S Katarínou Blažovou sa zhovára Laura Kladeková
Katarína Blažová je maliarka a textilná výtvarníčka. Pre Štátne divadlo Košice vytvorila hlavnú oponu, na ktorej je zobrazený zrod Fénixa. Manželka výtvarníka Františka Blaža a matka výtvarníka Marka Blaža. Po nečakanej smrti syna – keď prechádzala jeho archívom – mu začala písať listy. Vznikla kniha Marko Blažo. Život v linke (2023) – výtvarný projekt; koláž listov matky, kresieb syna, fotografií a rozličných archívnych dokumentov.
Keď sme sa stretli v zime, boli ste pohrúžená do práce na knihe, ktorá sa vám vtedy zdala nedokončiteľná. Termín odovzdania rukopisu sa blížil, no vy ste nachádzali v synovom archíve nové a nové kresby a v hlave ste mali plno nápadov na ich prepojenie… Máte teraz po vydaní pocit, že už je hotová?
Áno, v čase nášho prvého stretnutia som bola v hustej sieti vnútorného dialógu so zosnulým synom, v záverečnej fáze prípravy knihy do tlače. Pôvodná myšlienka malej knihy s roztrhanými kresbami, ktoré som našla v synovej izbe, sa „rozkonárila“ objavmi jeho ďalších záznamov – našla som kresby, nerealizované výtvarné projekty, texty, básne v próze, návrhy na maľbu a množstvo digitálnych grafík v počítači, ktoré sme ani my doma s manželom doteraz nevideli. Osobitnú kapitolu tvoria jeho detské, malé i veľké kresby a maľby. S grafikom knihy Borisom Vaitovičom sme v závere prípravy knihy museli prehodnotiť rozsah vybraného materiálu a mnohé kresby v záujme celku vynechať v duchu zásady menej je viac.
Pre mňa je zaujímavé, že predlžovaný čas príprav (covid, vojna, posunuté termíny) celkovej skladbe knihy napokon dobre poslúžil. V záverečnej fáze som našla Markovu najsilnejšiu výpoveď o ňom samom, o udalostiach doma i v zahraničí. Akoby predznamenával nadchádzajúce udalosti. Kniha o Markovej linke sveta je vydaná. Uvedenia knihy v košickom Artfore a v galériách mi pomohli odpútať sa od nej a vrátiť sa do úloh reálneho života.
Vráťme sa na začiatok. Rozmýšľala som, prečo ste písali listy, prečo ste nemaľovali. Prečo ste sa vybrali mimo výtvarného umenia do literatúry, do oblasti, v ktorej nie je „zdroj“ vašej vnútornej sily umelca, prečo ste sa ho vzdali. Potom som si uvedomila, že ste matka – a vzťah matky a syna sa tvorí v prvých rokoch prostredníctvom reči. Tak sa matka prihovára synovi. Tie listy sú skôr živou rečou ako literatúrou, sú pokračovaním vášho rozhovoru s ním aj po smrti, súhlasíte?
Od šokujúcej udalosti smrti syna bol pre mňa dôležitý iba čas s Markom. Bol stále prítomný a so mnou. To on posúval materiál a moje texty. Bola som s ním v tichu, ozval sa mi z neopísateľnej hĺbky jeho hlas. Málo toho vieme, ešte menej poznáme. Tajomstvo energie v cykloch – dialóg matky s dieťaťom trvá nepretržite a Marko to zachytil v kresbách zachytil. Napríklad kresba embrya s pupočnými šnúrami v priestore a s kostolíkmi a domčekmi pod nimi – ich pomenovania sú v mužskom rode, ale matka je v nich všadeprítomná.
Chcela som sa podeliť o Markovu prácu s inými ľuďmi, ukázať aspoň jej malú časť. Zdravotné problémy ho postupne uzavreli do jeho bohatého sveta, chrlil nové nápady, s humorom zaznamenal dávne otázky „nevedomého“ človeka, ostro sledoval spoločenské dianie. Moje písanie nebolo cieľom knihy, v podstate sa o hĺbke takejto traumy ani nedá hovoriť. Moja výpoveď je veľmi osobná a stále som bola na vážkach, pokiaľ môžem dvierka pootvoriť, lebo Marko bol veľmi uzavretý.
Ale aj výtvarné diela majú svoje popisky a nápovedu kurátora. Moje slovo bolo len malým sprievodcom po jeho kresbách a textoch, spomienky na inšpiračné momenty z Markovho detstva a na ľudí, ktorí stáli pri ňom najbližšie. Na vlastnú tvorbu som nemala ani pomyslenie. Išla som za synom, hľadala ho v jeho práci a v tichu.
