S Andreou Čepiššákovou sa zhovára Laura Kladeková
Fotografia: Vlado Eliáš
Pozerám na fotografiu sochy Alžbety Uhorskej a napadá mi Senecov výrok: „Je veľký ten, kto dokáže užívať hlinenú nádobu akoby bola strieborná…“. Sochu ste vytvorili z obyčajnej hliny, a predsa pôsobí dôstojne, no jej vznešenosť je zároveň jednoduchá. Alebo to nie je iba šamot, ktorý sa používa ako prísada do stavebných hmôt, hlina, ktorú bežne kúpime vo výtvarníckych potrebách?
To je presne to, čo ma na nej priťahuje.
V chápaní dnešnej modernej spoločnosti akoby tieto dva pojmy – obyčajný a dôstojný – boli nezlučiteľné. A predsa, zakaždým nachádzam jazyk, ktorým môžem vo svojej práci, ale aj v osobnom živote poukazovať na ich vzájomnú príťažlivosť.
Kus šamotovej hliny – môže byť niečo ešte viac banálne ? Nesie v sebe všednosť. Šamot je však pre mňa symbolom služby. Teplo, ktoré dostane, uchováva a šíri.
Socha Alžbety pripomína hlinenú nádobu, má úzky vrch a široký spodok. Šamotová hlina evokuje kus starodávnej hmoty, stredovek, obdobie, v ktorom Alžbeta žila. Uvažovalo sa o tom, že Seneca si písal s apoštolom Pavlom a aj jeho slová sa mi v súvislosti s vašou sochou vynorili: „Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás.“ 2. Kor. 4,7.
Páči sa mi, že Alžbetu prirovnávate k nádobe. Nádoba slúži ako zrkadlový obraz človeka.
Je zaujímavé, že v hebrejčine má slovo človek a hlina rovnaký slovný základ – adam a adama. Boh ako hrnčiar vytvoril človeka z hliny ako nádobu. Friedhelm Mennekes vo svojej knihe Nadšenie a pochybnosť píše: „Človek svoju podobu obdržal v akejsi nádobe, zvonku akoby v škrupine, ktorá vnútri uchováva neviditeľný dych života. Nádoba umožňuje, aby sa uprostred zdanlivej prázdnoty objavil priestor. Priestor, ktorý čaká na svoje naplnenie, a následne darovanie sa.“
Práve umenie darovať sa činí človeka zaujímavým a inšpiruje k neustálej ceste prechádzať postupne od toho, čo chcem ja, k tomu, čo potrebuje svet okolo. Stať sa nádobou, ktorá vo svojom geste ponúka svoje vnútro má priam sakrálny charakter aj v 21.storočí.
Ako ste sa zoznámili s Alžbetou?
Často som pri návšteve košického Dómu pozorovala Alžbetu na hlavnom oltári. Je zobrazená s jednoduchou lyžicou a miskou, spolu so sv. Alžbetou Biblickou, uprostred s Madonou s Ježišom v náručí. S jej životom som sa bližšie zoznámila v roku 2007, vtedy cirkev slávila 800. výročie jej narodenia a ja som dostala príležitosť pracovať na jej stvárnení v podobe malých reliéfov.
Tentokrát ma ale zaujímali hlbšie súvislosti s naliehavým odkazom pápeža Františka. Vo svojej encyklike Laudato si otvára dôležité témy, napríklad vzťahy medzi chudobnými a krehkosťou planéty. Zdôrazňuje nevyhnutnosť radikálnej zmeny v našom životnom štýle. Povzbudzuje nás k záujmu o náš spoločný domov.
Alžbeta s pápežom Františkom – vysoko v hierarchii, a predsa radšej vyhľadávajú to, čo je spoločnosťou odmietané. Človek si myslí, že na to, aby v živote uspel, musí na sebe pracovať a zdolávať náročné prekážky. Pritom sa ukazuje, že to, čo má skutočnú hodnotu, je každodenná, „drobná“ starostlivosť o chudobných, chorých, vylúčených, a to môže robiť každý.
Pred pár dňami mi jeden známy poslal záber z okennej vitráže z Dómu sv. Alžbety, kde sú vedľa seba sv. Alžbeta a sv. František z Asissi… Často sa dívame, a aj tak nevidíme…
Daniela Čarná vo svojom kurátorskom texte o soche píše „Namiesto kráľovských insígnií však v ruke drží lyžicu, symbol pomoci chudobným. Tá svojím kruhovým tvarom evokuje tiež Eucharistiu a osobný vzťah s Ježišom Kristom.“ Zaujalo ma, že si všimla túto súvislosť. Bol to aj váš zámer?
