S Evou Kenderessy sa zhovára Dalfar
Eva Kenderessy vyštudovala etnológiu v kombinácii s rumunským jazykom a literatúrou na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako literárna vedkyňa a redaktorka časopisu World Literature Studies v Ústave svetovej literatúry SAV. Z rumunčiny prekladá najmä prózu (poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid Mirceu Cărtăresca, román Malíčky Filipa Floriana, poviedky Lavinie Braniște a Filipa Floriana v časopise Verzia), divadelné hry a občas aj poéziu (Poslední pionieri Východu: Antológia súčasnej rumunskej poézie). Ako zostavovateľka v roku 2017 pripravila číslo Revue svetovej literatúry venované po rumunsky písanej literatúre z Moldavskej republiky.
Ako ste sa dostali k rumunskému jazyku?
V roku, keď som ašpirovala na vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, sa etnológia otvárala v kombináciách so slovenčinou, maďarčinou a rumunčinou. Štúdium maďarčiny pre neznalkyňu tohto jazyka bolo nemysliteľné, slovenčina neprichádzala do úvahy, pretože som v tom čase odmietala možnosť učiť či pôsobiť v akademickom prostredí. A tak mi ostala rumunčina, na ktorú som sa vtedy pozerala ako na exotický jazyk – sladká nevedomosť! – a na jej štúdium len ako na sľubný študentský experiment bez väčšej perspektívy.
Bratislava, etnológia, rumunčina, to znie ako veľa dokorán pootváraných dverí. Ktoré cesty vás oslovili najväčšmi, a bolo medzi nimi prepojenie?
Presne ako hovoríte. Etnológia ma v prvých ročníkoch napĺňala, úprimne však priznávam, že som bola skôr typ „šprtky“, naučila som sa, čo bolo predpísané, no za tieto hranice sa mi málokedy podarilo dostať. Úvodné ročníky štúdia však boli do veľkej miery takto koncipované – pasívne prijímať. Krásne boli zážitky z výskumov, hoci spätne sa na ne pozerám tiež trochu kriticky – húf mladých výskumníkov a výskumníčok sa po prvom a druhom roku štúdia vrhol na obec či mestečko, opáčil, informátorov niekedy doslova vyžmýkal, a práce skončili v zásuvkách. Získali sme možno neopakovateľné informácie, no na ich spracovanie, interpretáciu, zverejnenie sme nemali kapacitu ani prostriedky, vlastne ani len pomyslenie.
Rumunčina sa v začiatkoch štúdia tiež musela učiť „školometsky“, pretože sa učila od základov. Po prvom ročníku som absolvovala prvý pobyt v Rumunsku – letnú jazykovú školu v prímorskej Konstanci. Tam som zistila, že moje základy sú v porovnaní s ostatnými účastníkmi a účastníčkami z celého sveta solídne. Vďačiť som za to mohla našej bratislavskej vyučujúcej Jane Páleníkovej, spolu s vtedajšou lektorkou Noemi Bomher skutočným dušiam slovenskej rumunistiky. V prípade tohto tandemu išlo o vyvážený prístup: jazykové cvičenia s Janou Páleníkovou napredovali dynamicky a dopĺňala ich vynikajúcimi prednáškami o literatúre, dejinách, kultúre. Myslím, že jej zanietenie a obdiv k rumunčine a Rumunsku postupne do veľkej miery prestavali ten pomyselný rebríček priorít. A Noemi Bomher zasa veľmi osobným prístupom, ktorý dovoľoval nízky počet študentov, s nami od samých začiatkov rozvíjala náročnejšie témy, napríklad psychoanalýzy, archetypov, a to všetko po rumunsky, pomáhajúc si francúzštinou.
V treťom a piatom ročníku som aj so spolužiačkami absolvovala dva semestrálne pobyty na Bukureštskej univerzite. Znamenali pre mňa veľmi veľa tak po jazykovej, ako aj kultúrnej a zážitkovej stránke. Precestovali sme vlakmi a stopom mnohé miesta v Rumunsku, navštevovali sme múzeá, pamiatky, koncerty, festivaly, kaviarne, krčmy, rumunské Karpaty… Na univerzite sme zasa zažili prednášky zvučných mien literárnej teórie, histórie aj jazykovedy. (Tú poslednú oblasť som, bohužiaľ, nezvládala, nemala som na ňu potrebné inštrumentárium.) Rumunskú etnológiu som navštevovala na univerzite, ale aj v rámci etnologickej školy v nádhernom a európsky oceňovanom Múzeu rumunského sedliaka v Bukurešti.
