Vajó, Kladeková
Peter Katina: Hudba inak. Hevhetia, Košice 2019.
Jeden
Muzikologická kniha Hudba inak je určená odbornej i laickej verejnosti, preto vyvoláva otázku, čo si o nej pomyslí hudobník a ako na ňu zareaguje poslucháč. Premena čitateľských perspektív tvorí dvojpohľad na tohto nezvyčajného hudobného sprievodcu.
Peter Katina je slovenský akordeonista, ktorý sa venuje aj hudobnej pedagogike. Na poli hudobnej publicistiky pripravoval v minulosti pre Rádio Devín autorskú reláciu pod názvom Veľkí v malom, mapujúcu osobnosti z oblasti klasickej hudby, jazzu a menšinových žánrov. Zároveň viedol prednáškové cykly MusicZoom a O hudbe inak (niektoré prednášky boli uverejnené v časopise Hudobný život). Hudbu inak tvoria rozšírené texty, ktoré vyšli časopisecky a časti nanovo prepracovaných textov k spomínaným prednáškovým a rozhlasovým cyklom. Knihu môžeme vnímať ako „work in progress“. Autor pracoval v prednáškovom i v rozhlasovom režime a teraz sa usadil v knihe.
Pristavím sa pri autorovej skromnej poznámke z úvodu: „Texty sú určené hudobne vzdelaným i laickým poslucháčom, ale možno si v nich niečo nájdu aj profesionálni hudobníci.“ (s. 8) Základnou hodnotou textu je čítavosť. Prístupnosť a zároveň odbornosť ju radí k publikáciám, ako je The Rest is Noise Alexa Rossa (v češtine vyšla pod názvom Zbývá jen hluk). Čitateľ, či už modelový alebo empirický, si v nej má z čoho vybrať. Bude to ako u Umberta Eca? Alebo naopak? Profesionálny hudobník možno bude, paradoxne, skôr empirickým čitateľom diela („Tá hanba, čo všetko nepoznám… Rýchlo vyhľadávam na Youtube!“) a nehudobník skôr modelovým – prečíta si, premedituje…
Juraj Vajó
Dva
Mám rada knihy, v ktorých možno preskakovať z textu na text: zbierky aforizmov, básní, encyklopédie, akékoľvek práce pozostávajúce z autonómnych kapitol, s oddychovými zónami stručných podkapitol. Tento spôsob písania s ľahkosťou vtiahne čitateľa aj do neznámej oblasti. Malá plocha textu predstavuje bezpečný ostrov, na ktorom nie je potrebné dopredu veľa vedieť, dôležitejšia je ochota sa pri niečom pristaviť.
Peter Katina ponúka exkurzie do nekomerčného hudobného prostredia. Na hudbe si všíma to, čo je zabudnuté, nedokončené, zakázané, recyklované, všedné, čo je na okraji záujmu a považované serióznymi dejinami hudby za nepodstatné asi ako vplyv počasia na komponovanie. Zaujíma ho Chaplinovo hmkanie v kúpeľni, Mozartov vzťah k chlebu s maslom či Debussy ako tenista. Nie sú to teda klasické dejiny hudby, hoci historické hľadisko autor v každej kapitole dôsledne uplatňuje, čím u hudobne zanedbaného čitateľa navodzuje pocit zorientovanosti. Naprieč dejinami spája rôznorodé hudobné postavy minulosti i súčasnosti, ktoré by sme si sotva vedeli predstaviť pohromade. Aha efekt nastane, až keď si o nich prečítame, lebo väčšinou, aspoň pre mňa, to boli s výnimkou klasických hudobných skladateľov neznáme mená. Zoznam konkrétnych interpretácií skladieb na záver každej kapitoly je akýmsi playlistom a opakovaním zároveň; málokto vie takto spojiť prvky diskotéky a didaktiky.
Pred tým, než začnem písať, náhodne otváram knihu a čítam, že dejiny jazzu možno vyjadriť štyrmi slovami: Louis Armstrong, Charlie Parker. Prvého poznám, druhý mi bude známy o tridsať riadkov neskôr ako saxofonista závislý na drogách a alkohole. Listujem na začiatok kapitoly s názvom Padajúce hviezdy a pousmejem sa – Katina v úvode nezabudne spomenúť medicínsku prácu Vplyv cirhózy pečene na dejiny jazzu. Do vyhľadávača píšem Charlie Parker: Perdido, dnes celý deň popŕcha vodorovný jesenný dážď.
Katinovou najväčšou prednosťou je spájanie kultivovaného štúdia hudby s nezbedným glosátorstvom. Z bizarných detailov neúnavne tvorí zrozumiteľný, ľudský priestor. Sústredeným a dlhodobým záujmom o rôzne podoby hudby rozvíja druh kvalitnej publicistiky, ktorá u nás tak veľmi chýba aj v iných oblastiach.
Laura Kladeková
