Laura Kladeková
Miroslav Válek v rozhlasovej relácii Básnik sám doma so svojou poéziou prezradil, že bol nútený písať výhradne po nociach, pretože cez deň v dome ktosi neúnavne cvičil hru na hudobnom nástroji a on sa v tom hluku nevedel sústrediť. V jeho hlase zaznieva trpká odovzdanosť okolnostiam, podobná zvyku.
„Nech zhyniem, ak pre toho, kto sa pohrúžil do štúdia, je ticho také potrebné, ako sa zdá,“ s vášňou píše Seneca sám doma so svojou filozofiou. V liste sa zdôveruje Luciliovi, akým rozličným zvukom musia dennodenne čeliť jeho uši, býva predsa neďaleko kúpeľov. Bizarný výpočet plne zodpovedá tomu, ako asi mohol vyzerať hluk v antickom Grécku. Seneca spomína otravný dych silákov dvíhajúcich olovené činky, ruky masérov, ktoré dopadajú na plecia a menia zvuk podľa toho, či sú otvorené alebo trochu privreté, špľachot rozrazenej vody či výkriky miestnych predavačov s osobitými prízvukmi. Opisom autentických zvukov venuje podstatnú časť listu, čo svedčí o jeho schopnosti jemnej diferenciácie i uvedomelej sústredenosti, no na súčasníka predsa len pôsobí prinajmenšom neuroticky. Čo bolo včera hlukom, je dnes už piesňou, z jeho päťdesiateho siedmeho listu by mohla vzniknúť relaxačná rozhlasová verzia, lebo my musíme čeliť horším prejavom auditívneho nátlaku. No podstata sa skrýva inde: Seneca napriek podľa neho nespočetným rušivým zvukom tvorí, píše, učí Lucilia. Prah bolesti je subjektívny, preto je protiklad hluku a ticha zásadný. V podstate je jedno, čo si dosadíme za hlučného suseda, je to iba metafora pre všetko, čo prichádza zvonku. Pre filozofa je schopnosť prinútiť svojho ducha sústrediť sa na seba a nenechať sa vtiahnuť vonkajšími okolnosťami kľúčová. „Len nech vo vnútri nie je žiaden hluk,“ prízvukuje učiteľ, na ostatnom nezáleží.
Seneca však vyučovanie listom uzatvára prekvapujúcim tvrdením, že sa odsťahuje, aby zakúsil slobodu. Je to vtipné, pretože to budí dojem, akoby na konci poprel sám seba a ani si to nevšimol. No čo, ak sa v skutočnosti udialo niečo iné? Čo ak práve technika písania listu poslúžila ako efektívny nástroj sebapoznania a odhalenia skrytej túžby? Dôsledná reflexia situácie, hoci mala slúžiť inému účelu, priviedla autora k rozhodujúcej otázke: Ako by sa mi asi tvorilo v tichu? Písanie listu je základnou meditačnou technikou „písania seba“, ako spomína Michel Foucault, je obrátením sa do vlastného vnútra. V úsilí sprostredkovať študentovi zásady stoicizmu poslúži list nakoniec i učiteľovi samému, zavŕšenie filozofickej úvahy vstupuje do jeho života ako ďalší bod programu. Komu filozof nakoniec pomáha? Luciliovi alebo sebe? Zrejme obom, no aj ďalším čitateľom jeho listov, ktorí si uvedomia, že podstatou filozofie môže byť aj opravovanie seba trvajúce po celý život. Výsledným dielom filozofie nie je spomínaný list, ten je len prostriedkom, ktorý vedie k posunu v zmýšľaní a ku konkrétnemu konaniu. Poskytovanie rád prostredníctvom listu umožňuje autorovi viesť dialóg so sebou, improvizovať, a tak nenápadne zachytiť unikajúcu podstatu. Cieľom všetkých filozofických cvičení je blažený život, ktorý spočíva v neotrasiteľnom pokoji.
„Sadám si na kameň. Vyzúvam topánky.
Nemám slov. List nepíšem.