Kto sú Rumuni, ako odvodzujú svoj pôvod a jazyk, k akej tradícii sa hlásia?
Ak opomeniem všetky praveké kultúry, oblasť dnešného Rumunska v staroveku obývali Dákovia, indoeurópsky trácky kmeň, ktorí bol za vlády kráľa Decebala v 2. storočí nášho letopočtu porazený v dvoch dácko-rímskych vojnách. Okrem opisov toto ťaženie vyobrazuje aj Trajánov stĺp, ktorý stojí v Ríme na Trajánovom fóre. Rimania sa však v provincii Dácia nezdržali dlho, išlo približne o storočie a pol, no evidentne zanechali hlbokú, prinajmenšom jazykovú stopu, pretože rumunčina je jediným východoeurópskym románskym jazykom. (To je naozaj výnimočné a dodnes záhadné, pretože rímske provincie južne od Rumunska, na Balkáne trvali omnoho dlhšie a zostali po nich len hmotné pamiatky a sem-tam roztrúsení Arumuni, Istrorumuni a Meglenorumuni.)
Nenechajme sa však pomýliť, dnešná podoba rumunčiny je do veľkej miery výsledkom latinizačných a purifikačných procesov 17. – 19. storočia. Ešte v 19. storočí totiž podľa jednej dobovej štatistiky tvoril slovanský strát 40 % vybranej slovnej zásoby. Nemenej zaujímavé je, že územie, ktoré dnes poznáme ako Rumunsko, sa v stredoveku vyvíjalo oddelene – hrebeň Karpát oddeľoval Sedmohradsko na severe, ktoré tvorilo súčasť Uhorského kráľovstva, Moldavské kniežatstvo na východe a Valašské kniežatstvo na juhu. Kým Sedmohradsko patrilo do latinskej, západnej sféry vplyvu (napokon v Uhorsku bola latinčina úradným jazykom do 19. storočia), obidve kniežatstvá patrili tak nábožensky, ako aj správne skôr do tej byzantskej, neskôr osmanskej sféry. Jazykom kniežacích dvorov, správy, cirkvi bola cirkevná slovančina, pretože v hlbšom ranom stredoveku, ako dobre vieme, východoeurópske aj balkánske územia zaznamenali okrem iných migrujúcich etník silný príliv Slovanov a s nimi neskoršie šírenie kresťanstva byzantského rítu. Navyše aj diela, ktoré vznikali od 17. storočia v rumunčine, sa do polovice 19. storočia písali cyrilikou.
Samotná etnogenéza Rumunov a Rumuniek bola dlho háčikom: historici, ale ani lingvisti si nevedeli uspokojivo vysvetliť, ako je možné, že ľud, ktorý zažil len čosi vyše storočie a pol rímskej správy, navyše obklopený „slovanským morom“, si zachoval evidentne románsky jazyk.
Vysvetľovanie pôvodu malo, samozrejme, svoje etapy a podliehalo rôznym kultúrnym tendenciám a ideológiám. Začalo sa v 17. storočí, keď si najprv moldavskí, neskôr aj sedmohradskí učenci, ktorí študovali na školách západoeurópskeho typu v Poľsku i v Habsburskej monarchii, a teda v latinčine, všimli, že rumunčina, ktorou sa hovorilo vo všetkých troch kniežatstvách, sa nápadne podobá na latinčinu. Obdobie romantizmu s jeho ideami národa a národných štátov si vyžadovalo a aj produkovalo dostatočne pôsobivé rozprávania o pôvode: dokazoval sa najmä čisto románsky pôvod. Evidentne slovanské slová sa začali nahrádzať neologizmami prebratými najmä z francúzštiny, Francúzsko bolo v tom čase veľkým západoeurópskym vzorom. Na konci 19. storočia a najmä v medzivojnovom období sa však na piedestál začali opäť pretláčať Dákovia ako autochtónny, v niektorých prípadoch dokonca nadradený, onakvejší pôvod rumunského národa. Nie celkom dobré vzťahy s Ruskom a hrozba panslavizmu lingvistom len na malé výnimky dovoľovala poukazovať na slovanské vrstvy v rumunskom jazyku, tento zdroj etnicity a jazyka, samozrejme, dominoval v prvých povojnových desaťročiach, ktoré ešte znamenali oslavu ideálov proletárskeho internacionalizmu. Pod Ceaușescovou taktovkou však v 70. a 80. rokoch 20. storočia dochádza k obratu a politike nacionalistického komunizmu, ktorý zaznával tak východné, ako aj západné vzory a upriamil pozornosť opäť naspäť „domov“, na Dákov.
