Dalfar
Jan Němec, Petr Vizina: Znamení neznámého. Host, Brno 2021.
Každá kultúrna tradícia má svoju zásobu mystického, alebo povedzme spirituálneho poznania. Tieto výsostne individuálne zážitky ústiace do hlbšieho poznania nachádzali jazyk a vyznenie v náboženskej tradícii danej kultúry, vďaka čomu napríklad v Európe hovoríme primárne o kresťanskej mystike, pretože duchovné zážitky si buď našli vyjadrenie v jazyku kresťanskej teológie, alebo jednoducho prestali pre ďalšie generácie jestvovať. Aké sú však jazyky mystiky v dnešnej postkresťanskej ére, v ktorej tradičná teológia je už len jazykom niekoľkých zasvätencov, kto a ako prostredníctvom mystiky hovorí, aké sú a k čomu nás smerujú jej posolstvá?
Aj tieto otázky možno vytušiť za projektom Jana Němca a Petra Vizinu Znamení neznámého, v ktorom sa prostredníctvom rozhovorov s deviatimi osobnosťami snažia zistiť, čo to vlastne duchovný život je, ako premieňa ten individuálny a aký je prípadne jeho vplyv na spoločnosť. Prístup nazývajú kurátorským a obaja ho v úvodnom a záverečnom texte objasňujú. Vyberali si respondentov, ktorí zastupujú pestrú vzorku českej (a slovenskej) spoločnosti, a tak tu nájdeme slovenskú speváčku Shinu, jezuitského kňaza Petra Vacíka, maliara Jana Pražana, prekladateľku Markétu Crowe, básnika a terapeuta Adama Borziča, kurátora a pútnika Jiřího Zemánka, filozofku Alicu Koubovú, opáta zenového kláštora Jiřího Hazlbauera a karmelitánsku mníšku Denisu Červenkovú. Zároveň im išlo o ľudí, ktorých poznajú a sú pre nich so svojou duchovnosťou dôveryhodní – inými slovami, nešlo im o ezoteriku, sebarozvoj, duchovnú turistiku, náboženskú či ideologickú selekciu. Na jednej strane tak čitateľ dostane inšpiratívne príbehy, myšlienky a osobnosti, na druhej strane ide aj o sociologickú mapu, alebo – s ohľadom na rozsah – skôr album duchovnej pestrosti súčasnej spoločnosti.
Treba povedať, že projekt sa autorom vydaril. Zdanlivo jednoduchý koncept rozhovorov prináša veľa podnetného materiálu, a to nielen vďaka respondentom, ale aj vďaka fundovaným, chápavým a nebanálnym otázkam, ktoré dokázali v priebehu rozhovoru vycítiť zaujímavý smer a trpezlivo ho nasledovať. Každý čitateľ si tu zrejme nájde osobnosti a postoje, ktoré mu budú bližšie, a iné, naopak, vzdialenejšie, avšak stojí za to nechať sa vystaviť práve tým trochu iným, možno provokatívnym názorom. Ak totiž Jan Lukavec v recenzii konštatuje divergentnú povahu knihy a českej spoločnosti poukazom na to, aké rôznorodé sú príbehy trebárs katolíckej mníšky a zenového opáta, dospieť možno aj k presne opačnému pohľadu. Deväť skutočne odlišných osobností organicky spája práve hlboká osobná spiritualita, vďaka ktorej sa legitímne ocitli vedľa seba v jednej publikácii a práve táto pestrá príbuznosť dáva projektu zmysel. Ako sa niekoľkokrát konštatuje v samotnej knihe, skutočne duchovné osobnosti nevnímajú ostré hranice medzi náboženstvami, tradíciami a kultúrami. A o všetkých deviatich respondentoch možno povedať, že ich spiritualita nie je ani instantná, ani výlučná, onen „kurátorský“ výber sa totiž zameral na to, aby to bola duchovnosť osobná, prepojená s životným príbehom, teda prežitá a osvedčená krízami a hľadaním. A zároveň aby bola komunikovaná, pretože ako hovorí karmelitánka Denisa Červenková, mystikov je a bolo pomerne veľa, avšak len niekoľkí majú potrebu a navyše aj schopnosť podeliť sa o ňu, mať schopnosť nielen „povedať, že sa niečo deje, ale aj nájsť výraz pre to, ako sa to deje.“ O všetkých respondentoch možno povedať, že osobne prežívaná duchovnosť ovplyvňuje to, čo robia a ako to robia, pretože duchovnosť nebočí od spoločenstva, od prírody, umenia a ani od politiky. V knihe opakovane zaznie aj to, že duchovný život máme všetci a že duch je koniec koncov vo všetkom, čo robíme a prežívame. Otázkou je, čo s tým každý z nás spraví a ako tento skrytý dar využije. Nie je to vlastne žiadna idyla – v príbehu Alice Koubovej sa súkolesie duchovnosti neprestajne ostro zarýva do matérie osobnosti, ťažiskom príbehu Markéty Crowe je smrť manžela v okamihu, keď sa im narodil piaty syn, a aj mníška a teologička Denisa Červenková hovorí o svojej noci duše – a ďakuje za ňu. Kompetencie respondentov sa teda líšia v spôsobe, akým boli nadobudnuté: v prípade karmelitánky je nám okamžite zrejmé, že vie a že v jej osobe máme sprievodkyňu po území, ktoré má dôsledne prechodené; bez metafory to platí o Jiřím Zemánkovi, ktorý podniká dlhé púte po českej krajine a svoje myšlienky má vychodené; Jiří Hazlbauer si ich odmeditoval a Alica Koubová, Markéta Crowe či Adam Borzič si osvojené poznanie overili bolestivým prebudovaním života a osobnosti.