S odstupom času som si s prekvapením uvedomila, že mojou odbornou maturitnou témou na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave bola grafická úprava knihy Jána Johanidesa Súkromie – obálka, predsádka a ilustrácie technikou drevorezu. S odstupom 59 rokov som vstúpila textom do svojho súkromia…
Uvedomila som si, že len málo kníh je o „posledných veciach“. Človek sa zoči voči smrti druhého často cíti na tej ceste sám a zrazu je tu kniha, v ktorej je zachytený proces trúchlenia, najťažšie veci. Čítavate si z tej knihy spätne? Dá sa to? Alebo to bolo dôležité pre vás napísať v tom období, keď to vznikalo?
Nie, nečítavam svoj text, nemám na to silu. V čase písania som bola v inom priestore a rozpoložení. Pri rozhodnutí vydať spomienku na Marka a jeho tvorbu, som netušila, do čoho sa púšťam. Všetko chcelo svoj čas – písanie, prezeranie zložiek s kresbami, textov, básní, počítača a napokon ťažký výber diel z množstva vybraného materiálu. Rozhodla som sa pre formu zápisníka – na ľavej strane Markov a môj text odlíšený typom písma. Na pravej strane a dvojstránkach výber z jeho prác v komunikačnej skladbe tak, aby tvorili ďalšie otázky. Otázky sú život.
Od počiatku som mala jasno vo výbere kresby na obálku knihy. Človek vytvorený zo samých otáznikov na drevenej loďke na piesočnej súši – to je človek v údive nad sebou a svojou úlohou na tejto zemi, v kozmickom priestore a slnečnom prachu. Koľko hláv, toľko vesmírov. Cirkulácia čiernych dier. Nepredstaviteľné nekonečno a rôzne absurdné skratky. Skrátka kozmos-etický, či koz-metický metahumor, monodráma v jednom dejstve. Marko, drahý syn… smejeme sa.
Kniha je len malým počiatkom prezentácie jeho diela. Slovenská národná galéria v Bratislave má v pláne výstavu s rozšíreným katalógom v roku 2024.
Božena Němcová napísala Babičku, keď jej umrel syn. Aj vy máte v knihe veľa návratov do detstva. Je to tak, že vyrovnávanie sa so smrťou je vždy návratom ku koreňom, k rodine, do detstva? V čom je tento návrat – azda pre každého z nás – potrebný?
Áno, keď je v živote ťažko, každý volá o pomoc a matka od počiatku bola vždy najbližšie.
Už vo vlastnom tele vyživuje dieťa fyzicky i psychicky. Človek sa vracia do zlatého veku detstva, čerpá silu čistej lásky a prvých objavov, ktoré tvoria energetický základ pre životné skúšky v dospelosti a starobe. Nie sme tu len tak, zvečera do rána. Nie sme jediný príbeh a obyčajne vo vyhrotených situáciách, pri rozlúčke nad hrobom, si silnejšie uvedomíme cykly života a našich predkov, ktorým vďačíme za náš originál v dobrom i zlom obraze. Prvky energií sa spájajú, cykly pokračujú, ale myslím si, že dnes, viac než inokedy, je transformácia nášho myslenia nutnosťou, pre zachovanie života na Zemi.
Azda stretnutie so smrťou ukazuje surovú podstatu života, pred ktorou sa človek usiluje uniknúť. Gaston Bachelard hovorí, že návrat do minulosti je ako snívanie. Vy v listoch zachytávate okrem minulosti aj to, čo sa vám v noci sníva. Čo pre vás znamenajú sny?
Keby som vedela, čo sú sny… Je to záhada, prichádzajú z Tajomstva, ktoré nepoznáme, alebo si ho nepamätáme. Evolúcia je v nás zapísaná od počiatku, kto by si to mohol pamätať…
Citom a rozumom neobsiahneme všetko. Začiatok ani koniec príbehu nepoznáme. Sny nám chcú niečo povedať, ale nie vždy im rozumieme.
V mladosti som mala veľa snov, farebných, divoko krásnej prírody, zvierat, vtákov. Lietala som. Často sa mi snívala voda, pretrhnutie hrádze, obrovské záplavy… Jeden ponurý sen mám objasnený. V hĺbke tmavého priestoru sa obloha spájala s horizontom v opone vody. Vľavo vpredu som videla len pár zožltnutých kachličiek pod nohami, v hustom blate, v tmavom lejaku. Možno sa nám občas vybavujú zábery z minulosti ako varovanie. Aj Marko sa mi ozval, zďaleka, a bol tak blízko.
