Jozef Palaščák
Až vtáky ich plody rozdelia
na spev a trus.
Ak chcem spievať,
môžem písať básne?
ŽIJÚ V TEPLEJ VODE PRÍBOJA
sú to článkonožce v krehkých schránkach,
jemné polypy siahajúce nad hladinu,
odkiaľ na piesčité dno sťahujú odpadky zmývané z pláže.
Po zotmení v sídliskových
kolóniách dlho svietia, bioluminiscentné,
premieňajú túto časť pobrežia na blikajúci vesmír,
na druhú oblohu, orchestráciu svetla
v rytme prílivu a odlivu,
na spievajúcu fontánu, ktorou je toto mesto známe.
DVOJROČNÁ DCÉRKA PIŠTÍ
od radosti pri hre s macíkom. Uspáva ho,
ľahne si k nemu a mojej mame povie: „Tačik!“
Tá pustí zo starej kazety pieseň o čížikovi, maličkom vtáčikovi,
ktorú som počul pred tridsiatimi rokmi.
BOLA TO ZAJAKAVÁ VÁŠEŇ
očarenie, radosť
detí rozbaľujúcich darčeky, ktorá nútila
biológov siahnuť po latinčine
pri pomenúvaní stále ďalších a ďalších
zvierat a kvetov.
Ak by skúsili artikulovať ich mená
vo vlastnom klokotavom jazyku,
ak by sa ich dotkli bez zmenšujúcej, vzďaľujúcej šošovky,
bez prostredníka, bez cudzoty tisícročí,
herbáre by vzbĺkli,
vitríny plné preparátov by popraskali na cukor
a študovne by naplnilo
oslobodzujúce zavýjanie.
POROZUMENIE
Žena plačlivo prosí dcérku, aby zaspala. Tá
na chvíľu stíchne, ale potom ju čosi vyruší a zo spánku zakričí, nesúhlasí,
akoby lamentovala, kým sa celá podvolí únave. Cestou,
vedená za ruku do tmy, zabalená v zavinovačke spí do rána
a jej teplo sála z prikrývok, na ktoré je položená, z vlhkej
plienky s bezpríznakovým zápachom moču.
Píšem na ľahostajnej klávesnici. Obrazovka
žiari v sériovej banálnosti.
Ako to, že čakám na porozumenie? Že ho predpokladám na druhej strane,
nie v texte samom?