Napriek rôznorodosti príbehov a prístupov možno odsledovať aj spoločné znaky duchovného života, princípy, na ktorých by sa zrejme zhodli všetci deviati oslovení. Mohla by to byť dôležitosť osobného prežívania, autentickosti, úprimného pohľadu rozbíjajúceho ilúzie a umelé spirituálne raje, neodovzdávanie hotových fixných kontextov, ale skôr „sprievodcovská služba“ na individuálnej ceste každého z nás, ale aj vyrušenie ako aktívny hnací princíp. Franz Kafka to vyjadril nasledovne: „Pravá cesta vede přes lano, které není nataženo ve výši, nýbrž těsně nad zemí. Je zřejmě spíš určeno k tomu, aby se o ně klopýtlo, než aby se překročilo.“ Aj preto nás kniha Znamení neznámého navádza, aby sme si v nej podčiarkli skôr tie vyrušujúce, provokatívne, paradoxné myšlienky. Napríklad: „divokost a divočina není chaos, ale komplexnější řád“ (Jiří Zemánek); „lidský svět je světem ambivalence a to nejlepší, co se nám může stát, není zážitek nějaké jednoty, ale naopak schopnost zvládat nejednoznačnost“ (Alice Koubová). V čom sa takisto všetci zúčastnení zhodnú, je nezmyselnosť delenia sveta na svetský a sakrálny, na veci vyššie a nižšie. Často bývame svedkami postoja, podľa ktorého to podstatné začína až „niekde tam“ (mimo sféry politiky, umenia, každodennosti), a svetom je možné vytýčiť hranice posvätna, hodnoty alebo pravdy. Ako však opakovane zaznie v rozhovoroch, záleží práve na tom, čo je tu a teraz, okolo nás, na dosah ruky; jedine z tohto miesta možno vykročiť na cestu, jedine so sebou takým, aký som teraz, môžem začať pracovať, a či je to upratovanie, politika, tvorba alebo vzťah s inými, na všetkom záleží a vo všetkom mám byť celý. Azda najradikálnejšie to formuluje jezuita Petr Vacík vo forme akýchsi kresťanských kóanov: Boh nie je posvätný, Boh je Boh; je rovnako prítomný v diktafóne či vo vzduchu, ako v eucharistii; kostol je rovnaké miesto ako všetky ostatné, len si v ňom musíte zložiť čiapku; náboženstvo nie je jediná cesta k Bohu – pre mnohých ľudí dokonca nie je náboženstvo nástrojom, ale skôr prekážkou pri poznávaní Boha. Aj na tomto príklade vidieť, že kniha Znamení neznámého nepodáva koncepty ani ideológie, ale ukazuje nám hodnotu tolerancie a dialógu, ktoré dokážu rozpúšťať zdanlivo jasné hranice pravdy, deliace nás na my a oni. Možno ešte jeden čitateľský postreh: najčastejšie spomínaným menom je Tomáš Halík a prostredie pražského Salvátora. Možno stojí za zamyslenie, ktoré osobnosti bývajú v súvislosti s duchovnosťou spomínané ako inšpirácie a ktoré naopak nie, a to aj v prostredí slovenskej cirkvi.
Znamení neznámého je podnetný projekt, ktorý priamo nabáda na opakované čítanie, ale predovšetkým na vlastné premýšľanie; patrí k tým inšpiratívnym knihám, ktoré prekračujú ohraničenosť textu a bezprostredného času čítania, a majú ambíciu pretrvať a rozvíjať sa v každodennom živote svojich čitateľov.