More je vo vajci.“
Pieseň Deža Ursinyho a Ivana Štrpku Všetko vo vajci plynie v senecovskej nálade. Pravá filozofia sa nakoniec odohráva po dopísaní listu, či pred ním, mimo neho. „More je vo vajci.“ Vajce je nekonečné v okrúhlosti a živiny čerpá z vlastného vnútra. Praveký vták musel nosiť vajce do mora, neskôr sa celé more zmestí do vajca, to je historický a zároveň existenciálny posun, ktorý od nás všeličo vyžaduje. Preto Seneca nabáda Lucilia, aby skúmal svoje napredovanie nie podľa toho, čo počuje a číta, teda podľa toho, čo prichádza zvonku, ale iba podľa toho, ako je na tom jeho vnútro. Inak povedané, nemusíme už nosiť vajce do mora. Možno sa neubránite úsmevu, čítanie a počúvanie predsa považujeme za základné stratégie výchovy, vzdelávania i sebapoznania. Aktivita čítania a počúvania bola aj v antickom Grécku kľúčovou pri kultivácii seba samého, možno preto Seneca upozorňuje na to, že aj čítaním, počúvaním či písaním sa dá pred sebou unikať. Na myseľ mi prichádza prelietavá pozornosť, ktorú si odnášam z môjho obsesívneho čítania a počúvania na internete, ktorú sa vzápätí snažím vyliečiť čítaním knihy či počúvaním rozhlasu. Budem zrejme musieť odložiť aj tieto zdroje útechy a nepateticky, priam vecne sa opýtať: Ako si na tom, vnútro?
To je zároveň cesta od nefilozofického života k filozofickému, nebáť sa rozbúreného mora vonku, no ani sa nespoliehať, že ma rozptýli, nenechať sa znepokojiť hlučným susedom, iba ak tým vo vlastnom vnútri. „Času je málo a voda stúpa,“ šepká môj vnútorný nepriateľ. „Príliš málo času má ten, kto sa narodí a zomrie, aby preskúmal všetko,“ píše Seneca v spise O voľnom čase, v ktorom môžeme nájsť jednu z odpovedí na otázku: Ako vnútorný priestor kultivovať? Senecove úvahy vedú k paradoxnému zisteniu: keďže nemáme čas preskúmať všetko, čo sa ponúka, máme si dopriať veľa voľného času. Konanie sa nezaobíde bez pozorovania, získavanie času bez jeho strácania. Preto aj básnik z piesne o vajci predtým, než si sadne na kameň, mieri do stredu detského ihriska. Deti sú učiteľmi voľného času. Pozorovanie dieťaťa, ktoré „s krikom vynašlo krúživý let,“ je istým typom kontemplácie. Kontemplácia a akcia – tými istými pojmami označuje básnik Štrpka v Eseji o reči tvorbu. V našom ponímaní písanie listu či pozorovanie života by boli kontempláciou a život by bol akciou. Tak by báseň mohla splynúť so životom, voľný čas s múdrosťou, filozofia s konaním, hlučný sused by zmĺkol. Nemusíme byť obklopení tichom, ak sme pripravení nastoliť ho vo vlastnom vnútri. Aj uprostred detského ihriska sa môžeme cítiť ako v meditačnom centre. Vnútorné ticho nie je cieľom, iba podmienkou. Nie je ani izoláciou, v ktorej neprijímame nič zvonku, ale naopak, sebestačnosť je vykročením do vzťahu, očakávaním naplnenia. „More je vo vajci – o chvíľu zaplaví môj smädný svet.“
Básnik sám doma so svojou poéziou. Miroslav Válek. 1967. Archív Slovenského rozhlasu.
Básnik sám doma so svojou poéziou. Ivan Štrpka. Esej o reči. 1971. Archív Slovenského rozhlasu.
Seneca: Listy Luciliovi I – X. Martin: THETIS 2012.
Suvák, Vladislav: Foucault. Od starosti o seba k estetike existencie a ešte ďalej. Petrus 2021.
Suvák, Vladislav: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2020.
Ivan Štrpka a Dežo Ursíny: Všetko vo vajci. In: album Modrý vrch 1981.
Text vznikol v rámci projektu zbierky esejí S priateľmi v záhrade, ktorý z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
