Viktor Suchý
Günter Eich – Inventúra
To je moja čiapka,
toto je môj kabát,
v tomto vrecku z plátna
držím veci na holenie.
Plechovica –
mám z nej tanier, mám z nej pohár,
do jej cínu
vyškrabal som meno.
Vyryl som ho týmto
drahocenným klincom,
ktorý skrývam
pred chamtivým zrakom.
V chlebníku mám
z čistej vlny
ponožky a ešte čosi,
čo nikomu neprezradím,
slúži mi to ako vankúš,
v noci si naň kladiem hlavu.
Medzi mnou a zemou
leží kartón.
Najradšej mám
ceruzkovú tuhu.
Cez deň píše verše,
čo som v noci povymýšľal.
Toto je môj notes,
to je moja celta,
toto je môj ručník,
to je moja cverna.
Preložili Ján Štrasser a Peter Zajac.
Báseň Inventúra publikoval v roku 1945 Günter Eich (1907 – 1972). Inšpirovala ho k tomu iná báseň – text českého autora Richarda Weinera pod názvom Jean Baptiste Chardin zo zbierky Usměvavé odříkání (1914). Vstupujeme v nej do pomyselného priestoru obrazov francúzskeho majstra zátiší z 18. storočia, ktorého znovuobjavili moderní maliari.
Eich v Inventúre spracoval vlastnú skúsenosť z vojnových zákopov a zajateckého tábora. Štvorčlennú štruktúru prevzal z úvodu Weinerovej básne: ukazovacie zámeno „to“, sloveso „byť“ v príslušnom tvare, privlastňovacie zámeno „môj“ a podstatné meno označujúce konkrétny predmet. Eich ju dôsledne dodržiava na konci, v siedmej strofe. Počet strof je nepárny, prostredná tvorí významové ohnisko. Báseň je oproti Weinerovej kratšia, no verše o čosi dlhšie (1 – 8 slov). Prvé tri strofy a posledná sú tvorené každá jedným súvetím; medzi 4. a 5. je presah (ale spolu tiež dve súvetia), predposledná je výnimkou, pozostáva z dvoch súvetí. Prítomnosť presahov signalizuje prevahu vetnej intonácie nad veršovou, v básni absentuje piesňový rytmus. Verše majú párny počet slabík (4, 6 alebo 8), je v nich naznačený rytmus i melódia, no nie sú stopovo organizované ani rýmované. Priraďovanie dominuje nad podraďovaním, podstatné, prídavné mená a zámená nad ostatnými slovnými druhmi. Tým sa posilňuje odstup, pozornosť sa sústreďuje na predmetnosť, vecnú dikciu. Poetickosť a emocionalita sú potláčané v prospech evokácie priestoru komponovaného v bezprostrednom okolí ľudského tela.
Báseň je založená na čiastočnom, rámcovom prevzatí diskurzívneho modelu z oblasti ekonómie, obchodu. Pôvodne latinský termín inventúra pomenúva proces zisťovania skutočného stavu majetku – počítanie, meranie a váženie priamo na mieste v určitom hraničnom čase (viazané na obchodný rok, dodávku tovarov či striedanie zamestnancov). Úzko súvisí s inventárom – zoznamom a opisom predmetov patriacich do určitého celku (definovaného súboru). Zaujímavá je etymologická súvislosť inventúry s invenciou – schopnosťou pohotovo, originálne uvažovať a uplatňovať myšlienky, nápady, dôvtip. Postupovať invenčne (hoci pri inventúre je táto možnosť výrazne limitovaná) znamená konať nekonvenčným, netradičným spôsobom; inak, ako býva zvykom, vynachádzavo.
V prvej strofe nás lyrický subjekt – v rovine lexiky i kompozície weinerovsky striedmo – oboznamuje s predmetmi dennej potreby, oblečením a holením. Z hľadiska obsahu je všetko v priamom protiklade k chardinovskému luxusu. V druhej strofe zdôrazňuje viacúčelovosť (plechovica slúži ako tanier i pohár) i vyššiu mieru privlastnenia podpísaním vlastným menom. Tretia strofa upresňuje aspekt fyzickej námahy a pomenúva dôležitý predmet. Klinec vnímame ako obyčajnú, lacnú, ba až banálne bezcennú vec, no pre autobiografický lyrický subjekt je „drahocenným klincom“. Prvýkrát naznačuje medziľudský kontakt – vníma ho ako nebezpečný, zraňujúci, motivovaný závisťou a úsilím drahocennú vec mu odňať, preto sa chráni a predmet skrýva. V druhej a tretej strofe použil autor kakofóniu, aby podporil vnem tvrdého cínu a škrípajúceho ryjúceho klinca. V nemeckom origináli je výraznejšia („Konservenbüchse: / Mein Teller, mein Becher“ a „Geritzt hier mit diesem“), ale zachovala sa aj v slovenskom preklade.
