Mila Haugová
Na gymnáziu v L., v kabinete prírodopisu, boli kresby a obrázky rastlín a zvierat: cievna a nervová sústava človeka, srdce, jeho predsiene a komory. Obrazy boli zrolované, a tak sme ich my, týždenníci, smeli vziať do triedy, roztiahnúť ich a zavesiť na čiernu tabuľu.
Vo vitrínach sa ligotali minerály, kamene, žiarili v nich čiastočky sľudy, matne sa pred nami vynárali: žula, rula, granit, metamorfované horniny, bazalt, aj sopečné sklo z hĺbky starého krátera. Bielo sa vo svetle skveli vápenec a kryštály kremeňa, geoda – zvonku ako zablatený zemiak, vnútri vystlaná vrstvami fialovo žiariaceho ametystu. Zbierky hornín vznikajúcich milióny rokov boli uložené v drevených nádobách, označené menom, hustotou, stupnicou tvrdosti – topás, korund, diamant. Jednu takú krabičku s minerálmi mi na jar roku 1995 daroval Rudo Sloboda. Nevšimli sme si, že to bol spôsob rozlúčky.
Kabinety tajuplnosti pre štrnásťročné oči, kabinety ticha zarastené machom a lišajníkmi, jesenné vetry zdvíhajúce červené lístie, miznutie. Zavolajte mi augustový vánok, ticho vecí. Prísna krása prvej fotografie v pohľade z okna Josepha Nicéphora Niépceho.
V roku 1969 škola, na ktorej som vtedy učila, vyraďovala z kabinetu niektoré pomôcky. Vzala som si porcelánové trecie misky, jednu bronzovú, s dreveným tĺčikom, aj sklenené fľaše s chemikáliami a latinskými nápismi, porcelánové valcové dózy – používam ich ako vázy. Dnes, na jeseň roku 2020, sú v nich červenozelené hortenzie, cínie, fialovo modré astry, mamine kvety. V roku 2007 odišla navždy.
Včera dostali dve vedkyne Nobelovu cenu za objav možnosti „strihania génovej štruktúry DNA”. Deň predtým traja vedci za výskum čiernej diery. Kabinet fyziky a chémie zostal pre mňa navždy len krásou, nie poznaním. Stále mám doma malé váhy na listy, kovové pravítko a akúsi naklonenú rovinu s guličkami slúžiacu na dôkaz rovnomernosti alebo zrýchleného pohybu, neviem čoho presne. V myšlienkach aj dnes žasnem nad pokusom s kovovými pilinami a magnetom. Priťahovanie a preskupovanie ako v láske.
