Laura Kladeková
V jednom z Platónových dialógov zaznie zvláštna otázka: „Existuje idea vlasu?“ Úvahy nad ideou dobra, krásy či pravdy sú časté, neprekvapia nás. Vieme si ich predstaviť. Ako si však poradiť s niečím takým jednotlivým, konkrétnym, telesným, a zároveň podružným a nepodstatným, ako je vlas?
Ideálny rozmer konkrétnych telesných detailov dôsledne skúmal Michel de Montaigne. Pri písaní sa zameral na svoj každodenný život so všetkými podrobnosťami, ktoré s tým súviseli, v kontraste s veľkými témami a problémami doby. Vynašiel pritom esej, žáner, ktorý – podobne ako život sám – zostáva premenlivým, neustále opakovaným pokusom.
Montaignovo procesuálne, esejistické písanie o sebe samom ľahko tancuje medzi veselosťou a zádumčivosťou, nevážnosťou a osudovosťou, medzi charakteristikami, ktorými opísal aj vlastnú tvár. Hravosť a nadnesenosť podania plynie zo vzdušnej ľahkosti, s akou zachytáva všetko, vrátane svojich telesných a povahových nedostatkov. V jeho hlase nebadať šomranie ani zatrpknutosť, uvažuje slobodne, sebaironicky, zádumčivú tvár zakaždým vystrieda úsmev.
Namiesto teoretizovania o tom, ako žiť, si Montaigne kladie otázku, ako žije. Zaznamenáva konkrétne prejavy vlastnej fyzickej prítomnosti vo svete, abstraktne premýšľa v prostredí životných konkrétností, a dokáže pritom ich obmedzenosti uniknúť, vlastné zaujatie povýšiť na štýl. Eviduje všetko, čo o sebe zistil, bystro, a pritom zmierlivo „za sebou sliedi“, on sám je živým predmetom vlastných skúmaní, zisťuje, že všetko, čo takto poznáva, je objavnejšie a zaujímavejšie ako to, čo zistil sprostredkovane. Nasledujúc živé konkrétnosti odbieha od témy, ktorú si zvolil, s úplnou samozrejmosťou píše o telesných pochodoch, napríklad o tom, kedy a prečo zvracia. Čím väčšmi uniká od hlavného a všíma si vedľajšie, tým väčšmi je sympatický, ale aj objavný.
Kultivácia seba samého z jeho pohľadu nespočíva v schopnosti neustále sa vzdelávať, odstraňovať nedostatky a zdokonaľovať sa, ale pozorovať sa a spoznávať, prijať niektoré svoje chyby ako starých známych, ako súčasť vlastného štýlu. V tejto súvislosti správne poznamenáva Vladislav Suvák: „Ide o to, ako nás dokáže zmeniť to, čo sme si sami o sebe priznali vďaka iným alebo vďaka sebe.“ Nenútenosť prejavu, v ktorom „ja“ je nejasným a nestálym javom, predstavuje umenie života. To, čo o sebe spoznáme, môžeme na čas prijať ako pravdu o sebe. Možno sa to niekedy zmení, no neprekáža, ak takými zostaneme.
Život pre Montaigna nie je boj, v ktorom nad sebou aj inými víťazíme. Azda nie je náhoda, že v detstve nečítal povinnú literatúru svojej doby, rytierske romány s jasne usporiadanou štruktúrou sveta a hodnôt, s presne vymedzenou predstavou hrdinu. Namiesto toho si zamiloval Metamorfózy, grécke a rímske mýty, v ktorých Ovídius vystihol podstatu sveta rovnako, ako ju chápal aj Montaigne sám – ako neustálu premenu: „Iní človeka formujú; ja o ňom hovorím a sám predstavujem jedinca veru zle sformovaného, a keby som ho mal stvárniť odznova, urobil by som ho celkom iným, ako je. Vlastne som to už urobil. Črty môjho obrazu sa nerozglejujú, hoci sa menia a rozbiehajú. Svet je v ustavičnom pohybe. Všetko sa v ňom neprestajne hýbe: zem, skaly na Kaukaze, egyptské pyramídy, a to pohybom všeobecným i vlastným. Ani stálosť nie je nič iné ako slabší pohyb. Nemôžem ustáliť predmet svojho opisu. Mútnie a tacká sa ako v opitosti. Zachytím ho v danom bode, aký je vo chvíli, keď ma zaujíma. Neopisujem bytie. Opisujem prechod… musím svoje rozprávanie prispôsobiť hodine… keby moja noha našla pevnú pôdu, nepísal by som eseje.“
Picassove ilustrácie Ovídiových Metamorfóz by Montaigne asi ocenil. Ich podstatou je lineárna kresba, jednoduchý pohyb jemných línií ceruzou. V skupinových výjavoch telá nie sú od seba jednoznačne oddelené, ale vpletajú sa do seba. Hlavy sú zaklonené dozadu, či už ide o zobrazenie vášne alebo smrti. Skoro všetky postavy sú nahé, bez výzbroje. Aj Montaigne v úvode svojej knihy píše, že ak by to dovoľoval zvyk, rád by sa v esejach pred čitateľom predstavil úplne nahý. Picassove kresby akoby potvrdzovali jeho úvahy o tom, že jednotlivý život môže a má byť chápaný mýticky. Každý, aj ten najobyčajnejší, má váhu, hoci nie vždy disponujeme jemnými nástrojmi na plné zachytenie a vyjadrenie jeho hodnoty. Montaigne pripomína, že sa treba vracať k sebe, Cézarov život nám nemôže byť väčším príkladom, než náš vlastný. Na Picassových ilustráciách vidíme obrysy tiel a tvárí, no kým sa nezačítame, nevieme, či tvár ženy patrí bohyni alebo smrteľníčke, obyčajnému mladíkovi alebo slávnemu vojvodcovi. Za to môže starobylosť, a zároveň modernosť čiary, ktorú nachádzame na jaskynných maľbách aj v detských kresbách.
