S Ľubomírom Badiarom sa zhovára Laura Kladeková
Fotografia: Rudo Prekop (záber z expozície výstavy „…od trinástej komnaty“, 1977)
Kniha Zakázaná výstava 77 sa vracia ku košickému podujatiu, ktoré v normalizačných rokoch zorganizovali stredoškoláci v klube vysokoškolského internátu. Trvalo len jeden deň a zapečatila ho ŠTB. Pre mňa bolo prvým prekvapením: Tieto osobnosti sa poznali, prežívali spolu pubertu, tvorili? Bol tam spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, fotograf Rudo Prekop, básnik Erik Groch a mnohí ďalší, možno menej známi výtvarníci a sochári ako Jaro Beliš, Edo Štefan, Jozef Kužidlo, Dušan Očkovič či Milan Laciak. Medzi nimi ste sa ocitli aj vy, s umeleckým vizuálom, no s charitatívnym zameraním – v súčasnosti sa staráte o komunitu bezdomovcov v Košiciach. Kniha má reportážny nádych s presahmi do súčasnosti, môžeme v nej nájsť Správu štátnej bezpečnosti, spomienkové texty, rozhovory, básne, fotografie, krátke charakteristiky jednotlivých aktérov. Daniela Pastirčáka charakterizujete: „Posadnutý myšlienkou šiel a nemal pokoja, kým to nedal von.“ Pastirčák je hýbateľom knihy, keď autori neodovzdali texty, vychádza spolu s priateľom a fotografom Rudom Prekopom do terénu – tvorí rozhovory na mieste s príchuťou autentického dokumentu, dokáže aj nevýhodu premeniť na výhodu, v starej škatuli objaví zabudnutú Grochovu báseň… Čím všetkým ste si pomáhali, aby ste vo vašej kapitole Pod prachom času našli dávne udalosti i vhodné slová?
Vďaka Danielovi, ktorý bol tým ústredným študentským rebelom, sme sa pustili do archeologickej akcie v snahe vykopať a zachovať z tých spomienok, čo sa ešte dá. Potešilo ma, že som mohol prispieť svojím pohľadom. Bol som v maturitnom ročníku, čiže o rok starší ako väčšina aktérov. Myslím si, že som mal ako maturant trochu „viac rozumu“ uvedomujúc si, že táto výstava môže zaujať verejnosť aj negatívnym spôsobom, keďže súčasťou expozície boli aj provokujúce a pohoršujúce exponáty. Ale o to nám, samozrejme, tak trochu išlo. Naše vtedajšie stretnutie s totalitnou mocou nás však natoľko šokovalo, že sa stalo nezabudnuteľným.
Konflikt s mocou sa však začal už pred otvorením výstavy…
Mal som skúsenosť z druhého ročníka, z tradičného zájazdu do Drážďanskej galérie. Spolužiaci Stano a Milan mali status triednych komikov. Vzájomne sa doberali a vytvárali tzv. prestávkovú zábavu. V rámci jednej takejto etudy krátko pred zájazdom sme si zahrali pred celou triedou scénku o možnom priebehu našej emigrácie do západného Nemecka. Bol to dômyselný plán, ktorý počítal s ukrytím sa v depozitoch galérie a potom s preskočením múru v centre Berlína na druhú stranu. Bola to, samozrejme, študentská zábavná šou vyvolaná eufóriou z blížiacej sa dobrodružnej umeleckej púte po galériách a architektonických skvostoch Prahy a Drážďan, čo bol vrchol celého štúdia, keďže v socíku neexistovala možnosť slobodne cestovať po celom svete a obdivovať umelecké pamiatky. To si už dnes málokto uvedomuje a mladá generácia nevie ani predstaviť. Niekto z našich spolužiakov však túto nevinnú scénku vyniesol a celkom inak interpretoval vedeniu školy a možno aj niekomu inému, keďže povinnosť sledovať akékoľvek podozrivé aktivity v krajine bola základom štátnej kontroly ŠtB nad občanmi. Že sa to však dialo v prostredí strednej školy, medzi naivnými študentmi, šokuje aj dnes. Rezultát pre nás troch bol tvrdý a nekompromisný: zákaz vycestovať do zahraničia z dôvodu pochybností o slušnom správaní a možnosti potenciálnych problémoch s menovanými. Sú záznamy, ktoré môže vymazať už len úplný kolaps pamäti, pretože sa týkajú dôležitých zážitkov a skúseností života. Zostávajú ako trvalá skúsenosť s poučením…
Avšak môžeme si zobrať rozličné ponaučenia, podľa toho, akí sme a ako udalosti vnímame. Rovnaká životná skúsenosť napríklad môže viesť ku strate i k nájdeniu Boha. Aké poučenie ste si vzali vy?
