Laura Kladeková
Suvák, Vladislav: Bez priateľov nemôžeš byť šťastný. In: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2020.
Modlím sa za odvahu
Asi chcem priveľa
Vidieť smrť prichádzať
Ako priateľa
Leonard Cohen – Plameň
Hneď za mestskými hradbami Atén na severozápad od agory si epikúrovci okolo roku 306 pr. n. l. zakúpili parcelu a vybudovali na nej Záhradu (gr. Képos). Nechýbali medzi nimi deti, vydaté ani slobodné ženy, hetéry ani otroci, čo bolo, ako upozorňuje Vladislav Suvák, nevídané a neslýchané v porovnaní s inými dobovými filozofickými školami, napríklad s vychýrenou Platónovou Akadémiou určenou mladým aristokratom. Nevedno, čo je na mieste Epikúrovej Záhrady dnes. V jednom z dokumentov vidno na jej mieste vrakovisko taxíkov.
Ak vyrúbeme stromy a povrch zalejeme betónom, zmizne pôvodný veľkolepý priestor a ostane iba plochý, pragmaticky zameraný pozemok. Epikúrov filozofický koncept bol od začiatku živý, vyžadoval od zúčastnených otvorenosť a pružnosť myslenia. Podobne ako záhrada, ktorá dokáže aj na malej ploche rásť bez obmedzení, aj Epikúros prijíma do komunity slobodné ženy, hetéry, deti i otrokov. Zjednocuje veľmi rôznorodých ľudí. Jeho prístup umožňuje každému vystúpiť z neprirodzenej, spoločnosťou mu prisúdenej roly a dáva mu na výber, kým sa stane. Cieľom nie je dovolávať sa určitého práva či sformulovať istú ideológiu, s ktorou je potom potrebné sa stotožniť. Spoločným je život v záhrade.
Ak je náš postoj definitívny, je zároveň aj uzavretý, plochý a neprístupný. Z Epikúrovej filozofie však nie je vylúčený nikto. Jej autor nemal potrebu sa spoločensky angažovať. V antickom Grécku, v čase, keď bolo hlavnou úlohou filozofov pripraviť mladých bohatých mužov na budúce politické účinkovanie, postupuje apoliticky. Ponúka filozofiu ako spôsob života, ktorý zvládne aj dieťa. Tvrdí, že jeho náuka sa dá pestovať aj popri domácich prácach. Prináša odpoveď na otázku, ktorá zaujíma všetkých, nielen vyvolených: „Skúsenosť, z ktorej vychádza Epikúros, je jednoduchá. Všetci chcú byť šťastní. Ale nie sú. Otázka: prečo? Odpoveď: bráni im v tom strach. Obávajú sa toho, čo nepoznajú – smrti a posmrtného života. Preto túžia po moci, sláve a bohatstve. Myslia si, že v opojení zabudnú na smrť a smrť zabudne na nich. Takýto život nie je podľa Epikúra hodný žitia. Radšej by sme mali hľadať život, ktorý by nás urobil skutočne šťastnými, a vďaka tomu by sa stal znesiteľným aj samotný život. Dopracovať sa k nemu však nie je ľahké, aj keď epikúrovci sú presvedčení, že to dokáže každý, kto naozaj chce.“ (s. 162)
Napriek tomu, že Epikúros ponúka filozofiu každému, nemožno k nej dospieť poľahky. V Záhrade neorganizuje kurz, nestačí si prečítať brožúru. Za poznanie epikureizmu sa platí vlastným životom, pretože mimo neho sa nedá uskutočniť: „V tom istom čase musíme filozofovať, smiať sa, viesť svoju domácnosť a robiť všetky ostatné veci, a pritom nikdy neprestávať hlásať slová pravej filozofie.“ (s. 171) V tejto stručnej požiadavke je univerzálny princíp, ktorým sa Epikúros riadil už pri zakladaní komunity – spojenie rôznorodých prvkov, filozofie, domácnosti i smiechu, rovnako ako slobodných žien, detí i otrokov. To, čo väčšina vníma oddelene, Epikúros v Záhrade opätovne zjednocuje. Filozofia, domácnosť, aj „všetky ostatné veci“, tisíce podrobností, banalít, to všetko si zaslúži pozornosť. Filozofiu nemožno oddeliť od priateľského rozhovoru, ani od pestovania olív, všetko sa to má diať naraz, no nie preto, že by tieto oblasti splývali. Ak je nám kladené na srdce, aby sme „pritom nikdy neprestávali hlásať slová pravej filozofie,“ potom je zrejmé, že tá má riadiť a usmerňovať naše každodenné konanie.