Čiara je podstatou karikatúry i modernej abstrakcie. Je konkrétna, telesná, ale výsledný obraz je ideálny. Ako spomína Picasso v jednom rozhovore so svojím priateľom, kresba jedným ťahom sa vymkla napodobeniu prírody, má vlastné svetlo. Úspornosť čiar evokujúcich nahé telá umožní maliarovi odkázať na vznešenosť gréckeho sochárstva, prirodzenosť a bezprostrednosť ich sôch, hoci sú z bronzu či bieleho mramoru. A zároveň nás čiara prevedie storočiami a poukáže na minimalizmus a striedmosť, ktorá sa javí vo svete bezmyšlienkovitého konzumu ako jedna z hlavných hodnôt. Čiara je základným improvizačným pohybom, prichádza akoby zvnútra, nevieme, kam nás zavedie, podobne ako Montaignovo písanie. Z vnútorného chaosu, z toho, že nevieme, čo bude, ťaháme čiaru po papieri a hoci nevieme dopredu výsledok, dozvedáme sa veľa o sebe. Čiara tenká ako vlas umožňuje, aby na papieri vzniklo telo, skutočnosť svojho druhu.
Podobne, ako Ovídius začína prvú knihu Metamorfóz opisom chaosu, i Montaigne sugestívne poukazuje na to, že svet sa hýbe. A keď píše o sebe, jedným dychom spomína nestálosť pyramíd či kaukazských hôr. U Ovídia je človek procesom, pretože podlieha premenám ako všetko živé, z hrozivej medúzy vylieta Pegas. Montaigne prišiel na to, že v ňom samom je prítomný celý svet opísaný Ovídiom a že analogicky, v každom živote sa odohráva mnohovrstvový príbeh, ktorým sa treba zaoberať.
Alberto Giacometti raz napísal, že netvorí preto, aby vytvoril krásne obrazy alebo sochy. Umenie je podľa neho iba prostriedkom videnia. Nech sa pozerá na čokoľvek, udivuje ho to a presahuje, nevie, na čo sa v skutočnosti pozerá. Tvorba je pre neho spôsob, ako si to trocha ujasniť. Tak je to aj v prípade sochy Chodiacieho muža. Hoci sa v niektorých častiach môže javiť montaignovskými slovami ako „bytosť nie dokonalo sformovaná“, narúša anatomickú presnosť a symetriu tela, zobrazuje postavu tak, akoby sa hýbala, ako keby žila. Podstatou takejto sochy nie je nehybná dokonalá reprezentácia skutočnosti, ale zachytenie diania, zmeny, čohosi, čo sa vymyká možnostiam sochárstva.
Giacometti má k dispozícii tvárny materiál, ktorý sa zmení na kameň či bronz, u Montaigna je týmto materiálom reč, tá zachytáva tok jeho myšlienok a mení ho na text. Auerbach sa domnieva, že každý, kto sa kedy zaoberal Montaignom, má podobnú skúsenosť ako on. Keď ho číta dlhšie, pripadá mu, akoby ho počul rozprávať, videl jeho gestá. Využitím skratky v reči vytvára dielo síce nedokonalé, no presne vystihujúce zámer – zachytiť nestálosť jedného ja.
Montaigne sa vpisuje do textu, aby sa mohol lepšie uvidieť. Výsledkom nie je uzavretý text, ale záznam otvorený neustálemu prepisovaniu, dianie svojho druhu. Autor sa čo najúprimnejšie rozpráva so sebou samým. Dôvod, prečo tento rozhovor zapisuje, je ten istý, aký uvádza Giacometti: aby mohol preskúmať svoje myšlienky, aby si ujasnil, čo vidí.
Dielom Michela de Montaigne napokon nebola socha, ani text, ale jeho všímavý život. Uvedomil si, že všetko, čo máme a potrebujeme spoznať, je nám nablízku a má to podobu opakovane prehliadaných konkrétností, zážitkov a javov, ktoré súvisia iba s nami samotnými.
Literatúra
Auerbach, Erich: Mimesis. Praha: Mladá fronta, 1968.
Giacometti, Alberto: Moje skutečnost. Praha: Arbor Vitae, 1998.
Montaigne, Michel: Eseje. Praha: ERM 1995.
Ovídius: Proměny. Praha: Odeon, 1969.
Platón: Parmenides. Praha: Jan Leichter, 1936.
Suvák, Vladislav: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2020.
Esej Ideálnosť konkrétností vychádza z eseje Idea vlasu, ktorá vznikla ako súčasť projektu S priateľmi v záhrade podporeného Fondom na podporu umenia.
