde, zrkadlenie. Opäť je len na nás, ako k týmto artefaktom pristúpime a ktorú z možných ciest si zvolíme. Zdanlivo skromná výstava je doplnená fascinujúcim príbehom, z ktorého sa cesty rozvetvujú do rôznych strán. Jednou z nich je aj samotný majiteľ galérie a sprievodca výstavou David Voda, ktorý je dôkazom toho, ako inšpiratívne pôsobí príbeh a dielo Hilmy af Klint. V neveľkom výstavnom priestore okrem zápisníka zhromaždil v susednej menšej miestnosti aj knihy venujúce sa umelkyni, jej supútničke Anne Cassel, ale aj Jakubovi Demlovi, teozofii a antropozofii a ich výtvarným prejavom, napríklad špecifickému designu nábytku. Zároveň podľa fotografie zrekonštruoval oltár vytvorený združením De Fem, a objasňuje jeho symbolický obsah – obraz Krista, dvojicu židovských sviec, päť váz s kvetmi s možným odkazom na buddhistickú tradíciu, obrus s indickou svastikou. Zápisník priviezol osobne zo švajčiarskeho Dornachu, kde v Goetheane sídli centrum Steinerovej antropozofickej spoločnosti.
Hilma af Klint svoje diela prakticky nevystavovala. Ukázala ich zakladateľovi antropozofického hnutia Rudolfovi Steinerovi, ktorý sa o nich vyjadril, že ľudstvo ich azda prijme o päťdesiat rokov. Na sklonku života stovky svojich obrazov a desiatky zápisníkov roztriedila, skatalogizovala a uskladnila. Spísala závet, podľa ktorého dielo musí zostať kompletné, nikdy sa nerozpredá a spravovať ho bude nadácia, ktorej vedením poverila svojho synovca. Vystaviť sa môže až dvadsať rokov po jej smrti. Hilma af Klint, Vasilij Kandinskij a Piet Mondrian zomreli v roku 1944.
Maliarkin synovec Erik af Klint všetky požiadavky závetu splnil a od roku 1964 sa pokúšal sprístupniť toto originálne dielo. Umenie Hilmy af Klint sa však nepresadilo. Definitívny úspech zaznamenala až výstava v newyorskom Guggenheimovom múzeu v roku 2018, ktorá sa stala vôbec najúspešnejšou výstavou v histórii múzea. V roku 2019 vznikol dokumentárny film Beyond the Visible – Hilma af Klint a vyšla jej knižná biografia. Historici umenia akceptovali dielo švédskej solitérky a niektorí z nich hovoria o prepísaní dejín moderného umenia. Jej diela stále nie sú na predaj, s výnimkou tých, ktoré svojho času darovala Steinerovej spoločnosti v Dornachu.
V príbehu Hilmy af Klint môžeme vidieť ozvenu životného príbehu iného slávneho Švéda, Emanuela Swedenborga. Ten ako významný vedec a asesor štátnej banskej rady začal mávať sny a vízie, a prostredníctvom nich navštevoval nadpozemskú duchovnú sféru. Požiadal kráľa o uvoľnenie zo služieb a venoval sa spisovaniu svojráznych teologických diel, v ktorých opisoval svoje putovanie s anjelskými sprievodcami. Podobné radikálne rozhodnutie spravila o dvesto rokov neskôr aj uznávaná krajinárka a portrétistka, a na križovatke sa vydala úplne novou, neprebádanou cestou. Obaja zo svojich ciest podávali dôkladné správy, hoci trvalo dlho, kým sme ich vzali na vedomie. Dnes ich nepoznáme ako prírodovedca a krajinárku, ale ako objaviteľov pozoruhodných vnútorných krajín, ktoré by bez nich zostali neviditeľné.
Hilma af Klint: Garden of Eden, Rub Gallery Olomouc, 14. 4. – 15. 12. 2023
Beyond The Visible – Hilma af Klint, Zeitgeist Film 2019, r. Halina Dyrschka
Julia Voss: Hilma af Klint: The Biografy, The University of Chicago Press, 2022
Hilma af Klint v Rub Gallery. Rozhovor s Davidom Vodom. Dostupné na internete:https://www.plan.art/plan/vis-arch-dsg-plan/hilma-af-klint-v-rub-gallery-v