Od vzniku moderného rumunského štátu v roku 1859, najprv len spojením Valašska a Moldavska, v roku 1881 vyhláseného za Rumunské kráľovstvo, a od roku 1918 rozšíreného aj o Sedmohradsko, Besarábiu, Bukovinu a prímorskú Dobrudžu vzniklo tzv. „Veľké Rumunsko“, ktoré nekorešponduje s tým dnešným, o čosi menším, no napriek tomu je stále ideálom národne, prípadne nacionalisticky cítiaceho rumunstva. Zaujímavý a paradoxný fakt, lebo Sedmohradsko a Banát je a historicky bolo nemysliteľné bez maďarského, nemeckého, sikulského, srbského, dokonca aj slovenského a českého obyvateľstva, Bukovina bez Ukrajincov, Dobrudža zasa bez Tatárov, Turkov, Bulharov a celé Rumunsko bez židovského a arménskeho prvku. Ako vyplýva z tohto krátkeho zhrnutia, to, čo poznáme ako Rumunsko dnes, teda krajinu na rozhraní strednej Európy a Balkánu, tento „románsky ostrov v slovanskom mori“, je podľa historika Luciana Boiu „syntézou, ktorá je výsledkom veľkej diverzity“ (Rumunsko: krajina na hranici Európy, prel. Hildegard Bunčáková, Bratislava: Kalligram 2012).
Spomenuli ste afinitu k Francúzsku a nie celkom dobré vzťahy s Ruskom. Aký je vzťah Rumunov k iným kultúram, sú si s niekým blízki, praktizujú susedskú rivalitu, sú ich početné menšiny spojivom, alebo naopak problematickým prvkom vo vzťahu k okolitým krajinám?
Požičiam si zasa slová Luciana Boiu, ktorý rumunské dejiny a kultúru opisuje azda trochu „vzletne“ – môže si to po celoživotnom podrobnom skúmaní dovoliť –, no zároveň, aj vďaka dlhšiemu pôsobeniu v zahraničí, realisticky, pre patriotov a nacionalistov až cynicky: „Krajina obklopená cudzincami, toto je Rumunsko, a z toho vyplývajú rôzne komplexy a emócie“ (cit. dielo, s. 177). Národnou, takzvanou panrumunistickou ideou osnovateľov moderného rumunského štátu bolo, samozrejme, spojenie všetkých etnických Rumunov, tak tých zo Sedmohradska, Banátu a Bukoviny, teda dobového Uhorského kráľovstva, ako aj tých z Besarábie, teda z vtedajšieho Ruského cárstva. Vzťahy s nástupníckymi štátmi teda neboli, prirodzene, najlepšie a dodnes tomu nepomáhajú ani politici, ani médiá. Mnoho Maďarov sa nezmierilo s Trianonskou zmluvou a s faktom, že Sedmohradsko a časť Banátu pripadli Rumunsku. Rumunské obyvateľstvo to maďarské zasa obviňovalo z nacionalizmu a separatizmu. Vyvolávalo to vášne, viedlo napríklad k dodnes celkom nevyjasnenému takzvanému „krvavému marcu“ z roku 1990, keď sa v sedmohradskom meste Târgu Mureș odohrali tragické strety medzi etnickými Rumunmi a Maďarmi.
Ako dôsledok Antonescovho nacistického diktátu počas druhej svetovej vojny, ale aj komunizmu, najmä v jeho neskoršej forme nacionalistického socializmu, prišlo Rumunsko o veľkú časť židovského a nemeckého obyvateľstva. Židovské etnikum najmä z Besarábie a Bukoviny deportovala Antonescova vláda do táborov za rieku Dnester, mnohých, chvályhodne nevyvezených z Rumunska do nacistických vyhladzovacích táborov, však postretla nevraživosť, ponižovanie, dokonca pogromy v Bukurešti a v Jašoch. Následkom bola silná povojnová emigračná vlna. Početné nemecké obyvateľstvo zo Sedmohradska, ale aj z ostatných provincií, zasa odišlo počas vojny či po nej, dokonca bolo za Ceaușescovho režimu „predané“ do Nemecka.
