Dalfar
Kazuo Ishiguro: Nocturnes. Five Stories of Music and Nightfall, 2009.
Nokturna. Pět příběhů o hudbě a soumraku, preložil Ladislav Nagy, Plus 2010, Argo 2021.
Poviedková zbierka Nokturna prináša päť subtílnych rozprávaní, ktoré sú prepojené témou hudby a večernou či nočnou fázou dňa. Každý z príbehov nám rozpráva jeden z protagonistov a o všetkých možno povedať, že čím viac nám autor len naznačuje, tým presvedčivejšie pôsobia. Náš zrak sleduje všetko vyslovené, za ktorým sa rozostrene, v melancholickom prítmí odohráva ešte čosi, čo zazrieme len kútikom oka a v náznakoch. Všetky veci vrhajú tieň svojho zmyslu a je na čitateľovi, aby si tento druhý príbeh ponorený v šere domyslel a poskladal. Ak by sme mali zbierku charakterizovať jediným slovom, mohlo by znieť: čechovovská.
Hudba v týchto príbehoch slúži ako zaujímavé médium ľudských ambícií, túžob, snenia a prelínania vnútorného a vonkajšieho sveta. Hneď úvodná poviedka Zpěvák cajdáků je kritickou sondou do problému, ako sa hudba prelína so šoubiznisom a čo v hudbe znamená úspech. Tento problém je v ďalších poviedkach opakovane nasvecovaný z rôznych uhlov prostredníctvom barových muzikantov, začínajúcich a končiacich hviezd, hľadania a strácania vlastnej tváre a snahy o úspech. Melanchólia príbehov vyplýva predovšetkým z neistoty protagonistov – podarí sa im zajtra konečne preraziť? Zašli v kompromisoch s úspechom a povrchnosťou priďaleko, alebo naopak? Je vlastne takýto kompromis zlyhaním, alebo pokornou obeťou? Majú snívať smelé sny o výnimočnosti, alebo sa majú zmieriť s vlastnou všednosťou? Hudba v Nokturnách nevystupuje ako duchovný svet abstraktných ideí, romantický koncept do seba uzavretého mikrokozmu tvorcu, ale ako spoločenský fenomén – pre niekoho je pragmatickým prostriedkom obživy, pre iného cestou k sláve a uznaniu. V každom prípade je to niečo, čím sa vzťahujeme k iným – k tým, od ktorých závisí naša akceptácia, kariéra, náš zajtrajší úspech alebo dnešný zárobok, či už sú to spoluhráči, manažéri, médiá alebo publikum. Hudba je priestorom, v ktorom protagonisti hľadajú svoj postoj medzi sebavyhranením a akceptovaním systému. Ishiguro nemoralizuje, postavy predstavuje v šere súmraku – nasledujúci deň im môže priniesť úspech alebo sklamanie a vedomie tejto neurčitosti vytvára melancholické prítmie neistoty. Sú to príbehy bilancovania pri pohľade dozadu i dopredu. Možno ich čítať ako zaujímavé príbehy jednotlivcov, ale aj ako kritické pohľady na naše koncepty úspechu a stále povrchnejší a mocnejší svet médií. Protagonistami nie sú geniálni umelci, nadčasoví tvorcovia, tvrdohlaví avantgardisti, ani nijako inak výnimoční a prostrediu sa vymykajúci jednotlivci, ale práve naopak celkom obyčajní ľudia našej doby a nášho prostredia podliehajúci jeho zákonom, odsúdení prispôsobovať sa a vyjednávať, premýšľať svoju cestu a rozhodovať sa na nej. Namiesto hudobníkov by to mohli byť spisovatelia, maliari alebo herci; tou podstatnou témou je vzťah tvorivých osobností k dobe, miera prispôsobovania sa v hre o úspech, otázka, nakoľko musí byť tvorivý človek aj ambiciózny a dravý, kadiaľ vedie hranica medzi umelcom a celebritou, čo znamená vedieť sa predať a čo je to vlastne úspech. V každej poviedke nájdeme postavy, ktoré sú podriadené prostrediu a bilancujú, čo im to dáva a čo berie.
Dynamika týchto príbehov spočíva v nedopovedanosti, v napätí medzi tým, čo nám rozprávač prezradí a čo necháva nevyslovené, v roztrúsených metaforách, ktoré môžeme a nemusíme čítať v symbolickej rovine, vďaka čomu navonok komorné, nedramatické rozprávania získavajú druhý rozmer v čitateľovi. V poradí druhá poviedka má názov Come Rain or Come Shine, čo možno čítať ako spomínaný koncept celej zbierky – neistota, čo prinesie nasledujúci deň, ale aj zvyšok života protagonistom, ktorí sa usilujú o úspech a vytvárajú si vlastný koncept šťastia. Nikde v texte nemusí priamo zaznieť hodnotenie manželského páru Charlieho a Emily, napriek tomu si ako čitatelia skladáme z drobných útržkov a opisov svoj kritický postoj k tejto dvojici a prostredníctvom nej aj k stereotypom dnešnej spoločnosti; a to dokonca práve v presnom opaku k tomu, čo v texte doslova zaznie. Téma hudby je tu zdanlivo vedľajšia, protagonistami tentoraz nie sú hudobníci, ale poslucháči, ale práve preto ide o kľúčový motív – ukazuje čosi napohľad nepodstatné, čo potláčame a vytesňujeme v mene pragmatickej skutočnosti, čo však v konečnom dôsledku berie všetkému okolo nás farbu a chuť. Hudba je tu nenápadne prezentovaná ako niečo, v čom rozpoznávame svoj vkus a svojho ducha, na čom v kryštalickej forme vidíme aj inak neuchopiteľné postoje k životu, ľuďom a hodnotám. Hudba zároveň funguje ako stroj času. Vie nás vrátiť napríklad do mladosti, keď sme idealisticky dôverovali jej nehmotným princípom. A možno práve preto sú hudobné spojenectvá také silné – bez toho, aby sme to museli pomenovávať, spájame sa s ľuďmi s podobným vkusom a pohľadom na život. Hudba nás nepostrehnuteľne obklopuje po celý život a vkladáme do nej veľa zo seba, preto napriek zdanlivej nepraktickosti, napriek tomu, že pôsobí len ako doprovod či pozadie diania, dokáže obsiahnuť a vyjadriť podstatu toho, kým skutočne sme pod maskami každodennosti. Nič z tohto nám Kazuo Ishiguro nehovorí, necháva však veľký priestor, aby sa jeho príbehy v čitateľoch rozozneli do im vlastných úvah a interpretácií. V popredí vidíme len malé dejové zvraty v životoch postáv, v pozadí však možno tušiť, že sa rozhodujú a menia postoje a azda aj životné dráhy.
Pôsobivosť tejto zbierky poviedok spočíva aj v jej komponovanosti. Kazuo Ishiguro prepojil všetky texty spoločnými témami súmraku a hudby a ich rozvíjaním v decentnom šere melanchólie. V titulnej poviedke Nokturno sa opätovne stretávame s epizodickou postavou z prvého príbehu, a hoci nie je nijako nevyhnutné, aby to bola práve Lindy Gardnerová, toto žmurknutie na čitateľa funguje a autor nám dáva ešte väčšmi pocítiť, že sa spoločne ocitáme v osobitom, intímnom prozaickom svete melancholickej hudby, tlmeného osvetlenia a priznaného predstierania.
