Miroslav Činčár
Je azda prirodzené objaviť pre seba cestou životom také miesta, ku ktorým niečo cítime, ktoré pre nás znamenajú viac než iné. Často sa spájajú s detstvom, dospievaním. Aj po rokoch si vieme predstaviť, ako sme sa v nich pohybovali a popritom snívali, uvažovali. Bežali sme a vietor nám fúkal do tváre. Obyčajne ich tvoria školské chodby, dvory, polia za domami, brehy pri rieke, cesty medzi domami. Miesta, ktoré sa nás skutočne dotkli, sú tie, ktoré sme plne vnímali.
Takýmto miestom môže byť aj fiktívny priestor filmu. Napríklad The Breakfast Club (Raňajkový klub) Johna Hughesa z roku 1985. V jednu sobotu v ňom päť stredoškolákov strávi niekoľko hodín pod dozorom prísneho zástupcu riaditeľa „po škole“ v knižnici, pretože spáchali rozličné priestupky. Nariadi im neodchádzať z miestnosti, s výnimkou občerstvenia a toalety, zakáže im rozprávať sa či spať a dá im úlohu napísať esej o tom, kto si myslia, že sú. Sám odíde do svojej kancelárie s tým, že ich neskôr príde skontrolovať.
V úvode filmu vidíme týchto študentov prichádzať do školy. Sledujeme typické školské zátišia – rozbitú a počmáranú plechovú skrinku na osobné veci, víťazné poháre vo vitríne, nástenku najúspešnejších študentov, športovú šatňu. Po prvých záberoch prichádza na rad aj vonkajší priestor pred školou – široké vstupné schodisko do budovy, parkovisko, trocha trávnika a zelene, v pozadí cesta s premávajúcimi autami. Je marcové ráno, obloha je zamračená, študenti majú na sebe kabáty a bundy.
To, čo je vo filme dôležité, je čistota toho miesta – jeho chodníka, schodiska, zelene, okolia. Na počiatočných i záverečných záberoch nevidno na zemi a v tráve žiadne odpadky. Areál je čistý, upravený. A rovnaké je to aj vo vnútri budovy – chodby sú upratané, usporiadané, dlážky sa lesknú, plagáty na stenách sú pekne rovno nalepené, neónové svetlá na stropoch žiarivo svietia. To isté platí aj pre knižnicu, v ktorej je dokonca koberec. Knihy v poličkách sú vyrovnané, papiere ležia v kôpkach. Veci sú na svojich miestach a fungujú. Priestor školy je predvídateľný, spoľahlivý, očividne má svoje pravidlá, a čo je ešte dôležitejšie, aj sa nimi riadi.
Piati protagonisti sú donútení istý čas sedieť za stolmi v študovni, zdržiavať sa v knižnici, v jedinej miestnosti, aj keď rozľahlej. Čistý a dobre fungujúci priestor školy ponúka príležitosť, aby ho preskúmali detailnejšie, aby samých seba spoznávali v interakcii s okolím. Dochádza k tomu spontánne a bez toho, aby si to uvedomovali. Priestor, veci a ľudia v ňom sa ich viditeľne aj neviditeľne dotýkajú. To, čo ich obklopuje, ovplyvňuje to, akými sa stávajú vo vnútri.
Netrvá dlho a študenti na určenom mieste nevydržia. Len čo sa väčšmi spoznajú, snažia sa pohybovať a aspoň na chvíľu určený priestor opustiť. Poriadok školy je náhle narušený. Dochádza k úteku skupiny z knižnice do iných častí budovy, k ostentatívnemu ničeniu vybavenia a zariadenia. Jeden z nich roztrhá knihu, zničí strop, ďalší rozbije sklenenú výplň dverí, iný popíše stôl ceruzkou.
Aj keď sa vo filme komunikujú ťaživé témy, priestor, kde k tomu dochádza, neprestáva byť čistý, pôsobí príjemne, pozitívne a optimisticky. Túžbu vytvoriť zmätok v postavách vzbudzuje práve bezpečné vonkajšie prostredie. Nevedomky využívajú existujúci poriadok a v podstate rutinu, aby mohli spokojne a bezpečne revoltovať. Nedajme sa pomýliť – potrebujú bezpečie. Aj keď rebelantsky narúšajú okolie, niekde hlboko v sebe vedia, že tam kdesi je upratujúci školník. Táto istota je dôležitá. Možnosť sa z hazardnej „výpravy“ vrátiť na miesta, kde pravidlá a zákony fungujú, kde to postavy poznajú, je pre ne dôležitá ako spánok. Nastáva metanoia.
Môžeme sa iba domnievať, aké by to bolo, pokiaľ by externé prostredie bolo menej prívetivé, bez pravidiel a v neporiadku. Podmienky na interakciu by zrejme vznikali ťažšie – postavy by ostali skôr uzavreté do seba, izolovali by sa ešte väčšmi, vonkajší zmätok by im nedožičil pokoj a bezpečie potrebné na uvoľnenie. K interakcii medzi nimi by dochádzalo komplikovane, ak vôbec.
Vonkajší priestor sa vo filme prelína s tým vnútorným, prelieva sa doň. A opačne. Tieto priestory sa navzájom ovplyvňujú a čiastočne modifikujú. Vytvárajú spolu novú kvalitu, novú skutočnosť. Dokonca sa v určitom okamihu nedajú od seba v symbolickej rovine odlíšiť.
Škola sa po sobotnej revolte študentov nezrúti, nevyhorí, ale ostáva stáť, aj keď poznačená. Protagonisti rebelujú, aby si utriedili pocity, myšlienky, postoje. Počas revolty niečo objavujú. Potrebujú mať túto možnosť rebelovať bez rizika, zhodnocovať svoje predpoklady, plusy a mínusy, narážať na svoje možno zdanlivé limity, zhadzovať zo seba masky.
Zástupcovi napokon necháva na stole v knižnici krátku esej iba jedna z postáv. Je to bezprostredná reflexia prežitého dňa. Pointu tohto textu počujeme na konci filmu. V závere sa pätica rozchádza domov. Je to zdanlivo podobná scéna ako v úvode, a predsa už iná. Ak porovnáme ich gestá na začiatku a na konci filmu, vidíme rozdiel. Sú veľavravné, symptomatické. Gestá novej skúsenosti a nového poznania.