V knihe je Marko blízko okrem kresieb aj vďaka krátkym textom a vzniká dojem vášho spoločného dialógu, akoby skutočne prehovoril. Kniha dojíma krehkosťou pupočnej šnúry, ktorou, ako píšete, „krútim ako lasom v povetrí“ – zachytávate tak podstatné i prchavé. Aký význam majú pre vás Markove texty, ktoré ste vybrali do knihy?
Marko ma neprestáva udivovať a učiť. Odpovedám po dlhšom čase, v ktorom som sa chcela stratiť na chvíľu aj z vlastného dohľadu a rozmyslieť si následne priority pre ďalší úsek svojho života. Stratou syna svet pre mňa zmatnel. Ostali povinnosti. Občas som ešte chcela zachytiť a vrátiť tú pupočnú šnúru, ale usilujem sa vyrovnať so skutočnosťou. Často myslím na matky, ktorých deti sa zabíjajú v nepochopiteľných vojnách – z rozhodnutia mužov, otcov, manželov, milencov, priateľov, bratov, štátnikov, vojakov.
Hovorí sa, že diaľka pomáha, minulý rok som bola v Senegale, teraz v Egypte, chvíľu, vďaka Markovi. Ako rád by cestoval tiež. Grécko, Taliansko a Egypt miloval, ich kultúru, umenie, architektúru, pamiatky. Všade sú ľudia s podobnými problémami a žiadna diaľka neodnesie blízkosť našich drahých. Na cestách je naším spolupútnikom náhoda. Náhoda bola pre Marka zdrojom inšpirácie, spolupracoval s ňou v tvorbe, písal o nej diplomovú prácu. Marko bol originál, jeho myslenie bolo ostré ako presná linka, pod povrch tela. Túžbu po láske a vzťahu vložil do výtvarnej práce, ňou hľadal svoje miesto na zemi. Pracoval neúnavne, na všetky moje otázky som ako odpoveď našla jeho kresby. Aj malú modrú kresbičku – vľavo lineárny zjednodušený panáčik zo smeroviek, z jeho hlavy zväčšujúce sa komiksové bubliny s vyrezávanými hradbami, až k najväčšej bubline uzavretého hradu s vežičkami a špicatým nádvorím s nápisom „Budem bojovať až do konca“. Okolo bubliny rieka.
Keď sme sa stretli u vás doma, v Markovej izbe, ukázali ste mi jeho posteľ, pod ktorou bola zásuvka, v nej mával uložené kresby. Potom som si v knihe prečítala, ako na tej posteli leží a premýšľa o obrazoch: „Najlepšie nápady prichádzajú o tretej ráno.“ Zazdalo sa mi, že tie jeho predstavy akoby skĺzli do zásuvky a tam sa zhmotnili. Mala byť táto kniha aj interpretačným kľúčom k jeho dielam?
Sme rodina výtvarníkov. Marko žil s nami a pracoval v našom spoločnom ateliéri. Jeho zdravotné problémy som s ním riešila ja, boli sme si vzájomnou oporou. Viedli sme dlhé rozhovory, až na hranu. Nemala som v úmysle, aby bola táto kniha interpretačným kľúčom k jeho práci. Jednoducho, začala som hľadať kresbu, ktorú predo mnou roztrhal. Najprv vo dvoch igelitových vreciach s potrhanými kresbami, ktoré som našla v jeho izbe, postupne som si začala prezerať jeho zložky, ktoré boli všade, na stoloch, poličkách, v skriniach, v počítači. Pri prezeraní jeho prác som si s ním prešla celý jeho život od počiatku. Ak som chcela o ňom hovoriť, musela som aj ja otvoriť svoje súkromie a hovoriť o rodine a ľuďoch, ktorí ho ovplyvnili svojimi podnetmi v ranom detstve a škole.
V čase covidu sme boli svedkami nečakaných udalostí, ktoré menili životy. Aj Markovi, v mladom veku. Posteľ je jeden z najstarších dobrých vynálezov – poskytuje oddych, lieči a je dobrá aj na snívanie a vymýšľanie nových nápadov. Markova posteľ bola jeho najbližšia kamarátka a odmenil sa je stvárnením v mnohých grafických metaforách. Veľkú zásuvku pod ňou vyplnil kresbami. Teraz si uvedomujem úžasný čas strávený s Markom, počas dvoch rokov práce na knihe. Bola som s ním viac, ako za celý náš spoločný život. V jednom akorde.
