Eva Pariláková
bude to krátky okamih
ako vietor
pozriem na tvoju tvár
oblak plynúci po modrej oblohe
vznešený, ľahký, bielo svietiaci
ten, ktorý učí vznášanie všetky vtáky sveta
a dáva odpovede na všetky naše túžby:
prečo však zaniká tvoja pokojná farba neba
bezpečných spojení, ciest a prúdov, keď sa blížime k sebe?
keď jediným dotykom prstov vletíme do búšiacej krvi?
nie, to nezaniká farba, iba sa mení pohľad:
cez sivý závoj mračien prenikneš horúcim svetlom
aby sa naše telá sklonili ako vlhké trávy
znovu čisté ako na konci letnej búrky
alebo na počiatku lásky
na jej hline rastieme
jeden do druhého
***
bolesť nie je viditeľná
v parku sedia dvojice
tráva úhľadne pokosená
fontána strieka vodu stále v tom istom rytme
stromy nevšímavo rastú
nad hlavami, rozhovormi, smiechom
holuby čakajú na zvyšné omrvinky
zdvihneš tvár
na lavičke vidíš dievča, ako si rukou utiera oči
holuby ten pohyb nevedia rozlíšiť
***
biela je biela
a čierna zase čierna
len občas sa do toho vmieša červená
keď si porežeš prst
všetky farby sa zmenia
kým hľadáš spôsob
ako zastaviť krv
niekoľkokrát skríkneš
niekoho obviníš
alebo zostaneš sedieť bez pohnutia
a je ti to všetko ľúto
biela je čierna
a čierna zase biela
keď obviazaným prstom
ukážeš na seba
***
štebot lastovičiek na ostnatom drôte
červený mak rastúci z kameňa a štrku
kým vlak stojí a čaká
z okna sa približujú polia
zelené, tyrkysové, žlté
bezbranné šaty vystavené slnku
stále poddajné
na našej ceste medzi klíčením a pádom
aj stromy pri nás stáli, hriali nás a mlčali
kým prvýkrát skríkli, tesne pred nami
zostal len detský smiech v kupé
vôňa zabudnutej ruže
v poslednej chvíli, pred odchodom
***
chcela by som zmĺknuť, ale nemôžem
z každej strany sa žiada priama reč alebo silná veta
alebo aspoň jasné áno a či nie
už menej prijateľným sa stáva časté neviem
ale aj tak je toho ešte priveľa
povedať niečo o tomto ťažko láskavom svete
chcela by som odpovedať pohľadom
svojím pokojným dychom
alebo kývnutím hlavy prisadnúť si ku mne
keď sa pozerám na krajinu pod sebou
a slnko nás napĺňa ďalšou teplou silou
s ktorou schádzame dolu
učiť sa abecedu celkom od začiatku:
ó života odplaší aj smrť
v tom malom mäkčeni
ktorý z nej odlieta
ako zľahka roztvorené krídla
***
čo je na druhom konci?
to nikto nevie
v strúhadle sa otáča čoraz pomalšie
zadŕha sa, až celkom zastane
možno skúsiť trpezlivo, jemne
nožíkom zbrúsiť poslednú špičku
do písma, ktoré raz niekto prečíta
ako venovanie všetkým
ktorí nevidia vyhodené piliny
ale ornamenty toho, čo sme stratili
pre slová, v ktorých sme sa našli
v jej čiernej stope vedúcej až k tomu
čo skrýva detská päsť
s radosťou čarbajúca
aj na tvoju bielu stenu
***
pusť kľúč a odsuň sa
tí, čo ustúpili, už tak neplakali
štrbinou v zámke pokojne pozerali na kvet
koľkokrát za život otočí sa srdce
pod presným nožom druhých
pokožka túžby bude obrezaná
do bielej dužiny, ktorá ich zasýti
aby si mohla vkročiť do záhrady
nahá a bez smrti