Podľa jednej z teórií komiky smiech vzniká ako reakcia na inkongruenciu. Spájanie nesúrodých prvkov, ktoré charakterizuje Epikúrovu metódu, tvorí aj podstatu vtipu. Smiech vzniká ako únik z mechanického rytmu prísne hierarchizovaného sveta a otvára priestor pre nečakané riešenia aj pre vzájomnú dôveru a porozumenie. Ak je druhým typom reakcie na inkongruenciu strach, azda pochopíme aj to, prečo bol Epikúros s priateľmi vnímaný tak kontroverzne. No práve odchýlka je u epikúrovcov kľúčovým pojmom, ktorý vysvetľuje život v komunite, smiech i fyzikálne zákonitosti.
Vladislav Suvák v práci zanovito vysvetľuje epikúrejský atomizmus, akokoľvek je predstava atómov pohybujúcich sa vo vyprázdnenom priestore pre súčasného čitateľa triviálna. Prečo to robí? Z úcty k histórii, ktorá chce zachovať všetko – i to nepotrebné, prekonané, nepoužiteľné? Vďaka autorovej neoblomnosti zisťujeme, že atómy pohybujúce sa rovnomerným pohybom sa môžu zo svojho pohybu vychýliť v ktoromkoľvek mieste a v ktorejkoľvek chvíli.
Epikúros zaviedol pojem odchýlky vo fyzike, aby vysvetlil ľudskú slobodu. Urobil opak toho, čo robíme dnes my, keď dôverujeme prírodným vedám natoľko, že im dovolíme, aby definitívne vysvetľovali svet i nás v ňom. A ukazuje sa, že postupoval správne, lebo nič nestarne z pohľadu storočí rýchlejšie ako vedecké poznanie. Epikúros napísal rozsiahly spis O prírode a určite si na ňom zakladal, no my dnes čítame zrejme jeden z jeho prvých textov, List Menoikeovi, lebo sa v ňom zaoberal sebou samým a s niekým jemu blízkym si o tom písal. Zdá sa, že názory vznikajúce v rozhovore, utvárané v istom spôsobe života, uchopené v procese, sú univerzálnejšie než akákoľvek myšlienková koncepcia i užitočnejšie, pretože majú terapeutický účinok.
Woody Allen raz poznamenal, že sa smrti nebojí, len nechce byť pri tom, keď sa to stane. Vtip je v tom, že sa to veľmi nedá. Ak by poznal List Menoikeovi, možno by zistil, že sa vďaka svojmu zmyslu pre iróniu dotkol starej filozofickej koncepcie: „Smrti sa netreba báť, lebo keď sme tu my, nie je tu smrť a keď je tu smrť, nie sme tu my.“ Epikúrova veta nie je filozofická dogma, pomáha skôr ako meditačná formulka vo chvíľach, keď nás úvahy stáčajúce sa k smrti oberajú o pokoj, ktorý jediný by mal byť naším cieľom, lebo je zdrojom skutočného šťastia. Ak sme ho predtým chápali ako niečo prchavé, náhodné, filozofia nám ukáže, že môže a má byť trvalé, lebo rastie a kultivuje sa ako záhrada.
Väčšina z nás zrejme vedie s priateľmi dialóg v duchu Epikúra, teda o tom, z čoho máme obavy. Pokým však pociťujeme strach, nemôžeme byť šťastní. Vladislav Suvák vymenúva štyri jeho podoby: strach z bohov, zo smrti, z utrpenia a z nedosiahnuteľnosti šťastia. Máme im čeliť práve v živom rozhovore s priateľom. Je na tom niečo obscénne, vyťahovať na povrch vlastné vnútro, no Epikúros má na to krajšie slovo, je to terapeutické. Aj zraňujúce, preto je potrebná komunita priateľov. Hovoríme o najvnútornejšom ja, tak ako to, že naše úzkosti sú spoločné?
