Erik Sikora
Tie kamene som objavil za Košicami na skládke stavebného odpadu, ktorá je jazerom aj vďačným miestom pre rybárov, volá sa Štrkovisko Krásna. Pórobetónové tvárnice Ytong alebo Porfix sú napohľad rovnako solídne ako tehla alebo kváder, ak ich však chytíte do ruky, prekvapia ľahkosťou. Medzi stavebným odpadom na skládke som ich našiel v jazierku, kde sa ich kubické tvary obrúsili vodou a za pár mesiacov vznikli objekty podobné kamenným okruhliakom.
V stavebníctve sa v súčasnosti často používajú materiály, ktoré sa tvária ako čosi iné, plast vyzerá ako drevo, betón ako kameň. Človek chce byť klamaný, vykachličkuje si kúpeľňu dlaždicami, ktoré sa tvária ako staré drevené dosky, a to napriek tomu, že skutočnú drevenú kúpeľňu by málokto chcel, lebo by nebola praktická. Aj vo sfére umenia existujú výstavy a diela koncipované tak, aby vyzerali dobre na fotografiách, pretože väčšina divákov ich uvidí iba v internetovej dokumentácii. Na záberoch z interiérov nerozoznáte, či sú použité materiály skutočné. To zistíte, až keď priestor osobne navštívite a zapojíte ďalšie zmysly, hmat, čuch, pohyb po priestore či detailné pozorovanie.
Materiály sa imitujú čoraz väčšmi, občas dochádza až k dadaistickým situáciám nielen v interiéroch domácností, ale aj reštaurácií či obchodných centier. Na košickej železničnej stanici je stena, ktorá je zdobená potlačou surového neopracovaného betónu, v nej sú plastové dvere, ktoré sa vďaka samolepiacej tapete taktiež tvária, že sú z betónu. Ako školený pozorovateľ tieto detaily skúmam rád, mám pri tom pocit, že sa verejný priestor nechtiac približuje k tomu, čo sa nám snažilo vysvetliť súčasné umenie, napríklad v Zrade obrazov Reného Magritta. Čo však s týmito materiálovými situáciami môžem urobiť, okrem toho, že ich pozorujem?
Ytongový okruhliak zo skládky vnímam ako pokus prírody prinavrátiť autenticitu čomusi neprirodzenému. Voda sa k tomuto ľudskému výtvoru správa rovnako ako k prirodzenému kameňu, omieľa ho. No nielen ona. Na brehu jazera som spozoroval ohniská, ktoré vytvorili rybári, a tie sú ovenčené tvárnicovými okruhliakmi presne tak, ako v prípade skutočných kameňov. To, že nie sú skutočné, sa ukáže iba vtedy, ak tie okruhliaky hodíte do vody – a ony plávajú na hladine.
Z tlačiarenskej práce poznám obľúbenosť motívu zenových okruhliakov a zrazu som zbadal niečo ešte oveľa lepšie. Kamene, ktoré boli na začiatku iba obyčajným stavebným materiálom, sú napokon vďaka prírode obdarené vyváženou dokonalosťou. Dosiahnuť ju by za normálnych okolností trvalo desaťtisíce rokov. Ľudskú zradu, že sa pórobetón tvári ako kameň, tak odrazu vyváži fakt, že sa správa rozprávkovo nadprirodzene a pláva.
Ak by som chcel vytvoriť umelecké dielo, mohol by som tento nález vystavovať ako readymade: plávajúce kamene na vodnej hladine niekde v galérii, to by bola zaručene krásna inštalácia. Chýbal mi v tom však motív prepojenia s virálnym fenoménom, aký zažívajú pôvodné motívy zenových okruhliakov naukladaných na seba. Chcel som zistiť, či by sa dali aj moje plávajúce kamene rozšíriť ako vizuálny trend.
Ytongové kamene naukladané na seba ako zenové kamene, avšak s pridanou hodnotou – plávajúce na hladine jazera a vytvárajúce kruhy na vode, som inštaloval v rôznych pekných jazerách a potokoch. Keďže som mal k dispozícii tlačiareň na potlač kachličiek, potláčal som motívmi plávajúcich kameňov dlaždičky a výstupom toho všetkého bolo nakoniec video, v ktorom sa tvárim ako predajca nového módneho trendu – kachličiek s plávajúcimi kameňmi, svetovým unikátom.
Ako pracovať s krajinou poznačenou človekom, fyzickými či virtuálnymi zásahmi? Ako pracovať s objektom, aby odkazoval na zážitok, príbeh či legendu? A ako pracovať so sebou samým? V role vizionára, ktorý sa snaží zlepšiť svet? Na rozhraní úprimnej spovede a vlastnej mytológie? Ako šíriť umenie inými cestami než výstavami v galérii? To sú otázky, ktoré si vďaka plávajúcim kameňom kladiem stále znova a znova.
