Jozef Palaščák
Lístie hnije, voda premiešaná s prachom
mrzne do obrazcov, koža na hánkoch puká mrazom, v suchej tráve
môžem ležať prv než v nej stuhne srieň, trnky mrznú, z ich jadierok
zlupujem zubami tenkú dužinu.
Sneh prichádza každý rok neskôr,
aby to všetko prikryl.
Hranice jazyka
Zatiaľ čo dužinu ovocia mráz roztvára do hnilých kvetov,
kraje kaluží zviera a vystužuje.
Telá mužov a žien kultúra štylizuje
do pevných vypätých foriem
na opätkoch tenkých ako úponky.
Zápasí s prírodou nie preto,
že by jej vnucovala nejaký ideál,
ale preto, že nie je schopná ju milovať
v jej otvorenosti.
Smädný
uprostred hlbokých vôd,
v ktorých chápadlá ovíjajú
masívne dubové nohy jeho knižnice.
Spasiteľ má potápačskú masku.
Duch je ľahký
ako bublina stúpa k hladine.
Hudba zostupuje
hlbšie do dreva.
Ako mráz do korienkov trávy,
ako sladká voda do lepkavej hliny.
Ako pomalé milovanie manželov v rokoch;
nahí, tvárou k sebe hovoria, nešepkajú.
