Katarína Hrnčiarová
Denne žijeme s čímsi, čo si možno bežne nevšímame, a predsa je našou neoddeliteľnou súčasťou. Tak, ako komunikujeme s ostatnými ľuďmi vo vonkajšom svete, existuje aj istý druh vnútorného vnímania, ktorý nesmerujeme von, ale dovnútra – k sebe. Môžeme polemizovať o tom, nakoľko je u koho toto vnímanie rozvinuté a do akej miery si ho vedome všímame, ale je nám vlastné ako ľudskému druhu. Introspekcia je nielen ponorenie do seba, spoznávanie a vnímanie vlastného ja, ale aj komunikácia s ním – otvorená, obojstranná a – ak sa jej venujeme – aj vedomá a zvedomiteľná. Ak sa snažíme k svojmu ja hovoriť, postupne sa nám odkryjú myšlienkové pochody aj z nevedomej úrovne. Takýmto spôsobom s nami dokáže komunikovať naše vnútorné ja, odhaľuje nám, čo ostávalo ukryté, v mnohých prípadoch aj nevyliečené traumy. Z toho dôvodu bola introspekcia jedným z hlavných nástrojov psychológov.
Aj keď sme použili pojem komunikácia, nemýľme sa, vnútorné vnímanie nemôžeme redukovať na verbalizovaný vnútorný monológ. Introspekcia nezahŕňa len ponímanie vedomých myšlienok, ale aj citov a pocitov. Pozornosť je zameraná dovnútra na vlastné mentálne stavy, je seba-reflexiou a seba-poznávaním na najvyššej možnej úrovni. To však neznamená, že musí vystupovať vo forme verbálnych myšlienok. „Evidentne, nie každý vedie vnútorné monológy. Niekto áno, niekto nie. Tí, ktorí nevedú vnútorné monológy, majú abstraktné neverbálne myšlienky, ktoré musia vedome verbalizovať, kým ostatní svoje myšlienky počujú,“ píše Julia Lo Surdo. Neverbálne myšlienky musia tí, ktorí nevedú vnútorné monológy akoby „preložiť“ do slov. Ako pri väčšine podobných štúdií ľudských mentálnych stavov, ukázalo sa, že väčšina z nás nie je striktne v jednej alebo druhej skupine. Naše vnútorné vnímanie tak nemožno považovať buď za verbálne alebo neverbálne, je to spôsob uchopenia vlastných vnútorných stavov, ktorý sa pohybuje medzi týmito dvoma možnosťami. Dvojica vedcov Christopher L. Heavey a Russell T. Hurlburt fenomén sledovali na skupine tridsiatich študentov a výsledky prekvapili nielen ich. Vzbudili pozornosť širokej verejnosti, ktorá vo forme tweetov a populárno-vedeckých článkov zrazu spustila vlnu diskusie o forme vnútorného prežívania. Kým dovtedy sme takmer netušili, že naše vnútorné vnímanie sa kvalitatívne odlišuje od vnímania ostatných členov ľudského druhu, zrazu sme zistili, že kým moje myšlienky sú verbálne, môj najlepší priateľ vníma obrazce, ktoré si skladá a presúva na imaginárnej vnútornej 3D tabuli. Dokážete si predstaviť vnímanie tých, ktorí zmeny svojich nálad počujú vo forme hudobných podnetov? Alebo tých, ktorí vnímajú svoje vnútro na základe spletitých obrazcov farieb? Variácie ľudských mentálnych stavov ma nikdy neprestanú fascinovať.
Kedysi filozofi diskutovali o farbách a tom, že ich vnímanie nie je opísateľné. Dnes sa nám otvára diskusia aj o tom, ako je vnímanie vlastných mentálnych stavov individuálne odlišné a nakoľko je odlišná aj forma tohto vnímania. Problém kválií tak nadobúda ďalší rozmer.
Čo sú kváliá? Kváliá sú kvality subjektívnych stavov prežívania vlastnej skúsenosti organizmu. Pojem bol vytvorený na opis toho, ako prežívame skúsenosť toho, že sme nami samými a aké pocity to v nás vzbudzuje. Pojem sa objavil pri otázke, či dokážeme práve takúto subjektívnu skúsenosť redukovať na úroveň chemických a fyzikálnych procesov, ktoré sa dejú v našom mozgu, alebo je táto subjektívna skúsenosť natoľko jedinečná, že to možné nie je. Dávno známy problém vzťahu duše a tela prezlečený do šiat súčasnej filozofie mysle. Poďme však späť ku kváliám. Shoemaker v článku o kvalitách a kváliách hovorí: „Termín sa používa aj na označenie vlastností objektov zmyslovej skúsenosti spolu s vlastnosťami takých pocitov, ako je bolesť, teda takých, ktorých pociťovanie má fenomenálny alebo kvalitatívny charakter, alebo aké to je mať takýto pocit.“ Vlastnosti objektov zmyslovej skúsenosti sú prístupné úplne bezprostredne nášmu vedomiu, ale nepodobajú sa vlastnostiam vonkajších objektov. Medzi takéto vlastnosti patria farby, vône a chute, ktoré závisia od pozorovateľa, teda nás, ktorý vníma objekt, ale nie sú v ňom dané primárne. Fenomenálny alebo kvalitatívny charakter pociťovania predstavuje presne to, čo sa v nás odohráva v danú chvíľu prežívania alebo „aké to pre mňa je mať takýto pocit“, čo vtedy prežívam, aký cit sa mi objaví, ako silno vnímam napríklad bolesť v porovnaní s niekým, kto zažíva obdobnú bolesť, ale jeho prah bolesti je úplne iný. Najlepšie si to vieme predstaviť pri vnímaní farieb – ak sa dvaja pozerajú na rovnakú farbu, jeden ju môže definovať ako červenú a druhý ako bordovú. Táto definícia pritom nezávisí od toho, aký je objekt, ale od toho, aké subjektívne vlastnosti vyvolá v mysli pozorovateľa.
