Peter Kovalik
preletel tam vták
alebo nepreletel
ešte len svitá
s otcom v záhradke
kým privoniavam k ruži
trhá burinu
májová lúka
loviaca líška má dnes
zas kratšie nohy
jedenásť hodín
pes za plotom vyčkáva
príchod poštárky
hľadím do diaľky
bývam pod tamtým mrakom
vpravo od vrany
podhorská lúka
dávam mená motýľom
ktoré nepoznám
na cintoríne
čítam tu odpočíva
na mene mucha
na čo skôr hľadieť
na pochod mravcov v tráve
či na oblaky
opäť sezóna
v knihe o zaváraní
pribúda fľakov
čítam Tolstého
v nepokosenej tráve
kvitnú púpavy
park plný ľudí
podľa hlasu spoznávam
len mená vtákov
kvitnú kosatce
o niečo menej času
poliať rajčiny
končiace leto
v záhrade zo všetkého
najviac rastie tieň
po rokoch v Prahe
suchý list z duba klesá
pomaly k zemi
hmla pri jazere
vynorená potápka
mizne nad vodou
Červený kláštor
dlho rozprávame o
mlčaní mníchov
vôňa polievky
rozopínam si gombík
skôr než si sadnem
ranný autobus
na zadýchanom okne
odtlačok vlasov
sám uprostred hmly
nevidím nič a predsa
myslím na mamu
antikvariát
s leporelom kupujem
aj šedivý vlas
obed pilčíka
v jeho hrnčeku s čajom
sa chvejú stromy
strmé stúpanie
zo všetkých stromov vidím
len spadnutý smrek
s deťmi pri stole
pred každým leží tanier
z inej súpravy
hrušky v záhrade
Vianoce sú bližšie o
tri kôpky lístia
to je Uloža
prstom ukazuje na
snehové vločky
nemôžem zaspať
premýšľam nad osudom
prvej ovečky
zasnežený les
po výstrele na líšku
ubúda bielej
hľadím na hviezdy
želám si nech sa môžem
dívať na hviezdy