Na Markových obrazoch často vidíme líniu, ktorá je duchovná, nielen keď sa pozeráme na Dóm svätej Alžbety, ale aj na obyčajný kus chleba, v ktorom vzniká vnútorný priestor nazvaný 3D/4D. Čo je toto 3D/4D? Nepredstaviteľný priestor a predsa si ho predstavujeme.
Marko bol citlivý, vnútorne vyhranený človek, s veľkým zmyslom pre sociálne cítenie a spravodlivosť. Taký bol vždy, aj napriek zdravotným atakom, ktoré ho sužovali. Akoby nemal ochrannú kožu, život ho bolel. Bolesť robí človeka ešte vnímavejším. Hovorila som, že bol lakmusovým papierom pre život v danej spoločnosti. Na prechádzkach v prírode vždy pookrial.
V tvorbe mal niekoľko stabilných symbolov a tém, ktoré tvorili základ jeho diela. Neustále sa k nim vracal novými nápadmi, varioval ich, „brúsil“. Vytváral sieť myslenia výtvarnými meditáciami, v nespočetných variantoch rôznych uhlov pohľadu. To bol jeho svet. Architektúra duše sa buduje. 3D/4D je priestor na hrane nášho súčasného vnímania sveta. Sú ďalšie a ďalšie priestory, uhly, ktoré nepoznáme. Veď nerozumieme ani svetu, ktorý nás obklopuje. (Tu by ma Marko zabrzdil láskavým smiechom.)
Jeho diela 3D/4D, obrátené domčeky zabudované do zeme, sú ikonickým dielom, zahŕňajú náš životný cyklus a duchovné myslenie. Už v rozprávkach sa hovorí, že dotyk so zemou nám vracia silu a Zem je Matka Gaia. Biblia učí pokore. „Prach si a na prach sa obrátiš.“ A tak sme súčasťou nových galaxií a vesmírov v kozmickom tanci nepoznaných energií. Markove diela obsahujú všeobecnú platnosť, odpovedá na prastaré otázky čisto, jednoducho. S veľkou dávkou poézie a humoru nás volá k návratu do života.
Áno, v Markových kresbách je aj veľa humoru, rozosmiala a dojala ma jeho detská kresba, ako sa mamičke sníva o gobelíne, ale reálne má utkaný iba jeden riadok a na dvere už klope „komisia gobelínu“. Detský lístok končí textom: Idem im rýchle otvoriť.
Och, kiežby sa vrátil. Nuž, sledoval moje zaostávanie v tkaní tapisérie, moje náreky, že už je na krku termín a ja riešim a vyspávam bohvie aké problémy. Môj syn bol stále so mnou aj v práci a dal mi pokarhanie. Sladké dieťa, kde si… Zakaždým sa usmievam a s láskou ďakujem.
Sledovali sme navzájom svoju výtvarnú prácu, on jediný ma často posielal pracovať do ateliéru.
„Mami, ty si upratovačka, nie umelkyňa.“ Najmä v poslednom období. Akoby vedel, že má už málo času. Ale vedeli sme sa poriadne zasmiať, keď delil slová a odvodzoval ich podstatu. Bláznivo a šťastne sme ich rýmovali v dobrých chvíľach.
Kandinskij v úvahách o umení, keď uvažuje o línii, hovorí, že má blízko k architektúre, k stavbe, vidíme to aj v Markových kresbách, kolážach, maľbách, že tá „linka“ maliara mu vždy unikne aj smerom k architektúre. Aj v kapustných listoch vidí civilizáciu. V malom je prítomné to najväčšie.
Vasilij Kandinskij, farebná geometria, vzťahy sveta usporiadané ráciom do poriadku fungovania človeka a spoločnosti v daných podmienkach. Áno, pretavený život v matematike architektúry. Bod je začiatok i linka kruhu, špirály, galaxie. Marko obdivoval od malička hrady, zámky, chrámy, staré pamiatky. Fyzicky trpel, keď videl poškodené stavby.
Že videl aj v kapustných listoch zákruty civilizácie? Na strednej škole ceruzkou podrobne nakreslený rez kapustou s labyrintom listov Markovi slúžil ako dobrá metafora pre rôzne výtvarné koláže s Hokusaiovou vlnou. Videl v jej zákrutách a skladbe ľudský mozog, s hlúbikom v nej aj rozmnožovanie či vlnenie hudby.
Keď archeológovia našli prastarú napravenú kosť človeka či zvieraťa, ľudia si uvedomili, že vzájomná pomoc je počiatkom ľudskej civilizácie. O všetko sa treba starať, aby to prospievalo budúcnosti. Súcit tvorí duchovnú architektúru človeka. Čo je hore, to je aj dole, všetko so všetkým súvisí, aj v kvapke vody je celý svet. Sme tu na návšteve, sme súčasťou celku, ktorý je nevyspytateľný. O tom hovoria aj Markove grafiky a obrazy Motýlí efekt.
