Miroslav Činčár
„Rozhodol som sa napísať dielo Flora petrinsularis a opísať v ňom všetky rastliny na ostrove, nevynechať ani jednu, a zaznamenať ich tak podrobne, aby som sa tým mohol zaoberať až do konca života. Akýsi Nemec vraj napísal knihu o citrónovej kôre, ja by som mohol napísať knihu o každom steble trávy na lúkach, o všetkých lesných machoch, o každom kúsku lišajníka na skale; nechcel som obísť ani stebielko, nechať neopísaný ani kúsok rastlinky.“
Jean-Jacques Rousseau: Prechádzky snívajúceho samotára
V čase, keď som študoval slovenský jazyk a literatúru na univerzite, chodil som z autobusovej stanice do školy pešo. Vždy, keď som schádzal z chodníka idúceho popri hlavnom dopravnom ťahu plnom áut a kráčal ku garážam pri bytovkách, na veľmi krátku chvíľu som pociťoval jemnú úľavu, chvíľkové uvoľnenie napätia a stiesnenosti. Kráčal som naprieč pokojnou štvrťou malých nízkych bytoviek, kde boli záhradky, stromy a ešte dostatok zelene. Bolo tam detské ihrisko v tráve. A za ním, za plotom, budova materskej školy. Všetko som pozorne vnímal.
Cítil som vtedy, že aspoň na okamih som sa ponoril do iného, ideálnejšieho sveta – a pritom úplne obyčajného každodenného života, v ktorom ľudia ráno chodia do práce, vodia von svoje psy, večer spolu jedia, pozerajú televíziu a spia. Delia sa navzájom o jednoduchú intimitu, napríklad o možnosť ticho, ale intenzívne sedieť s niekým nad horúcim čajom alebo dobrým jedlom. O možnosť prežívať spolu chvejivé sľubné večery i slnečné či daždivé ospanlivé rána v upokojujúcom priestore medzi známymi vecami.
Život nie sú len údery srdca, ale aj ticho medzi nimi. Sú to najmä pokojné zákutia s obyčajnými predmetmi, ktoré pravidelne a často používame a intenzívne vnímame – gauč, čajník, kvetináč, nôž. Tieto predmety nás definujú.