Vždy sa rád vraciam k zlomovým udalostiam života, lebo sa v nich ukrýva skrytý zmysel vecí. Podobnou skúsenosťou boli pre mňa aj dva roky základnej vojenskej služby. Akási forma totalitnej lekcie mladému chlapcovi, ktorého bolo treba „skresať“, naučiť skloniť hlavu a slepo poslúchať. Prvou tvrdou ranou bolo premiestnenie branca kdesi na opačný koniec republiky. Mňa to vrhlo kdesi na západ Čiech, a vojnu som si odslúžil v malej dedinke blízko Plzne. Zlomy patrili k vtedajšej vojenčine a naozaj nešlo o nič symbolické. V socializme sa trpela tzv. mazácka vojna, čo znamenalo tvrdú vojenskú šikanu. A tá trvala 12 mesiacov, až do povýšenia na mazáka. Paradoxne, aj keď to boli tvrdé skúšky charakteru, rád sa k tomu obdobiu vraciam, lebo mi tieto situácie odlúčenia, psychického nátlaku a vyžadovania bezvýhradnej poslušnosti stlačili prah odolnosti a poníženia poriadne dolu, čo som ako kresťan vnímal ako dôležitú skúšku psychickej odolnosti a pokory.
Fotografia: Rudo Prekop (Zátišia, čiernobiela fotografia, ukážka exponátu výstavy)
K podobnému paradoxu dospieva aj Rudolf Prekop, ktorý musel ujsť z Košíc do Prahy; v súčasnosti učí fotografiu na FAMU a spomína výstavu „…od trinástej komnaty“ aj vo svojej habilitačnej práci: „Ten, kto vám chce najviac ublížiť, vám vo finále najviac pomôže.“
Áno, to platí, ale len v prípade, že ste úplne v obraze. Potrebujeme žiť a tvoriť pri plnom vedomí. Naše projekty a činy majú mnohokrát veľmi spontánny priebeh, možno si často ani neuvedomujeme, o čo ide. Ja som svojou podstatou bol vždy konceptualista. Šiel som do celej akcie so zámerom podporiť existujúci koncept a dať mu vizuálnu podobu. „Smetisko sveta“, na ktorom sú vyhodené vzácne cennosti. Kto ich tam bude hľadať? Komu budú chýbať? Nie je to všetko márne? Stojíme predsa voči presile formalizmu a prázdnoty systému, ktorý sa nenechá len tak vyrušiť ani vyprovokovať nejakými drzými adolescentmi. A nakoniec sa to podarilo. hoci záver všetko poprel.