Tento text bol zároveň sprievodným listom k daru pre Sv. Otca. Daniela Čarná, ktorá je galerijnou pedagogičkou a zároveň kurátorkou súčasného výtvarného umenia, bola jednou z tých, čo sledovali postupný priebeh mojej práce až do finále. Na prepojenie symbolu lyžice ako Eucharistie som ja osobne nemyslela. Ale Daniela ho tam našla. Myslím si, že umenie by malo vždy ponechať divákovi priestor pre jeho vlastnú interpretáciu – jeho videnie.
Alžbetu som sa snažila uchopiť tak, aby bola zrozumiteľná každému, nielen veriacemu človeku. Svätosť podľa mňa prekračuje náboženské hranice. Prekračuje predsudky, aj naše predstavy o tom, čo svätosť je a čo nie je.
V kurátorskom texte sa dočítame aj o „tetovaní“ na plášti sv. Alžbety, je na ňom čitateľný detail erbu mesta Košice vytvorený touto zvláštnou technikou.
Áno, pracujem vlastnou technikou “vpichovania”, kedy do ešte mäkkej hliny vpichovaním klinca nanášam prírodné pigmenty, farbítka, napríklad porcelán, oxid železa, kobalt… Hrubý, šamotový, industriálny materiál, z ktorého sa vyrábajú tehly a stavebné komponenty, poodhalí cez vzniknutú štruktúru svoju skrytú silu. Zaujíma ma práve tento prerod, postupné odhaľovanie či prebúdzanie krásy banálneho.
Je to ako pri stretnutí s iným človekom, vždy máme na výber, akým smerom sa bude uberať…
Včera som si pri schránkach v paneláku všimla časopis, ktorý vydáva mesto Košice aj s vašou fotografiou na titulke, vpichujete na nej tie farbítka do sochy… Dočítala som sa, že Alžbety ste vytvorili – mysliac na nástrahy ohňa pri 1300 stupňov Celzia – dve. Kde je teraz Alžbeta číslo dva a kde ste vypaľovali sochy?
Alžbetu s číslom dva má pani viceprimátorka Košíc. Tú skromnejšiu dostal Svätý otec. Hneď ako ma mesto oslovilo, aby som vytvorila dar, odišla som do ústrania, do Kalinova, aby som sa mohla naplno ponoriť do práce. V Kalinove pri Lučenci je fabrika Žiaromat, ktorá už stoštyridsať rokov vyrába šamotové tehly a iné stavebné komponenty. Tridsaťtri rokov sa v nej v lete koná medzinárodne keramické sympózium, na ktoré chodievam a aj mimo neho tam v tradičných peciach vypaľujem svoje práce. Alžbety boli pálené v tejto fabrike v obrovských plynových peciach. Plyn spôsobuje typické sfarbenie šamotu v celej škále okrových tónov.
Šamotová hlina z oblasti Novohradu…
V minulosti bolo v tejto oblasti množstvo hrnčiarskych dielní, je to oblasť bohatá na keramické suroviny. Skúmala som, kam sa stratil tvorivý potenciál Novohradského regiónu. Ten istý šamot, z ktorého vznikajú tehly, používajú umelci na spomínanom sympóziu. Novohradské múzeum a galéria v Lučenci disponuje najväčšou zbierkou keramiky na Slovensku od autorov z celého sveta. Fragmenty tejto zbierky sa objavujú na rôznych výstavách, no ja verím, že sa raz táto monumentálna zbierka stane stálou expozíciou.
Znie to ako z rozprávky o zakliatom poklade. Odkliať ho dokáže iba ten, kto je schopný sústredenia sa, uvedomenia si hodnôt. Tento moment sústredenia sa ponúka aj vaša socha Alžbety, ktorá má oči zatvorené a pritom otvorené.
Neustále nás napĺňajú naše myšlienky a emócie, spôsobujú nepokoj a držia nás spútaných. Schopnosť sústrediť sa nie je nič iné ako schopnosť uvoľniť sa a objaviť pokoj, ktorý sa nachádza pod povrchom nepokojnej mysle. Chcela som s Alžbetou absolvovať ten ponor prostredníctvom meditácie, zažiť s ňou okamih vnútorného sústredenia, zachytiť postoj pokorného načúvania. Je to ale niečo, čo si vyžaduje určité úsilie a energiu. Nazvala by som to tréningom, pri ktorom okrem iného človek prirodzene zatvára fyzický zrak a otvára ten vnútorný. Vedie k poznávaniu celku, nielen nejakého fragmentu. Pre mňa je to tá najúprimnejšia forma modlitby.
