Michal Hlatký
Niekedy, na hrane spánku a bdenia, zažívam kratučkú, no krutú epifániu: Zomriem! Jedno z najbežnejších slov nosím v mysli po celý život, jej tokom je vyhladené ako okruhliak. V prúde a iskrení rieky ho nevidieť, iba čo trochu ťaží. Obrastené riasami predstáv a očakávaní iba napovedá, aký asi môže byť jeho skutočný tvar. Ani v obdobiach sucha, keď hladina klesne a nad ňou sa vznáša pach uhynutých rýb a vodných rastlín, z vody nevytŕča.
Mávam sny, v ktorých bežná krajinná scenéria – povedzme zalesnená hora – odhaľuje majestát s hrozivým odtieňom. Odrazu cítim jej podstatu. Je to divočina, ktorá dokáže ukradnúť výkrik, znetvorený ho vrhne späť a znova sa zahalí do mrákotného šumu vetra a škrípania kmeňov.
Hovorím o forme precitnutia, v ktorej sa zlučuje prebúdzajúci sa rozum a číra hrôza dodaná snom.
Pripomína to rev do ucha, zvolanie sprevádzané predstavou tela navždy zbaveného dychu. Strhnem sa, posadím na posteli, slovo-zjavenie ostáva ponorené v živote a vyvolať v mysli ten pocit je ako pripomenúť si v júli mráz.
Mal som asi päť rokov, keď ma babka zaviedla do Jezuitského kostola, aby mi ukázala ostatky košických mučeníkov. Urobila to zrejme preto, lebo ju pohľad na smrť fascinoval a desil a v úžase nad jej dôsledkami vo mne tušila spojenca. Všimla si, že často listujem v matkinej knihe o fylogenéze človeka a dlho hľadím na celostranovú fotografiu – do čiernych očníc lebky vyhynutého hominida. A potom, na akejsi oslave, som prišiel s nápadom, že ju predvediem hosťom. Že im ukážem smrť.
Silno som zažmúril oči a vyceril zuby, snažil som sa NIČ nevidieť a na NIČ nemyslieť. „Je z neho úplná lebka,“ zašepkala babka.
Tetky, čo posedávali na gauči, nech si už mysleli čokoľvek, obdivne zhíkli a jedna z nich poznamenala: „Ako živá…“
A tak ma teda babka vzala do prítmia bočnej lode, k filatóriu s bohato vyrezávaným baldachýnom a dvomi presklenými vitrínami. Ako sme sa blížili, začal som rozoznávať dva zväzky niečoho, čo pripomínalo palice, a na každom zväzku, podobný ťažidlu, ležal neveľký šedivý balvan. Celý výjav dotvárali pozlátené girlandy, ktoré sa vinuli okolo tých zväzkov a obtáčali aj vršok balvanov.
„Pozri,“ zašepkala slávnostne, keď sme zastali. „Pozri, lebky.“
Postávali sme tam a mňa sa pri pohľade na tie zväzky palíc a dva balvany zmocnilo veľké rozčarovanie.
„To nie sú žiadne lebky.“
„Akože nie? Pozri, tam majú oči.“
V mojej mysli som predmety vo vitrínach porovnával s fotografiou z knihy, a čím dlhšie som na ne hľadel, tým väčšmi sa mi zdalo, že som došiel na koreň podvodu, ktorému z nejakého dôvodu uverila aj taká skúsená osoba, ako bola babka. Veď uznajte, lebiek by som sa aspoň trochu bál – konárov zaťažených balvanmi nie.
Svoj omyl som pochopil až neskôr. To, čo som považoval za balvany, boli skutočné lebky a zväzky konárov zase holenné kosti, ibaže môjmu mladučkému ja, fixovanému na fotografiu z knihy, celkom ušlo, že pozostatky boli prekryté mušelínom. Až keď som na to prišiel, bol som pod látkou schopný tušiť kontúry jarmových kostí, klenby čiel, tmavé diery očníc a večný zhryz čeľustí. A až vtedy, keď som uznal ich existenciu a precítil tú nehybnosť, prebehli mnou zimomriavky. Následne mi však celá tá paráda s mušelínom, hviezdičkami a pozlátenými vencami prišla urážlivá, ako klauniáda, kašírovanie.
Čo je viac ako groteska, stojaca medzi mnou a nebytím? A čo je v umení trvalejšie, než dielo znázorňujúce smrť? Stojí nad estetickými súdmi a symbolickými výkladmi zajatými dobou. Kánony umierajú, ikonografia bledne, no ten fyziologický, takmer vulgárny moment bude priťahovať pozornosť, až kým sa artefakty nerozpadnú. A keď sa tak stane, vytvoríme si nové.
