Alexander Eckerdt, Laura Kladeková
KUCHYNSKÉ KRESBY
Alexander Eckerdt
Mal som pätnásť rokov.
Bolo to v zime, okolo siedmej večer. Sedel som v našej izbe za veľkým stolom a hnedou kriedou som kreslil svoju tvár, dívajúc sa na seba do zrkadla, ktoré som oprel o vázu.
Predtým som totiž bol v študovni košickej knižnice a odkresľoval som čiernou a bielou kriedou na modrý papier reprodukciu Tizianovho obrazu. A tu mi zrazu napadlo nakresliť pomocou zrkadla svoj autoportrét.
Pamätám sa, ako by sa to všetko udialo iba pred hodinou.
Trápil som sa.
Naproti mne sedel pri stole môj otec a pozoroval ma. Potom vstal, pozrel sa na moju kresbu, ale nepovedal nič.
No keď sa na ňu pozerám dnes ja sám, mám pocit, že som sa netrápil nadarmo. Zdá sa mi, že na tej kresbe sa na seba trochu podobám.
Neskôr som sa odvážil nakresliť niečo spamäti. Pokúsil som sa nakresliť dievča. Opäť som sa trápil, ale ani teraz sa mi nedarilo. Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.
Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.
Ale kreslil som ďalej.
A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.
Ale kresliť som už neprestal a pomaly som sa naučil spamäti nakresliť, čo som videl predošlého dňa.
A zase prešli roky a ja som stále kreslil, ale už nielen to, čo som pred sebou videl, ale aj to, čo mi pri kreslení prichodilo na myseľ.
Až napokon, neviem, po koľkých ďalších rokoch, raz v noci, na jeseň roku 1987 som si sadol v kuchyni za stôl, rozprestrel pred seba biely papier, vzal ceruzky a na nič som sa už nedíval, len na tú bielu plochu pred sebou a sústreďoval sa na ňu a zrazu som v sebe pocítil veľké svetlo a v tom svetle svoju osamotenosť, a potom tmu.
Košice, 1989
ĽAHKÝ MUŽ S KAMENNOU HLAVOU
Laura Kladeková
V katalógu k výstave Alexander Eckerdt: Kresby z obdobia 28. 11. 1987 – 16. 2. 1988 nájdete vložený list papiera – ak sa medzičasom nestratil – s nadpisom Kuchynské kresby. Keď som ho čítala, mala som pocit, že mám pred sebou Eckerdtov manifest a autobiografiu v jednom. Je písaný uvážlivo, neplytvá sa v ňom slovami a medzi vetami akoby si autor dožičil času. Napíše riadok a prejdú roky – prečítate riadok a prejdú ďalšie, no všetko sa zmestí na jednu A4-ku. Každý odsek plynie v intervale nádychu a výdychu.
Pár udalostí zo svojho života si pamätá presne, „akoby sa udiali pred hodinou,“ pretože boli pre neho ako maliara iniciačné. Ako chlapec túžil zachytiť, čo vidí pred sebou – vlastnú tvár v zrkadle. Neskôr sa pokúšal nakresliť, čo si pamätá, aj keď sa na to práve nemôže pozerať. „Pozoruj, ako je neprítomné pre rozum prítomné,“ upozorňuje antický filozof Parmenides. Potom to, na čo pri tom myslí. V rozhovore o vzniku tzv. kuchynských kresieb to popísal: „Bola predo mnou miska s jablkami. Jablká síce rád jem, ale teraz som sa do nich nezahryzol, lebo som začal rozmýšľať nad tým, ako bojujú o jablko ženy.“ A nakoniec pri maľovaní nemyslieť. Najprv úplné zmocnenie sa reality, a potom cúvanie od nej, vzďaľovanie sa, zrieknutie sa reprezentácie a ku koncu aj autorského zámeru.