Azda iba gréckych bohov sa súčasník nebojí, no Epikúros v nich veril, a napriek tomu sa ich nebál. Ako smrteľníci všetci „obývame mesto neopevnené“ (s. 188), no smrť sa nás vraj v skutočnosti netýka. Pripomína to scénu z rozprávky Wolfa Erlbrucha, v ktorej Smrť ukazuje kačke z výšky stromu jej rodný rybník. Kačka si na to hudie: „Hmm, takto to bude, keď sa pominiem, rybník, lúka a mňa nikde…“ Jediné, čo máme v moci, je náš každodenný život, náš rybník a naša lúka. V tomto priestore sa preveruje naša tvorivá sebestačnosť: „Slasť môže priniesť aj tá najstriedmejšia strava – hostinou sa môže stať krajec voňavého chleba alebo kúsok naloženého syra. Najlepšie užívajú nadbytok tí, ktorí sa bez neho zaobídu, a najväčším plodom sebestačnosti je sloboda.“ (s. 186)
Vladislav Suvák vyvracia zaužívanú predstavu epikúrejcov ako hedonistov, ktorí túžia po pôžitkoch. Práve naopak, aby mohli byť šťastní, sú ochotní vzdať sa toho, o čom sníva väčšina ľudí. Pochopili, že túžba po bohatstve, moci či sláve mohutnou silou potláča úzkosť zo smrti, no neodpovedá na ňu. Ak sme sa zriekli veľkolepého ľudského sna o šťastí, ešte stále nám ostane veľa – pôžitok z dobrého jedla, pokoj filozofickej meditácie, radosť z priateľského rozhovoru a duševné zdravie.
Epikúros považuje filozofiu za lekárku duše a seba vníma ako „sprievodcu duší“, psychoterapeuta. „V Parížskom gnomologiu sa zachoval výrok, ktorý dáva do úzkeho vzťahu filosofiu ako ,cvičenie sa v múdrosti´ a duševné zdravie ako cieľ tohto cvičenia: ,Netreba predstierať, že filosofujeme, ale skutočne filosofovať; veď sa neusilujeme o to, aby sme sa zdali zdravými, ale aby sme boli naozaj zdraví.´ Filosofia nám môže pomôcť v liečbe duše, ale ani tá najlepšia múdrosť nás nespasí. Najväčší význam v živote má naše rozhodovanie.“ (s. 169)
Ak je duševné zdravie kritériom hodnoty našej filozofie, potom máloktorý z uznávaných mysliteľov by týmto testom prešiel. Nezabudnime však, že priestor pre slobodu predpokladá odchýlky. Jednou takou trpel aj pacient Olivera Sacksa v príbehu Muža, ktorý si mýlil manželku s klobúkom. Bol to námorník, ktorý prišiel vo vojne o pamäť. Nedokázal byť šťastný, nemal pocit, že skutočne žije. Skúste vymyslieť zmysluplnú činnosť pre človeka, ktorý existuje mimo kontinuálny priestor a čas, uväznený v desaťminútovej prítomnosti. Sacks tomuto mužovi našiel prácu záhradníka, pretože bol terapeutom, ktorý sa správa ako priateľ. Všimol si, že v záhrade čas plynie inak, nemusíte v nej nič hromadiť, a napriek tomu sa máte o čo starať.
Skutočné šťastie nastáva, ak sme dostatočne živí, aby sme si vystačili s málom. Ak sme ochotní nahlas premýšľať o tom, čoho sa najväčšmi bojíme, s tými, ktorým dôverujeme. Prostredníctvom filozofie rozvíjame priateľstvo, ktoré vyživuje našu filozofiu, tá prehlbuje naše priateľstvo, a tak ďalej ako v rozhovore. Vďaka Epikúrovi chápeme, že dialóg možno prirovnať k záhrade. Žiť filozofiu znamená byť v kontakte so súčasníkmi ako s dávnymi mysliteľmi.
Poznámky
Filozof Alain de Botton skáče po žltých taxíkoch na mieste Záhrady v dokumente o Epikúrovi (asi od 7:15): https://www.youtube.com/watch?v=irornIAQzQY
Záhrada mohla byť umiestnená aj inde ako ukazuje Botton, asi kilometer západne od brány Dipylon: https://www.google.sk/maps/place/Dipylon/@37.9787968,23.7181316,17.5z/data=!4m5!3, podľa http://wiki.epicurism.info/Garden/
Literatúra
Cohen, Leonard: Plameň. Fintice: Face, 2020.
Suvák, Vladislav: Bez priateľov nemôžeš byť šťastný. In: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2020.
Sacks, Oliver: Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom. Inaque, 2017.
Erlbruch, Wolf: Kačka, Smrť a tulipán. Slniečkovo, 2007.