Ako súvisia kváliá s introspekciu? Ak ste nikdy nečítali Nagelov článok Aké je to byť netopierom, určite po ňom siahnite. Thomas Nagel sa v ňom zamýšľa práve nad tým, aký je subjektívny charakter skúsenosti a jej vedomé vnímanie. Každú subjektívnu skúsenosť totiž vnímame z pohľadu prvej osoby. Tak, ako nemáme najmenšiu predstavu, aké je to žiť, vnímať, správať sa ako netopier, nemáme ani prístup k subjektívnemu charakteru skúsenosti iného človeka. „Čo sa týka nás samých, máme istý uhol pohľadu, ale je pre nás veľmi ťažké správne porozumieť vlastnej skúsenosti, ak sa na ňu pozrieme z iného uhla pohľadu. Je to to isté, ako keby sme sa pokúšali porozumieť skúsenosti iného druhu bez zaujatia jeho uhla pohľadu.“ Z toho vyplýva, že subjektívny charakter skúsenosti, to ako prežívame, pozorujeme, vnímame, cítime a spracovávame, je dostupný každému z nás len skrze pohľad do nášho vnútra, teda prostredníctvom introspekcie.
Predchádzajúce úvahy nás vedú k otvoreniu ešte jedného problému – ak je forma introspekcie natoľko variabilná, že ju nemôžeme definovať ako verbálnu, na základe čoho potom dokážeme určiť, či tá „pravá“ forma vnímania skúsenosti je karteziánsky „mysliaca“ alebo priamo „prežívajúca bytie mimo mysliacej úrovne“? K všeobecnému prehľadu nás ľudí žijúcich v 21. storočí určite patrí Tolleho kniha Sila prítomného okamihu. Na rozdiel od Descarta, ktorý si zakladal na tom, že myslenie definuje naše bytie ako základná zložka, Tolle predstavuje modernú kritiku tohoto princípu, ktorá sa stala svetoznámou a nasledujú ju desiatky ľudí. Tvrdí, že skutočné bytie dokážeme prežiť len vtedy, ak prejdeme „za“ myslenie a v prítomnosti sa vnútorne prepojíme sami so sebou bez toho, aby sme prebývali v mentálnom stave mysle. Skutočné šťastie spočíva v prítomnom okamihu, v ktorom prerušíme mentálny prúd vedomia našej mysle.
Otázka potom znie: Musíme predefinovať spôsob, akým nazeráme na introspekciu? Dokážeme odhliadnuť od karteziánskej tradície, ktorej podstatou je introspekcia vo forme myslenia? Táto tradícia sa stala nezameniteľnou podstatou toho, na čom mnohé psychologické smery zakladajú terapiu – na schopnosti zvedomovať a prerozprávať mentálne prežívanie pomocou nahliadnutia do vlastného vnútra. Tolle poukazuje na to, že „ja“ ako také nemá určitú formu a iba tak je trvalé a večné. Snaží sa zbaviť tradície ja ako „ega“, ktoré je definovateľné, uchopiteľné a opísateľné. Usiluje sa poukázať na to, že mnohým mentálnym chorobám dokážeme predísť, ak na samotnej ceste prežívania zmeníme formu nazerania na ego. Je to však naozaj také jednoduché, keď vieme, že isté biochemické procesy v mozgu nedokážeme len tak ľahko zmeniť na úrovni introspektívnej paradigmy?
Introspekcia je koncept uvedomenia si vlastného ja, toho, že sme. Často nám prináša viac otázok ako odpovedí. Dotkli sme sa len niekoľkých z nich. Neotvorili sme tému toho, či je to len ľudský druh, ktorý disponuje introspekciou, alebo je vlastná aj iným živočíchom (Uvažuje sa o tom, že delfíny, slony a šimpanzy, ktoré dokážu reflektovať vlastný obraz v zrkadle, majú istú formu introspekcie). Neotvorili sme tému umelej inteligencie a toho, či dokážeme stroje naprogramovať tak, aby dokázali subjektívne vnímať vnútorné prežívanie a introspektívne zdieľať túto formu pozorovania.
Je vôbec možné podeliť sa s niekým iným o to, čo prežívame, keď nahliadneme do svojho vnútra? Dokážeme to plne uchopiť my sami? Sme navždy introspektívne osamelí?
Literatúra:
DESCARTES: Meditace o první filosofii. Praha: OIKOYMENH 2010
GÁLIKOVÁ, S. A GÁL, E. (eds.): Antológia filozofie mysle. Bratislava: Kalligram 2003
TOLLE, E.: The Power of Now. A guide to Spiritual Enlightment. London: Yellow Kite 2020
https://hurlburt.faculty.unlv.edu/heavey-hurlburt-2008.pdf