Ak sa pozrieme na jeho vysokoškolské práce z päťdesiatych rokov, zaujme nás dôsledný realizmus. Bezchybne zvládnutá hlava starca. Nahý chrbát chlapca, cítite jeho kožu. No napriek tomu by mohol byť v týchto prácach Eckerdt zameniteľný s akýmkoľvek akademickým maliarom, ktorý suverénne ovládol techniku. Pomerne skoro sa tejto tradície vzdáva, aby oslobodil „fantáziu“, ktorá jeho slovami akoby „ležala zadlávená obrovskou skalou“. Túto metaforu v kuchynských kresbách podľa mňa aj zachytil, v tej s názvom Muž s kamennou hlavou.
Kunsthistorik Peter Markovič na vernisáži k 90. výročiu narodenia Alexandra Eckerdta povedal, aby sme si pri pohľade na jeho obrazy uvedomili, „čoho všetkého sa musí moderný maliar vzdať, aby sa stal tým, kým je.“ Pomyslela som si, že sa musí vzdať všetkého, čo sa naučil, aby mohol vybudovať nezameniteľný štýl, a pritom nepôsobiť náhodne, insitne. Ochotný riskovať, že viacerým sa budú väčšmi pozdávať jeho portréty a až pri nich si uvedomia, aký bol dobrý maliar a ostatné budú považovať za hru, budú hľadať v dielach, čo je na nich zobrazené, nepôjdu pod povrch, neponoria sa. „Takú ženu by som nechcel,“ povedal jeden návštevník výstavy Eckerdtovi. On mu odpovedal: „To nie je žena, to je obraz.“
Kunsthistorik Tomáš Štrauss v knihe Moje Košice tvrdí, že pôvodnou Eckerdtovou ambíciou najprv bola profesionálna a remeselná zdatnosť. Dáva ju do súvislosti, prekvapivo, s Eckerdtovými plaveckými rekordmi. To, čo oba záujmy spája, je námaha, tvrdý dril. Potreba na najvyššej možnej úrovni zvládnuť techniku, či už ide o litografiu alebo plávanie.
Pre Eckerdta však dokonalá technika nebola cieľom, len nástrojom. Namiesto kariéry športovca si volí život výtvarníka. Namiesto diel „zaslúžilého umelca“ tvorí vlastný autorský svet, v ktorom sa, slovami Tomáša Štraussa, „presadzuje prerážajúci skeptický a ironický humor a akési všetko doplňujúce láskavé pritakanie skutočnosti.“ Eckerdt si na začiatku dráhy vybral ľahkosť, aj keď rozumie tiaži – odtiaľ ten skepticizmus a irónia. No dovolí si pružný skok ponad náhrobok tradície a očakávaní publika.
Kreslí aj klauna, míma a scenáristu arménskeho pôvodu Leonida Jengibarova, ktorý pravidelne vystupoval v Československu. Ten svojho času aj napriek mušej váhe získal titul majstra v boxe. To je tá „eckerdtovská“ ľahkosť – malé vstupy, namáhavé boje, prekvapivé výstupy. Sila pružnosti myslenia, obdiv k viditeľnému, príklon k telesnosti, ktorá má duchovný rozmer. Spojenie afektivity, silného citu a vedomej kontroly. Ťažké premieňa na ľahké, no nie ľahkovážne.
Tomáš Štrauss upozorňuje, že Eckerdt 50. a 60. rokov oplýva „nadbytkom pohody“, no „dlho si ju neužil“, keďže v šesťdesiatomôsmom prišli okupačné vojská. Spomína jeho obraz Vtedy v noci, ktorý je podľa neho „temný“ a „neprehľadný“. Doľahla na neho nepomenovateľná, bezfarebná tiaž.