V posledných desaťročiach aj vďaka vstupu do Európskej únie Rumunsko výrazne kooperovalo tak s Maďarskom, ako aj s Bulharskom. Na Ukrajine, pri hranici s Rumunskom, žije pomerne veľa príslušníkov rumunského etnika, ktoré s krajinou spájajú aj rodinné, nielen národné väzby. A to sa dobre zviditeľňuje i teraz, v hroznej situácii vyvolanej ruskou agresiou na Ukrajine, rumunské (aj moldavské) obyvateľstvo je veľmi nápomocné.
Samotní Rumuni a Rumunky, ale aj spomínaní príslušníci iných etník pôvodom z Rumunska tvoria nemalú súčasť politickej a pracovnej emigrácie do západných krajín, Izraela i do USA. Niektorí si okrem ťaživých spomienok odniesli aj dobré pocity a spomienky, mnohí svojimi aktivitami napomáhajú kultúrnym, vedeckým, politickým vzťahom. Povedala by som, že na úrovni bežných ľudí prevláda tolerancia, čoraz väčšmi sa v súčasnosti na politickej, spoločenskej, ale aj umeleckej rovine, naopak, zúročuje multikultúrne dedičstvo a vytvára sa nie národné, ale transkultúrne spoločenstvo. Napokon, nezanedbateľným faktom ostáva, že súčasným rumunským prezidentom, nech už je hodnotený akokoľvek, je etnický Nemec Klaus Iohannis.
Videné zo Slovenska, rumunskú literatúru predstavujú najmä Mircea Eliade, Eugène Ionesco, Emil Cioran, prípadne Mircea Cărtărescu. Ako vyzerá literárny panteón pri pohľade z Rumunska?
Vynikajúci postreh; ako asi predpokladáte, rumunský kánon vyzerá o dosť odlišne a najmä rôznorodo. Pomerne dlho po roku 1989, keď sa konečne v Rumunsku mohlo rozprávať aj o exile a publikovať diela spisovateľskej emigrácie, sa viedli diskusie, či a nakoľko patrí, alebo nepatrí do dejín rumunskej literatúry. Samozrejme, že väčšina hlasov bola za, veď tieto mená sa presadili vo svete, dodávali teda rumunskej literatúre rozmer „svetovosti“. Musím však podotknúť, že nešlo o výhradnú idolatriu. V rámci dobovej atmosféry sa otvárali aj mimoliterárne otázky, najmä o politickej angažovanosti, napríklad o sympatizovaní niektorých svetoznámych, pôvodom rumunských autorov s medzivojnovou extrémnou pravicou. Takže spisovateľov, ktorých spomínate, s výnimkou Mirceu Cărtăresca, a s pridaním takých mien ako Paul Celan, Tristan Tzara, Benjamin Fondane, Herta Müller a mnoho, mnoho ďalších by sme mohli považovať za akýsi vonkajší, azda transkultúrny okruh rumunskej literatúry. Diskutabilné ostáva, či by oni sami na nej chceli participovať…
„Literárny panteón“ sa dobovo mení. Ide o prirodzený následok myslenia, skúmania, prehodnocovania, dokonca módy, pôsobenia ideológií, čitateľských preferencií, ale aj generačnej výmeny tak v radoch literárnych historičiek a historikov, ako aj medzi tvorcami a tvorkyňami samotnými. Najžiarivejšou hviezdou na pomyselnom literárnom nebi naďalej ostáva neskororomantický básnik Mihai Eminescu. Fascinujúce okrem tvorby samotnej je, že jeho dielo, za všetkých režimov ideologicky používané, selektívne interpretované, modelované na požadovaný obraz a kult o národnom bardovi, dokáže aj dnes odpovedať na aktuálne otázky. Keď napríklad organizátori tento rok zrušili online prenos z odovzdávania Národnej ceny Mihaia Eminesca za poéziu, pretože básne, ktoré čítala nominovaná autorka Cătălina Stanislav, ale aj básne víťazky Ileany Negrea využívali „vulgárny jazyk“, na sociálnych sieťach sa strhla apologetika aj s citáciami Eminescových erotických básní, ktoré slovníkom veru nezaostávali za súčasnou spisbou, no boli v rámci spomínaných dobových interpretácií z jeho diela vytesnené. Eminescovo dielo máme čiastočne do slovenčiny preložené vďaka Ivanovi Kraskovi, Karolovi Strmeňovi a v roku 2007 dokonca pribudol preklad od tandemu Libuše Vajdovej a Viery Prokešovej, ocenený cenou Jána Hollého za preklad. Dalo by sa povedať, že ide skoro o ideálny stav, keď si klasiku prekladá každá generácia svojím jazykom, cez prizmu svojho poznania.
