Anna Strachan
Ležím na posteli a počúvam hlasný tlkot srdca môjho nenarodeného dieťaťa, prístroj ho zaznamená a vytlačí na papier. Vždy to trvá tak dlho, predlho, že je čas porozprávať sa so sestričkou. Nadviažeme na rozhovor, ktorý sme viedli pred tromi rokmi, vtedy som tiež ležala na tejto posteli s veľkým bruchom a bol apríl a na apríl bolo príliš teplo a my sme spomínali Veľkú Fatru, vzácne bodliaky, vôňu lúk v júli, skaly, ktoré majú zvláštnu farbu; rozoberali sme presne to, čo teraz, aj dedinu, z ktorej pochádza. Vravíme, že je tam tma, lebo je to údolie, ale že si človek zvykne. Pýta sa ma, čo čítam, ukazujem jej tenkú knihu, vypadne z nej záložka vyrobená mojími deťmi a ona sa zastaví, pozrie si ju a spomenie, ako nedávno našla na lístku napísaný zoznam vecí, ktoré si chcela zbaliť na prázdniny jej dcéra, pokrčený lístok, detské písmo, napísala ho pred ôsmimi rokmi a teraz je kdesi v južnej Ázii a pre covid sa nemôže vrátiť domov. „Ale čo to čítate?“ spýta sa ma opäť a zalistuje v knihe Marie Iljašenko, možno si pozrie kúsok z básne Ontário, ktorú som si čítala, kým sme sa začali rozprávať: „Ja nechci nic než jezero a jeho břehy / a na březích stín, jaký maloval Vermeer.“
Moje dieťa sa narodí týždeň po predpokladanom termíne pôrodu, trpezlivo naň čakáme, sestrička by chcela, aby prišlo na svet na svätého Jozefa, bol by to pekný dátum, ale narodí sa trochu skôr, na svätého Patrika. Za oknom pôrodnice husto sneží, fúka vietor, môj muž si obzerá naše nové dieťa, rozprávame sa, dieťa je mojou trofejou, všetko sa teraz krúti okolo neho a mojej statočnosti. Keď sa ďalšie deti dopočujú, že ich nová sestra je na svete, kričia od radosti, moja mama im kúpi zákusky a vezme ich do záhradnej chatky nad mesto, zakúri v piecke a uvarí im čaj.
Prejde rok. Knihu, čo som si priniesla do gynekologickej ambulancie odvtedy nečítam, nemám čas ani chuť. Na Ukrajine vypukne vojna a hlas Marie Iljašenko, jej básne, počujem v rádiu. Hovorí o pieskových brehoch rieky Dneper, o koreňoch stromov, ktoré prerážali asfaltové chodníky a ju to ako malú zaujalo, o sídlisku Oboloň, kde kedysi bývala a ja ho, ako mnohí ďalší, vyhľadám na internete. Hľadám aj Irpiň, ale ten mi je známy, ešte donedávna tam žila naša Nina, jej muž, syn a mama Larisa. Keď sa povie Irpiň, spomeniem si na leto, keď sme doma jedli maliny a z Irpiňa prišiel od Larisy list s fotografiami, dom na okraji mesta, jej malý plavovlasý syn Vlad s udicou v ruke a okolo neho kopa vecí, zvieratá, motorka, Larisa na Kryme, leto, sandále, opálená pokožka.
Teraz je les plný mín, hovoria Larisa s Ninou nad tanierom boršču v kuchyni mojich rodičov, sanatórium, v kotolni ktorého dlhé roky Larisa pracovala, medzitým obsadili aj opustili ruskí vojaci, jej psy Lajka a Archibald zmizli kdesi vo vojne, ale dom medzi stromami ďalej stojí. V polovici deväťdesiatych rokoch moji rodičia na niekoľko týždňov prijali jedenásťročnú Ninu z Kyjeva, dievča, ktoré sa prišlo nadýchať, tak ako iné ukrajinské deti v tom čase, slovenského vzduchu. Bolo to okolo Vianoc, u rodičov je jeden záber – spoločné stolovanie v obývačke zaliatej zimným poludňajším slnkom, Nina sedí za stolom vo svetlohnedých šatách s pohárom v ruke a jemne sa usmieva. Spomínam si na silný mráz, korčuľovanie na potoku a prechádzky po zasnežených poliach. Nina bola spestrením našich dní, bola novým príbehom, jej Kyjev bol pre mňa vtedy vzdialené rozprávkové mesto s kostolmi so zlatými kupolami, Kyjev znel majestátne, neporaziteľne, lebo archanjel Michal nad ním držal ochrannú ruku.
Nina upečie najmladšej dcére k narodeninám tortu a keď ju jeme, rozprávame sa o bocianovi, chodíme pozorovať prázdne hniezdo, nevieme sa ho dočkať, na chvíľu chceme, aby bol už máj, aby sa bocian lenivo prechádzal poza našu záhradnú bránku a chytal žaby a my by sme už nemuseli hľadať po dome hrubé svetre. No keď konečne príde teplo, začneme sa báť hadov, stočených užoviek lesknúcich sa na úzkych chodníkoch, darmo si hovoríme, že báť sa netreba, zľakneme sa presne ako vtedy, keď kopa detí našla v kvetináči slepúcha, výskali a kričali, ale možno to nebolo celkom tak, možno som to príliš nevnímala, lebo Vasiľ a Táňa práve vtedy zasnene rozprávali o Černoviciach a ja som myslela na Anne Applebaumovú, ako prichádza v roku 1992 do tohto mesta v Bukovine: „Ženy se vykláněly z oken na dvorek s prádlem rozvěšeným na šnůrách a volaly na své děti, které jim něco křičely v odpověď. Po ulici skoro nic nejezdilo. Všichni tu chodili pěšky, jako by Černovice byly velká vesnice, a ne několikasettisícové město.“
Je začiatok apríla, na bociany ešte stále čakáme, muž mi píše z Izraela. Prezerám si videá, ktoré mi posiela, biele autá pokryté pieskom, pláž v Tel Avive, kde pozbiera mušle a deti sa potom doma s nimi na koberci budú hrať. Neskoro večer si čítam o mohutných riekach, ako je Dneper, o mestách so starými chrámami a rozsiahlymi sídliskami, čítam rýchlo, nepozorne a nie príliš dlho, lebo pred siedmou už treba vstať a odpovedať na naliehavú otázku mojich detí: a je v tej Bukovine, o ktorej si hovorila, naozaj tak veľa bukov?