Vy máte vo svojej linke prítomnosť starovekých civilizácií, vraciate sa do minulosti, do toho, čo je najstaršie a – ako si všimol Marko – vlastne najmladšie. Marko však ide aj dopredu, do budúcnosti, do toho, čo ešte ani nie je vytvorené. Niekde v knihe spomínate, že nejaká pani na jednej z jeho výstav o ňom povedala, že je vizionár. Čítate aj vy takto jeho tvorbu – ako vízie toho, čo má prísť, prípadne už prišlo?
Áno, som matka, syn je pokračovaním a svojím dielom tvorí budúcnosť. Zobrazením otvorenej ženskej postavy sa vraciam k počiatku vzniku života na Zemi. Tému starovekej gréckej bohyne Moiry – symbol osudu a údelu človeka – som stvárnila v maľbe i v príbehu, v cykle jedenástich veľkorozmerných ručne viazaných a tkaných tapisérií. Žena nosí život, ale aj smrť.
V spoločnom ateliéri chcel Marko s nami spolupracovať. S otcom to stihol, so mnou plánoval, no nestihla som. Moju maľbu Moiry chcel umiestniť na Leviu bránu v starogréckych Mykénach. Nad vchodom do starovekej pevnosti sú znázornené dve vztýčené levice, ktoré strážia najsilnejšiu energiu v strede trojuholníka. Vertikála duchovnej energie v strede reliéfu Mykénskej brány i bohyne Moiry prechádza aj dnes všetkými čakrami nášho tela, najmä srdcom. V chaose zložitých udalostí je výzvou na transformáciu myslenia. Bola som dojatá, keď som v počítači našla podklady aj k tejto myšlienke.
Vy máte gobelín, Marko mal počítač. Ako vnímate výtvarné umenie, ktoré pracuje s digitálnymi úpravami? Prináša čosi, čo nevie poskytnúť „čistá maľba“?
Prostriedky a médiá výtvarného umenia sú rozličné, dôležité je myslenie autora, autentický nápad a forma. Ak sa realizácia myšlienky autora uplatní v symbióze výtvarného procesu, pravda a energia autora vyžaruje z diela, kladie otázky, posúva myslenie, obohatí diváka.
Pri realizácii tkanej opony Fénix a mojich tapisérií v Moravskej gobelínovej manufaktúre vo Valašskom Meziříčí som zažila počiatky uplatnenia počítačov. Nová technika výrazne uľahčila prípravu kartónov na realizáciu kobercov a možnosti tkania tapisérií. Žiaľ, vtedy som odmietla ponuku učiť sa pracovať s počítačom, tvrdila som, že niet nad linku vytvorenú rukou, ktorá nesie chvejivú energiu autora. Mala som pocit, že technika všetko uhladí, univerzalizuje.
Teraz, po tridsiatich rokoch, pri práci v Markovom počítači a zálohovaní jeho početných bookov, mi technické znalosti veľmi chýbajú. Ale aj tak – chcela som a chcem konečne maľovať. Tkanie tapisérií je stará kráľovská technika, ale počítače sú už produktom novej doby. Priniesli do života a umenia prevratné zmeny, rýchlosť, závratné možnosti, ale aj množenie lacných efektov a povrchnosť. Záleží od prístupu autora k tvorbe. Marko má v bookoch „množiny“ ešte neobjavených digitálnych koláží zložených z viacerých prvkov a systémov, ktoré sledujú jeho myslenie až k výsledným kompozíciám. Počítač umožňuje rýchlejšie technické postupy a zachovanie jednotlivých obrázkov s bohatou výpoveďou. Autor sa môže kedykoľvek k svojmu výtvarnému depozitu vrátiť v myšlienkach či priamo v počítači a nadviazať súčasným pohľadom. Marko na sklonku života, pri našej spoločnej práci v ateliéri, skĺbil presnú linku počítačovej techniky s maľbou alla prima, bez predlohy. Uvoľnil sa a s rozmachom vytvoril diela voľnej maľby na nahustené vrstvy digitálnej tlače. Bol to vzácny čas – sledovať jeho hlboké zaujatie a koncentráciu pri voľnej maľbe. Sila citu – skratky v ťahu výpovede živej linky – je neopakovateľná. To je možno aktuálna výzva, týkajúca sa aj budúcnosti – zodpovednosť človeka za riešenie otázok života v technickej dobe umelej inteligencie.