Ďalšou literárnou konštantou dodnes ostáva poviedkar a dramatik Ion Luca Caragiale. Jeho poviedková a skicová tvorba sa živým až karnevalovým spôsobom vysmievala dobovým politickým i spoločenským pomerom z konca 19. a začiatku 20. storočia, za čo si autor vyslúžil kritiku a dokonca sa kvôli obvineniam z plagiátu odsťahoval na sklonku života do Berlína. Jeho divadelné komédie mierili na malomestskú spoločnosť a jej chápanie modernizácie súdobej politiky. Zaujímavé je, že aktuálne ostávajú dodnes a tešia sa stále veľkej obľube u dramaturgov aj publika.
V rumunskej literárnej histórii sa vysoko cení literárna moderna a avantgarda. Jej predstavitelia úzko spolupracovali s európskymi avantgardami, mali čulé korešpondenčné aj osobné styky. Napokon svetoznámy Tristan Tzara, vlastným menom Samuel Rosenstock, ešte ako gymnazista v Jašoch založil s Ionom Vineom časopis Simbolul (Symbol). Nezávisle od nich v prvom desaťročí 20. storočia v Bukurešti písal prozaik Urmuz, vlastným menom Demetru Demetrescu-Buzău. Jeho dielo vyniesli na svetlo sveta až avantgardisti v 20. rokoch, neskôr sa k nemu vrátila čitateľská aj odborná verejnosť na konci 20. storočia. Preklad jeho diela je prístupný v češtine pod originálnym názvom Pagini bizare. Aj súčasná poézia sa v mnohom obracia práve na predstaviteľov literárnej moderny, ako boli napríklad George Bacovia, Tudor Arghezi, Gellu Naum a ďalší.
Medzivojnové obdobie bolo literárne nesmierne plodné, a to nielen na úrovni literárnych diel, ale aj na úrovni myslenia o literatúre. Vzniklo nesmierne veľa platforiem – časopiseckých, diskusných, akademických. Tradicionalistické smery viedli ideové spory s modernistickými smermi, ktoré sa programovo snažili o synchronizáciu so západoeurópskymi vzormi. Román ako žáner bol na výslní a jeho autori a autorky, ako Liviu Rebreanu, Camil Petrescu, George Călinescu, Mihail Sadoveanu, Garabet Ibrăileanu, Mateiu Caragiale, Hortensia Papadat-Bengescu, Mihail Sebastian, Mircea Eliade, písali diela viac či menej poplatné tomu ktorému ideovému vzoru, ktorý vyznávali.
Diela povojnového obdobia azda najsilnejšie charakterizuje tandem prozaika Marina Predu a básnika Nichitu Stănesca. Preda v päťdesiatych rokoch presvedčivo opísal premenu hodnôt rumunskej dediny v dvojdielnom románe Rodina Morometovcov (prvý diel vyšiel v slovenskom preklade v roku 1959). Neskôr čitateľsky úspešne opísal vojnový fašistický režim, ale aj zločiny 50. rokov, pričom si dal pozor, aby kritizoval len nezákonné postupy, nie ideológiu samotnú. Stănesca by som azda charakterizovala ako slovenského Válka: zručný a výrazný veršotepec sa tešil popularite medzi znalcami poézie, bežnými ľuďmi, ale aj medzi politikmi. V próze nemôžem obísť ani obnovujúci mytologický prúd prozaikov 60. rokov (Sorin Titel, Ștefan Bănulescu, Fănuș Neagu), ani textualistické hry tzv. Târgoviștskej školy (Mircea Horia Simionescu, Radu Petrescu, Costache Olăreanu), politický román Alexandra Ivasiuca alebo oneirizmus reprezentovaný Dumitrom Țepeneagom.
Aké mená reprezentujú súčasnú rumunskú literatúru?
Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky. Dan Lungu, Petru Cimpoieșu, Liliana Corobca píšu sociologicky výstižné diela o súčasných fenoménoch – postsocialistickej nostalgii, vysťahovalectve za prácou, obchode s „bielym mäsom“. Obľube sa tešia historické romány Varujana Vosganiana, Gabriely Adameșteanu, Filipa Floriana. Silná a zaujímavá je mladá nastupujúca generácia, ktorá často spolupracuje aj so svetom filmu a divadla, no nedá sa povedať, že by žala rovnaký úspech ako filmová „rumunská nová vlna“, no námetovo a scenáristicky jej k nemu isto dopomáha (Florin Lăzărescu, Adrian Schiop, Tatiana Niculescu Bran).
Dôležité v súčasnej literatúre je vyššie spomínané prehodnocovanie. Deje sa tak vďaka najmladšej generácii literárnych historikov a historičiek. Neuspokojujú sa s kanonizovanými literárno-historickými výbermi a interpretáciami, ale pátrajú v knižniciach a archívoch, preverujú dobové tlače, digitalizujú staršie a kritikou menej oslavované diela (https://revistatransilvania.ro/mdrr/). Darí sa im tak do „kánonu“ vťahovať „neposvätené“ mená, iste nie zhodou náhod pomerne často aj ženské. A čo sa týka najsúčasnejšej literatúry, tam je rodový aspekt neprehliadnuteľný – tak na úrovni literárnej kritiky a dejín, ako aj v literárnom poli samotnom sa zastúpenie žien vyrovnáva zastúpeniu mužov. Nemožno za tým vidieť len ekonomické faktory, nižšiu výnosnosť v tomto odvetví, ale aj fakt, že ženy sa môžu a chcú vyjadrovať a spoločnosť si síce pomaly, no postupne zvyká na neprijateľnosť niekedy silno prítomnej a tolerovanej mizogýnie či patriarchálnych prejavov.
No nakopila som tu množstvo útržkovitých informácií, preto dodávam, že dobrý prehľad nielen o rumunských autoroch a autorkách, ale aj o historickom kontexte a kultúrnom dianí poskytuje kniha Dejiny rumunskej literatúry (literárne dianie v kultúrnom priestore) slovenského autorského kolektívu z roku 2017. Podčiarkujem fakt, že ide o jedny z mála, ak nie dokonca jediné dejiny rumunskej literatúry napísané „ne-Rumunkami“, čo im azda uberá na exhaustívnosti, no výrazne pridáva na komunikatívnosti, otvorenosti voči čitateľstvu, ktoré nie je oboznámené s rumunskými reáliami.
Váš prvý knižný preklad bol román Filipa Floriana Malíčky. Mohli by ste nám predstaviť knihu a vašu skúsenosť s jej prekladaním?
Román sprostredkúva prostredníctvom mikropríbehov obyvateľov malého kúpeľného mestečka, v ktorom sa pri archeologickom výskume nájdu ľudské pozostatky s chýbajúcimi malíčkami, makrohistóriu Rumunska v 20. storočí. Išlo o autorovu prvotinu, ktorá zožala nemalú pozornosť, keďže rozprávačsky labužníckym až satirickým spôsobom otvárala otázky „procesov s komunizmom“, ktoré sa v 90. rokoch považovali v Rumunsku za takmer posvätne nespochybniteľné. K prekladu som sa dostala peknou náhodou: kamarátka Gabika Magová mi len tak mimochodom v robote povedala o návšteve rumunských autorov, ktorú v ten deň očakávali v Kalligrame. Tak som sa tam „votrela“, čo-to pretlmočila, ale najmä som sa ako mladá doktorandka zoznámila s dnes už etablovanými autormi, ako Dan Lungu, Radu Pavel Gheo aj Filip Florian. A vyšla z toho prekladateľská spolupráca. Keby som v tom čase bola skúsenejšia, priebojnejšia, istotne by som pretlačila aj knihy ostatných autorov. Lenže ja som sa ešte nepovažovala za prekladateľku, mala som za sebou časopisecké preklady, nehovorím, tiež zvučných mien, no bez znalosti elementárnych prekladateľských a vydavateľských procesov. Na škole som síce absolvovala prekladový seminár, lenže to je len jedna strana mince, tá krajšia, ktorú obklopuje vydavateľský priemysel, normy, zmluvy, pravidlá. Prácu mi vtedy sťažoval fakt, že som okolo seba síce mala kolegov prekladateľov a kolegyne prekladateľky, no ani som len netušila, že nie je hanba obrátiť sa na nich a požiadať o radu, o pomoc. V tom čase neboli do takej miery naporúdzi ani elektronické slovníky a korpusy, ktoré dnes predstavujú famóznu podporu. Navyše, kniha prešla jazykovou redakciou, nie však aj redakciou zodpovednou. Teda nebola už prečítaná a porovnaná rumunčinárkou, rumunčinárom, čo nie je, samozrejme, nutnosť, no odvtedy na tom vždy nástojím. Nehovorím, že by v nej boli chyby, ale ďalší pár očí by sa tejto mojej prekladateľskej prvotine isto zišiel. Spomínam si na jeden zážitok, pre mňa formujúci: istý čas po vydaní Malíčkov som sa v Modre zoznámila s Veronikou Šikulovou, povedala som jej, čomu sa venujem, a pri našom ďalšom stretnutí ma predstavila svojej kamarátke ako „prekladateľku“. To bol pre mňa moment „uvedomenia“, vtedy som svoje meno prvýkrát (a placho) spojila s týmto povolaním.