Ešte pred dvadsiatkou, v období, keď som podľa rozličných náznakov zistil, že smrť sa zakráda aj za mnou, objavil som v Pijoanových Dejinách umenia mnoho jej stvárnení: od krvi v hroznovitých strapcoch vyvierajúcej z útlych hrudníkov neskorogotických ukrižovaných, cez Lorenzettiho kostlivého lukostrelca a drevoryty Dance macabre, až po tupý výraz Géricaultových gilotínovaných hláv.
Zo záplavy obrazov smrti mi prirástli k srdcu dva: Grünewaldovo Ukrižovanie Insenheimského oltára a Holbeinov Kristus v hrobe. Obaja umelci boli morbídne posadnutí fyziológiou posmrtných javov, svoju vášeň skrývali za dobovú ideológiu a symboliku, no ponad storočia na mňa skrz maľby žmurkajú – pozri sa, človeče, čo ťa čaká.
Každý z nich akcentoval inú stránku hrôzy. Holbein nekonečne opustené telo, vydané rozkladu, Grünewald agóniu, ktorú vpísal do Ježišovho až groteskne deformovaného trupu, skrútených chodidiel a tetanických prstov, v žalobe trčiacich do surovej noci.
Stal som sa vyznávačom týchto obrazov smrti. Prezeral som si ich raz za čas v bezpečí tichej izby. Ich zvrhlosť a naturalizmus mi boli dlho štítom pred tým, čo má prísť.
Ja, vyznávač obrazov, kladúci medzi seba a smrť energiu ľudských diel, som stál nad otvorenou rakvou, odkiaľ na mňa spomedzi vencov hľadela mladá tvár: bielka nedotlačených očí žiarili do prítmia ako polmesiace zo slonoviny; zdalo sa, že na pootvorených ústach sedí drobný úsmev. Dôverná tvár, ibaže… pripomínala známy priestor v spätnom zrkadle. Akoby do nej vstúpilo niečo iné, čo črty síce zachovalo, no zároveň o sebe nechalo podprahovo tušiť. Sedelo to niekde v tej tvári, absurdne zbavenej akejkoľvek energie a vravelo mi: „Vidíš ma, však? Ako ma vysvetlíš? Prostredníctvom javov v obrazoch? Symbolov? Povedz mi, kto ti uverí? Kto uverí tomu, čo budú hovoriť iní o tvojej tvári, keď do nej vstúpim? Som tu, no nie som, však? A teraz už choď, vyznávač, už choď!“
Vždy, keď mám cestu okolo Jezuitského kostola, zájdem sa pozrieť na relikvie. Pochopil som, že môj povýšený úsmev je zoči-voči smrti jalový. Veď sa len pozrite, aká je tá domnelá klauniáda dômyselná. To, čo máte priamo pred očami, na dosah ruky, vám zahmlieva mušelínový závoj. Súčasť hmotného sveta, ktorý sa mu zároveň vymyká; lebky-fakty, lebky-prízraky. Nie naturalizmus, ale metafora je spôsobom, ako v snívaní života postihnúť smrť.
Tú metaforu, ani jej potrebu som v mladom veku nebol schopný prijať z dvoch dôvodov. Prvý bol, že kontakt so smrťou bol pre mňa, dieťa šťastnej doby, väčšmi vecou neprežitej minulosti, než vlastnej budúcnosti. Druhý dôvod vyplýval z predošlého. Čosi živočíšne vo mne bažilo po jej priamom precítení; bez otravnej symboliky, a zároveň s vedomím, že sa ma netýka.
Preto som raz chytil jaštericu, zašiel s ňou do krovia lemujúceho riečny breh, poobzeral sa a ostrým kameňom som jej odrezal hlavu. Držal som ju medzi prstami a sledoval hnedastú, neostro ohraničenú zrenicu. Poháňaný pseudovedeckým zápalom som sa snažil vystopovať hranicu medzi vedomím a nevedomím. Potom, keď som si všimol, že sa na telíčko zliezajú mravce, chytil som ho za chvost a hodil doprostred rieky. To isté som spravil aj s hlavičkou. Ešte raz som sa poobzeral, lebo ma v srdci driapali jašteričie pazúriky. Rieka šumela, nad ňou sa týčila hora, panoval pokoj a ja som nebol múdrejší.
Tak ako kedykoľvek predtým i potom.
