Dalfar
Byť znamená oscilovať okolo toho, kým sme aj nie sme, pozorovať sa a vytvárať, dokázať byť aj lepší, než sme, pretože sa inšpirujeme ideálom, predstavou toho, kým by sme mohli byť. Žiť bez odstupu, v doslovnosti oznamovacieho spôsobu, nám príde banálne – otázniky skúmania a výkričníky imperatívov nám umožňujú unikať z prízemnosti. V gramatike bytia často používame podmieňovací spôsob, minulý, a najmä budúci čas, a unikáme tak prostému prírodnému konštatovaniu. Vďaka tomu sa môžeme vzťahovať aj k tomu, čo je v nás neprítomné, neviditeľné a čo možno vôbec nejestvuje, a zároveň to môžeme priviesť k existencii. Čítame sa a píšeme, uvádzame samých seba do znakov a symbolov. Jazyk našej osobnosti zahŕňa aj úvodzovky irónie, ale najdôležitejším znakom, opomínaným, pretože neviditeľným, je medzera, čiže prázdno, mlčanie a neprítomnosť obkrúžená znakmi všetkých písiem sveta.
V prednáškach o povahe fyzikálnych zákonov hovorí Richard Feynman o túžbe ľudí prerozprávať fyziku, o snahe porozumieť jej v bežnom jazyku. Tvrdí, že táto túžba zostane navždy márna, sklamaní laici budú hľadať ďalších a ďalších popularizátorov vedy, ale nikdy sa nevyhnú jazyku matematiky, ktorý prostredníctvom rovníc ukazuje, ako svet funguje. Porozumieť matematickým zápisom znamená uvidieť, ako veci sú – podľa Feynmana je to skrátka jazyk, v ktorom sú elegantne zapísané fyzikálne princípy fungovania vesmíru.
To isté možno povedať o hudbe, maliarstve, fotografii alebo poézii – sú to jazyky, ktoré niečo nepreložiteľne oznamujú. Práve to nepreložiteľné je na nich cenné, práve preto majú zmysel. Wittgensteinovu známu vetu možno preformulovať: o čom sa nedá hovoriť, to možno vidieť, počuť, kontemplovať, cítiť a tušiť, alebo prinajmenšom obkružovať znakmi.
Medzera nevysloveného ženie jazyk vpred, je jeho zdrojom a energiou. Poháňa ho a súčasne je ním nesená. Spôsob, akým zaobchádzame s týmto prázdnom, charakterizuje každú kultúru. Tak ako aj to, čo toto prázdno obsahuje, akú formu tajomstva v ňom tušíme. Môžu to byť vedecké odpovede, absolútno Boha, taoistický princíp všetkých vecí alebo desivá ničota. Neznámo je ústredným bodom západnej civilizácie, okolo neho je sústredené všetko naše konanie a rozprávanie, či už v tradícii teológie, vedy alebo poézie. Slovami Lao-c´ báseň spočíva vo svojom „je“, aj vo svojom „nie je“. Od umenia očakávame, že nám nepovie veci doslova, ale že posolstvo sa objaví v prijímateľovi. Rovnako ako pointa každého vtipu. Mystika a humor spolu úzko súvisia.
Emanuel Swedenborg, Borgesov obľúbený autor, prišiel so zaujímavou tézou. Naša viera sa v nej neupína k nadpozemskému takému, aké je osebe, ale formuje ho a vytvára. Sme spoluzodpovední za to, aký je tušený priestor nášho posmrtného jestvovania, tvarujeme svoje nebo a peklo. Neil Gaiman v Amerických bohoch dotiahol Swedenborgovu koncepciu do dôsledkov. Naša viera formuje bohov, to my rozhodujeme o tom, akú majú silu a ako pôsobia. Všetci máme pravdu, takú, akú sme ju stvorili. Náboženská mystika sa mení na postmoderný humor – veci posvätné môžu byť aj smiešne, ak ich tak vnímame.
V Tarkovského Stalkerovi traja muži putujú zónou do takzvanej komnaty želaní, do tajomného prázdneho priestoru, ktorý reaguje s našou dušou. Jeden z trojice ju chce zničiť, druhý v ňu neverí, a tak pre nich zostáva len nebezpečným alebo nevyužitým prázdnom. Tretí si jej prázdno ponecháva ako posvätné tajomstvo a zdroj nádeje, a neopováži sa naň siahať. Prázdny priestor tajomstva je pre každého z nich presne tým, za čo ho považujú. A preto s prázdnom opatrne: môže byť všetkým aj ničím.