Potom nasledoval Mircea Cărtărescu a jeho Nostalgia, v ktorej ste si texty podelili s Máriou Miklušičákovou, a vzápätí jeho veľký román Solenoid, ktorý ste už preložili sama. Ako ste sa ku Cărtărescovi dostali, čím vás zaujal a čo bolo pri prekladaní Solenoidu najväčšou výzvou? Koľko vlastne trvá preložiť takýto 500-stranový román?
S menom a tvorbou Mirceu Cărtăresca som sa stretla prvýkrát na prednáškach Jany Páleníkovej ešte ako študentka. Keď som bola potom na doktoráte v Ústave svetovej literatúry, moja školiteľka Libuša Vajdová spolu s Janou Páleníkovou zostavovali po dlhšom čase monotematické, rumunské číslo časopisu Revue svetovej literatúry a prekladom dvoch jeho próz poverili práve mňa. Bola to veľká výzva, zároveň veľká škola. Preložila som vtedy poviedku Mendebil zo zbierky Nostalgia a kratší text Nabokov v Brašove z jeho populárnej zbierky Prečo milujeme ženy. Pamätám si, ako som naivne verila, že teraz, keď už sú tieto texty naporúdzi, musí sa nájsť nejaké vydavateľstvo, ktoré si jeho kvality všimne. Strih. Prešlo takmer desať rokov a asi na druhom BRAK-u som stretla o čosi mladšiu kolegyňu Máriu Miklušičákovú, ktorá sa mi pochválila, že Peter Michalík z vydavateľstva BRAK jej ponúkol preklad zbierky Nostalgia. Ochotne som jej poskytla svoj publikovaný preklad, ktorý by mohla do zbierky zahrnúť. Prijala to, dokonca mi dala priestor preložiť ešte jednu z celkovo piatich poviedok. Netreba nechať nepovšimnutý fakt, že Cărtărescu si našiel cestu do slovenského prostredia nie priamo, cez slovenské preklady či pôsobenie „rumunistickej obce“, ale sprostredkovane, cez anglický preklad a svoje vlastné vystúpenia na zahraničných festivaloch, prostredníctvom ktorých si ho slovenský vydavateľ všimol. Peter Michalík a celé vydavateľstvo BRAK jeho literatúre verili a rozhodli sa v jej vydávaní pokračovať. Naporúdzi bola buď trilógia Orbitor (Oslepovač, vyše 1 500 strán) alebo čerstvo vydaný, tiež mohutný 800-stranový román Solenoid. Voľba padla na ten druhý, trochu som sa, popravde, obávala rozsahu Orbitora. Ani pri Solenoide nešlo o malé dielo, navyše vďaka grantovej podpore bol jeho preklad časovo limitovaný. Takže pri úvahách, či preklad akceptovať, alebo nie, som musela zohľadniť aj rodinné, aj pracovné zázemie a po ich zosúladení nastaviť veľmi prísny výkon s dennou normou.