V katalógu Na konci veľkej modrej cesty si Peter Markovič požičiava Muža s kamennou hlavou a spoznáva v ňom maliarovu tvrdohlavosť i revoltu. Eckerdt si veľmi citlivo uvedomoval, v čom žije, karanténny život v socializme i jeho požiadavky, ktoré odmietal plniť. Nenájdeme u neho idylu, folklór, krajinku, krásu slovenského ľudu, rozprávky a povesti. Už skôr nastúpil na cestu košickej moderny, ktorá chápala – dovolím si parafrázovať Tomáša Štraussa – intimitu a mestskosť ako samozrejmosť ľudského bytia a je jedno, či sa odohráva v Košiciach alebo v Paríži. Eckerdt ponúka civilnosť, športového ducha, jazz, krehkosť, erotickosť bez vulgárnosti, introvertný, súkromný svet vzťahov, filmovú reč obrazov, v ktorých sa deje všetko naraz, vlasy dievčaťa sú dlhé a zároveň dorástli; ráno, na obed aj večer sa deje súčasne. Ako môže niekto maľovať boxerov, milencov, jazzových hudobníkov, nahé ženy oddychujúce na pláži v provinčnom meste, ktoré sa ešte nespamätalo z druhej svetovej vojny a už musí čeliť večnosti usporiadania Sovietskeho zväzu? Iba ten, kto sa pokúša napriek všetkému o ľahkosť.
Keď sa pozeráme na jeho obrazy zo 70. a 80. rokov, vidíme úsilie nevzdať sa tejto cnosti, hoci skepticizmu pribúda. Sú rozličné názory na Eckerdtovu farebnosť. Azda aj v tomto prípade ide proti tradícii, štýlu, podľa toho, aká farba sa k akej hodí. Jeho farebnosť udivuje i znepokojuje, môže v tom byť vtip, alebo – skúmanie. „Podobne, ako keď sochárka Mária Bartuszová experimentovala s tvarom,“, píše kunsthistorička Viera Kladeková. Vada oka? Možno je vnímanie farieb záležitosťou vnútorného naladenia.
V katalógu Alexander Eckerdt Hra s mesiacom z roku 2017 nachádzam aj slovné vyjadrenie tejto Eckerdtovej metódy: „oblečiem si montérky a čisté biele plátno položím na stojan / privolám si farby na paletu / z oblohy si vypožičiam slnko alebo mesiac / ako kedy / privriem oči a zastavím čas / z toho všetkého, čo som prežil a pocítil, snažím sa niečo vyjadriť farbou. Svojrázna komika v spojení montérok, výpožičky nebeských telies a metafyzického zastavenia času, pričom výsledkom má byť farebnosť ako vyjadrenie nezachytiteľného citu.
V Kuchynských kresbách, ktoré maľoval ku koncu života s podlomeným zdravím, vzdáva sa aj ateliéru. Ostala len ceruzka, tuš, papier a ticho noci v kuchyni o pol tretej ráno. V rozhovore vyznáva, že kreslil obojručne, lebo bol vyčerpaný. „Bol som unavený. Napadlo mi, že to skúsim dvoma rukami, no a vtedy vznikla kresba Modelka a maliar, mladosť a šok zo staroby sa stretáva na tomto obraze. Je to veľmi smutná kresba.“ Obojručnosť však trénoval: „ako v boxe, spravím 10-kolovú kresbu…takto kresliť je veľmi namáhavé.“ Boxer či jazzový klavirista, obaja musia hrať či zápasiť oboma rukami, bez ohľadu na to, či sú ľaváci alebo praváci. „Začal som písať písmená abecedy, najprv rovnaké písmeno obidvoma rukami, potom tak, že ľavou rukou som napísal A, pravou B.“ Potom slová, vety, kresby, ako pri stvorení sveta.
Eckerdt na konci dráhy mizne, v línii ceruzky, v jej dyme. I ku koncu je ľahký, vznáša sa, prechádza ženskou tvárou i líniami jej tela, mizne a zasa sa v nej zjavuje. No už chýba vedomá kontrola afektivity, nastupujú skeptické sily nevedomia. Dedič košickej moderny, no predsa len za ňou, umelec súčasný, pochybujúci, fragmentárny, osamelý, trpiaci. Ale taký bol trocha aj na začiatku. Veď jeho jazzoví hráči sú – napriek tomu, že sa škeria – smutní a boxer bojuje so smrťou.
Literatúra
Tomáš Štraus: Moje Košice. Kalligram. Bratislava 2021.
Na konci veľkej modrej cesty. Katalóg. 2022.
Hra s mesiacom. Katalóg. 2017.
Kuchynské kresby. Katalóg. 1989.
Od jablka k obojručnosti. Rozhovor Alexandra Eckerdta s Jurajom Szaszákom.