Štvrtá strofa tvorí jadro básne, v ktorom sa skrýva tajomstvo. Že veci nie sú na svojich miestach a situácia sa vymkla spod kontroly, naznačuje umiestnenie ponožiek do chlebníka. Odcudzenie posilňuje aj negatívne označenie iných osôb vymedzovacím zámenom „nikomu“; v základe slovesa „neprezradím“ číha zrada. V básni dominuje „ja“, „oni“ sú vnímaní ako hrozba a úplne chýba nejaké konkrétne „ty“, ku ktorému by sa mohol priblížiť a vztiahnuť. Osamel (v zákope, možno v zajateckom tábore) len s niekoľkými predmetmi po ruke. V piatej strofe sa stretávame s jedinou známkou vonkajšieho sveta v dvojverší „Medzi mnou a zemou / leží kartón.“ Zem je chladná a tvrdá, treba sa od nej izolovať kartónom. V kontraste k tomu aspoň náznak mäkkosti a pohodlia predstavuje improvizovaný a tajomstvom opradený podhlavník – vankúš.
Najdôležitejšia je z hľadiska celkového významu básne predposledná, šiesta strofa. V prvom verši nachádzame explicitné vyjadrenie emócie a osobného vzťahu. Lyrický subjekt sa až na tomto mieste naplno vyčleňuje z armády vojakov (zajatcov) a stáva sa individualitou, básnikom, autorom tejto aj iných básní. Slúži mu na to obyčajná „ceruzková tuha“ – čistý uhlík, základný stavebný prvok všetkej organickej hmoty na Zemi, praktické i symbolické prepojenie živej a neživej prírody. Uhlík v grafite kryštalizuje v šesťuholníkových šupinkách, vďaka čomu patrí medzi najmäkšie známe minerály a zanecháva stopu na papieri; naproti tomu uhlík v diamante kryštalizuje v kockovej sústave a patrí medzi najtvrdšie i najdrahšie známe materiály na Zemi. Ako je soľ nad zlato, aj grafit je nad diamant – básnik ho oživuje, personifikuje, stavia do roly pomocníka: „Cez deň píše verše, / čo som v noci povymýšľal.“ Je to pre čitateľa dobrá správa, že nestratil schopnosť byť tvorivý a tešiť sa z toho. V rámcujúcej záverečnej strofe pridáva k predchádzajúcim približne jedenástim ešte štyri ďalšie predmety: notes (kam zapisuje básne), celtu (proti dažďovej vode), ručník (po umývajúcej vode) a cvernu. Niť môže značiť prepojenie vecí do celku, spojenie subjektu s vecami, ale i znovunájdenie stratenej orientácie (mytologická Ariadnina niť).
Dôležité pri akejkoľvek inventúre nie je len to, čo máme, ale aj to, čo nám chýba. V Eichovej Inventúre sú to väzby na minulosť a societu vo forme fotografií, listov a podobne. Len vo štvrtej a šiestej strofe sú znaky individuality bilancujúceho (tajomné čosi a ceruzková tuha), inak je len jedným z mnohých anonymných navrátilcov z vojny v spustošenom priestore.
V básni vidíme minimalistický prístup introvertného pozorovateľa, vymedzenie základného, nulového bodu, očistenie od všetkého nadbytočného – pri čítaní z dnešnej perspektívy od problémov so zahltením a konzumným hromadením. Text sa orientuje na prítomnú chvíľu, na jednoduché, praktické veci. Zachováva si nestrannosť a odstup, no pritom podáva správu o intimite v hraničnej situácii. Hoci hovorí lakonicky, priamo a konkrétne, ostáva miesto aj pre tajomstvo a celú priepasť vojnových udalostí, ktoré nepriamo naznačuje. Z nepoetického postupu i materiálu – z vymenúvania a zoznamu predmetov – autor dokáže veľmi jednoducho vytvoriť báseň, ktorú čitateľ bez veľkej interpretačnej námahy pochopí a intenzívne nechá – ak sám prejaví trpezlivosť a empatiu – na seba pôsobiť.
Báseň Inventúra je príkladom hraničného subžánru zátišia – náhodných, nájdených vecí (v tomto prípade posledných zachovaných, zachránených – popísaných a spísaných), nearanžovaného obrazného zoznamu. Zvýšená opatrnosť vo vyjadrovaní, váženie a zvažovanie každého slova, skeptický postoj a váhanie nad odpoveďami – takto by sa dali stručne vymedziť základné znaky Eichovej poézie.
Inventúra je poetologická báseň – rozprava o metóde, ktorú básnik uplatňuje v širšom kontexte diela: strata intimity, istoty, súkromia, zdravia a životov blízkych je popisovaná bez veľkých emócií. Tvorivosť je nevyhnutná pre nový začiatok od nuly. Akokoľvek je svet človeka redukovaný a oklieštený, vždy zostáva čosi, s čím možno pokračovať ďalej, na čom možno stavať.