Do Košíc som prišiel z podtatranského vidieka a vstup na pôdu umeleckej priemyslovky bol pre mňa silným vitalizujúcim osobnostným impulzom. Jedinečnosť osobností pedagógov, ktorí boli akoby z trochu „iného sveta“, ich vplyv na rozvoj kreativity a mnoho podnetov k rastu, po ktorom som bol hladný. O vplyve spolužiakov, ktorí zväčša predstavovali pestrú škálu temperamentov a pováh, asi netreba hovoriť. Boli sme si navzájom inšpiráciou a zdrojom tvorivých podnetov. Takto vznikla aj naša spolupráca s Danielom a ostatnými z privátov v Čermeli, kde sme všetci cezpoľní bývali. Poznali sme sa teda nielen zo školy, ale najmä vďaka susedskému prostrediu bývania na privátoch v rodinných domoch a statusu študentov žijúcich mimo svojich rodín, bez dohľadu rodičov – čo samozrejme podporovalo bohémske profilovanie. Boli to tri roky dynamického a slobodného rastu niekoľkých osobností, ktoré v sebe nosili silné tvorivé podnety. Hoci sme neboli vysokoškoláci, mali sme vďaka výtvarnej spolupráci s VŠ klubmi otvorené dvere na ich akcie, najmä diskotéky, a tam vznikla ponuka spestriť činnosť týchto klubov študentskou výstavou. Ja som sa v tomto čase nevenoval voľnej tvorbe, ale príprave na talentové skúšky na vysokú školu. Preto som prevažne robil študijné kresby a priestorové štúdie a realizácie. Chcel som totiž študovať scénografiu.
Scénografia bola dobrý výber, zrejme spojením praktickosti a výtvarnosti vo vás, čo sa prejavilo už pri štúdiu aranžérstva. Vy ste výstave „postavili scénu“, vymysleli ste umiestnenie diel v negalerijnom priestore diskotékového klubu…
Povedané dnešným jazykom – bol to šialený spontánny študentský happening a expozícia pripomínala smetisko. Smetisko dejín, smetisko, na ktoré sme vyhodení my zneuznaní, ktorých táto doba a spoločnosť nechápe a vytláča na okraj. Na tomto smetisku sú preto vyhodené klenoty v podobe úprimných mladíckych výpovedí o prežívaní, zápasoch, odpore voči formalizmu, neslobode, zideologizovaniu spoločnosti. V škole sme totiž často riešili aj ideologické zadania, napríklad heslá, plagáty či výzdobu ku komunistickým sviatkom. Pamätníci si isto spomenú, že sviatky režimu ako napr. VOSR alebo SNP sa pripomínali výzdobou vo výkladoch doslova všetkých obchodov. Vo výklade s mäsom a údeninami visel v strede panel s hlavou Lenina a veľkým nápisom: Veľká októbrová socialistická revolúcia – slávny medzník budovania socializmu! Doslova medzi štangľami salámy a pyramídami bravčových konzerv. To bolo aranžovanie á la Komunizmus!
A tak som koncipoval celú expozíciu ako SMETISKO – bol tam rebrík, z ktorého viseli šnúry a na nich boli štipcami na prádlo zavesené fotografie. Rebrík bol nasvietený zospodu a vrhal na stenu strašidelný tieň. Stoličky boli navrstvené na seba a pomedzi ich nohy sme nastrkali obrazy. Kopa zeme pri soche spútaného klauna mala vyvolať ilúziu, že je osadený v parku. Zdrapy s básňami boli voľne pohodené na kope a „poletovali“ náhodne nalepené na stenách ako motýle… V celom tom usporiadanom a prísne regulovanom komunistickom systéme sme chceli provokovať úplným opakom – chaosom, neformálnosťou, originalitou, slobodou. Aj to určite rozhnevalo súdruhov tam hore. Bol to jednoducho na tú dobu drzo pohoršujúci „bordel“ nezodpovedajúci socialistickému étosu. Už len z výchovného hľadiska si to zaslúžilo poriadnu facku! A tá prišla. Preto povel znel nekompromisne: okamžite zavrieť, odviezť a tieto živly vyšetriť a potrestať! Daniel bol vyhodený z tretieho ročníka, Očkoviča nepripustili k maturite a ostatným znížili známky zo správania a zanechali v kádrovom hodnotení záznam, ktorý doslova znemožnil naše ďalšie štúdium na VŠ.
Totalitná moc bola paranoidná, nachádzala skryté významy i tam, kde neboli, napríklad skice Milana Laciaka z Dómu Sv. Alžbety označila za „náboženskú propagandu“. No živly skrotiť nedokázala – vo viacerých textoch v knihe nachádzame zakázanú výstavu ako zárodok budúcej tvorivej činnosti človeka. Vidíte v nej aj vy akýsi kľúč od trinástej komnaty, toho, kým ste dnes? Kde sa z toho predsedu triedy a rebela, toho, kto si pýta dôkladné zdôvodnenie Charty 77 stal Samaritán, vedúci charity?
