Viktor Suchý
Zaplatím za kávu a koláč, knihu vložím do batoha, nasadím si klobúk a ukazovákom napravím okuliare. V srdci starého mesta urobím pár nenáhlivých krokov po čiernobielej kamennej dlažbe vyleštenej krokmi náhodných i zámerných chodcov. Na zastávke vyčkám na električku číslo 28, posadím sa na drevenú lavicu a so zavretými očami si užívam prvú – rýchlu – časť dnešnej cesty. Načúvam rozhovorom spolucestujúcich a náhle si uvedomím, že portugalčina znie ako šum a žblnkot živej vody. V tejto chvíli síce svieti októbrové slnko, no predstavujem si presné novembrové popŕchanie. Žlté električky energicky zvonia predo mnou i za mnou, ako len ľudsky znie ich kovové hrkotanie. Vietor dnes úplne inak rozfúkal smeti a pohľadnice. Namiesto nápisov všakovaké vzory lesklých kachličiek.
Na konečnej na jednom z mestských návrší vystúpim a vojdem hlavnou bránou do ticha prázdneho cintorína, rozľahlého mesta krýpt a mauzóleí, ktorému dali zakladatelia meno Prazeres – Potešenie. Premýšľam, či všetko potešenie nie je neresť, keďže všetci v živote hľadajú potešenie, a robiť to, čo všetci, je tá najhoršia neresť zo všetkých. Hoci si to nepriznám, táto – pomalá – časť putovania jesenným predpoludním mi poskytuje prinajmenšom oddych a odstup od vlastného bežného žitia.
Slnko osvetľuje dušu vecí. Jeden tenký lúč preniká malým otvorom do krypty. Oknom skla, priezorom priesvitnej látky, kľúčovou dierkou rakvy. Kosti pisára sa nijako nelíšia od svätých relikvií. Medzi mohutnými krídlami vápencového anjela váhavo klesá drobný aeroplán. Dlhý rad hrobiek ma privádza ku kaplnke, ktorú strážia vysoké štíhle stromy. Od kaplnky prejdem k múru a zahľadím sa do údolia. Nad riekou Tejo sa rozvážne dvíha jemný záves utkaný z oparu a hmly. Zachytáva sa o konštrukciu mosta, pod ktorou počuť sprievod bubeníkov, ale možno je to len nákladný vlak. Z neďalekého prístavu vezie vrecia múky, cement, cukor, soľ, debny čírych tabúľ skla, veže fliaš, sudy kyselín a svetlého piva. Pohľad na rieku a more mi prospieva, dokonca aj keď ich len cítim a počujem vo vzduchu, a na vlastné oči nevidím.
Oddychujúc na lavičke, myslím na básnikov ticha, ktorí mohli napísať dokonalú báseň, no rozhodli sa inak. Stojac pred polozrúcanou hrobkou akoby som stál pred zrkadlom a videl ruiny budov, ktoré boli odjakživa ruinami, lebo ten, kto ich staval, v priebehu prác stratil chuť budovať.
Voľno som dostal len na pol pracovného dňa a teraz sa už musím vrátiť do učebne na Rua dos Douradores – Zlatníckej ulici. Z električky vystúpim o pár zastávok skôr a doprajem si ešte polhodinku svižnej chôdze. V obľúbenom parku objavím opustený dom, ktorý som si nikdy predtým nevšimol. V bývalej obývačke zrkadlo žije zo starých odrazov. Najmenším predmetom v celej budove je soška slona. Dnes som sa rozhodol postaviť svoj život na výšku.