Ono sa to ľahko predstaví, no ťažšie urobí, pretože Cărtărescu nepíše (iba) opisné dejové diela. Ide o konceptuálnu prózu, ktorá „bučí“ fantazijnosťou, bohatým slovníkom, náročnou vetnou skladbou. No najmä v nej narába s poznaním rôzneho druhu, literárnym, ktoré má centrálne postavenie, umenovedným, filozofickým, teologickým, prírodovedným, či už fyzikálnym, matematickým, parazitologickým, astronomickým… Preto aj, okrem iného, v Solenoide intertextuálne komunikuje množstvo literárnych diel – od Herodotových Dejín cez Kafkove Denníky, Dostojevkého Netočku Nezvanovovú, Mallarmého a Thomasovu poéziu až po diela samotného autora a mnoho, mnoho iných, ktoré samotný rozprávač nemenuje, no sú odkazmi prítomné (a neprišla som na ne ani ja sama, no poučenejší čitatelia, čitateľky isto hej). Všetko toto treba, samozrejme, popri prekladaní čítať, ak existuje, citovať v slovenských prekladoch, ak neexistuje, prebásniť, preložiť. Poznatky vied si aspoň rámcovo naštudovať, ak toho nie som schopná, potom odkonzultovať s odborníčkami a odborníkmi. Je to práca miestami detektívneho rázu, prospieva jej, ak je prekladateľ aspoň na takej čitateľskej úrovni ako samotný autor. Čo je však v prípade autora typu Mirceu Cărtăresca iba zbožné prianie… Prečo, to sa čitateľ, čitateľka môže dozvedieť priamo z románu. Týmto však nechcem nikoho odstrašiť, román je čitateľný, miestami dokonca veľmi zábavný. Myslím, že jeho interpretačné roviny väčšmi závisia od typu čitateľa, než od textu samotného. Preložiť túto v origináli 800-stranovú knihu mi trvalo – popri bežnom pracovnom úväzku – rok. Potom však nasledovali ešte veľmi potrebné a výborné redakčné úpravy, na ktorých sa podieľala moja „mentorka“ Jana Páleníková a jazyková korektorka Jana Vicenová.
Pripravujú sa aj ďalšie preklady Mirceu Cărtăresca, prípadne na čom ďalšom momentálne pracujete?
Áno, pracovne som si už preložila jeho najnovšiu zbierku poviedok Melanchólia, v ktorej sa autor opäť, akoby rámcujúc svoje dielo – no len nateraz, pretože je stále neukončené, a ako viem, zasa pracuje na čomsi rozsahom väčšom –, vracia k téme detstva. Prozaicky začínal Nostalgiou, knihou, ktorá podľa môjho názoru ovplyvnila celú generáciu autorov aj čitateľov. Keď v roku 1989 vyšla, ešte pred revolúciou, niesla cenzurovaný názov Sen a prekĺzla takmer bez povšimnutia. No pri svojom nasledujúcom vydaní v roku 1993 už vzbudila silný ohlas. Dodnes vyšla v jedenástich rumunských reedíciách a mnohých, mnohých prekladoch. Témou detstva počas komunizmu sa inšpirovali ďalší autori a autorky, vážnejšie či menej vážne tým v podstate „zabili dve muchy jednou ranou“ – poskytli ešte nie celkom všedný pohľad detského hrdinu na svet a zároveň opísali historické pozadie komunizmu. Až na jednu autorku – Simonu Popescu – išlo a stále ide vo svojej podstate o spoločenské romány. To však nie je Cărtărescov prípad. Jeho poviedky zo zbierok Nostalgia a Melanchólia sú skôr jazykovo aj obrazne bujarými rozprávaniami o stavoch bytia dieťaťa v rozličných štádiách a bez ohľadu na historické okolnosti. Silno sa v nich prelína sen a skutočnosť, ich hranice, ale aj ontologická podstata, sú neisté, často dokonca zameniteľné. Zbierka poviedok Melanchólia už vyšla, alebo čoskoro vyjde vo francúzskom, nemeckom, švédskom, dánskom, španielskom a talianskom preklade. Španielske preklady Cărtărescových diel majú všeobecne obrovský dosah – autor sa v posledných rokoch teší nesmiernej čitateľskej popularite v Južnej Amerike a túto jeseň dokonca získa prestížnu cenu veľtrhu FIL v Guadalajare.
Nuž ale medzičasom som si tak trošku psychohygienicky odskočila aj do susedného Moldavska a na „vydavateľské“ spadnutie je román Sklenená záhrada od spisovateľky Tatiany Țîbuleac. Je to štylisticky aj tematicky čosi celkom iné, emotívne, no drsné, spojené s nedávnou históriou, napísané skratkovitým a jasným, no nesmierne poetickým jazykom.