Celý môj život riadi akási vnútorná logika, ona je odvodená od biblického LOGOS. To stvoriteľské slovo, akýsi kód bytia, v ktorom je ukrytý celý náš tvorivý životný potenciál. Dnes to už vieme, že v každej bunke života je ukrytá DNA – informácia, ktorá všetko spoľahlivo riadi. V istom zmysle, ak objavíme a naučíme sa „počúvať“ tento vnútorný hlas a neignorujeme ho, povedie vás spoľahlivo životom. Vedený týmto vnútorným kompasom som sa aj v tých časoch vyhýbal extrémom. Čiže moje rebelantstvo nebol nejaký anarchistický extrém. Nikdy som nebol rebel-revolucionár, skôr reformátor. Snažil som sa veci robiť múdro, kvalitne, novátorsky, slobodne. Vždy pri plnom vedomí, zdravom rozume, po hlbšej analýze faktov a informácií, čo mnohokrát v umeleckých kruhoch pri príliš emotívnych a bohémsky predchnutých postojoch nebolo dosť atraktívne. Keď som sa vtedy za celú triedu pýtal na tú chartu, bol to presne ten hlad po logike, prečo a kto to napísal, prečo to máme odsúdiť, prečo je okolo toho taký vietor? Vždy som robil veci uvážene a tak to bolo aj vtedy s tou výstavou. Dušan Očkovič, jeden z aktérov výstavy, ma vždycky považoval za „slušňáka“ a jednotkára, ale to si nepamätá dobre. Patril som len k tým menej bohémskym týpkom z dôvodov, ktoré som napísal.
Ale k vašej otázke: myslím, že ma tento vnútorný LOGOS viedol aj na cestu viery. Pre mňa sú veci viery, existencie Boha a kresťanstva hlboko logické. Môžem povedať, že verím z podstaty logiky vecí! Inak to prosto nemôže byť. Inteligentný život okolo nás vydáva jasné svedectvo o inteligentnom Tvorcovi. Niekto si to zastiera nejakými pseudodôvodmi, ale ja mám nespochybniteľnú istotu, že to tak je! Myslím si, že viacerí aktéri tej výstavy sme boli takí nespokojní hľadači pravdy, ako to vlastne často býva v tomto veku. Z Daniela je dnes kazateľ a ja som štvrťstoročie života venoval komunitnému životu s ľuďmi podobných hodnôt a zamerania. Táto komunita dodnes stojí aj za našou charitou.
Fotografia: Rudo Prekop (Zátišia, čiernobiela fotografia, ukážka exponátu výstavy)
Poznámky
„V roce 1977 jsem se zúčastnil výstavy s názvem „… od trinástej komnaty“, pořádané partou vyhraněných osobností z řad studentů dané průmyslovky napříč jednotlivými obory (keramika, grafika, fotografie…). Spojením malby, sochařství, keramiky, fotografie a poezie a jejich intermediálního výrazu, kde není důležitá forma, ale obsah – tj. sdělení samo –, jsme de facto v roce 1977 předznamenali výrazové atributy typické pro postmoderní sdělení následujících 80. let. Tmelem a pojítkem této skupiny rozhodně nebyly jakékoli stimulanty; byla to čistá chuť tvořit, formovaná v nekonečných společných rozmluvách o smyslu a poslání umění.“
„Výstava byla následně umístěna do nepřístupných prostor školní půdy. Tam, pod zámkem, si ji ještě tajně prohlédlo pár odvážlivců. Ani její další osud však nebyl nijak radostný. Veškerá plátna a sochy byly postupně de facto rozkradeny na materiál nebo zničeny. Mně se díky spřízněným duším z ranku mladších studentů naštěstí podařilo fotografickou část expozice zachránit. Je to asi to jediné, co se ze všech artefaktů a exponátů výstavy dodnes zachovalo.“ Rudo Prekop (úryvky z habilitačnej práce)
