Kabinet

Dalfar

O Rilkem sa hovorí ako o básnikovi smrti, a niečo podobné možno povedať aj o Válkovi, pri ktorom sa často spomína nihilizmus. Piesne o láske a smrti je názov, ktorý by veľmi dobre vystihol aj Válkovo celoživotné dielo a jeho dve hlavné témy.

Ako malý chlapec takmer ničomu okolo seba nerozumiem. Nové kolegyne a študenti ma vodia za ruku, hovoria za mňa, ťukajú do môjho telefónu, učia ma základom orientácie a správania.

Alexander Eckerdt si svoj sen o pestrofarebnom vtákovi zapísal modrým perom. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, pokiaľ by si sny do zošita vo vlastnoručne vyrobenom modrom obale s troma farebnými pásmi nezaznamenával rôznymi farbami: zelenou, červenou, čiernou a modrou, no tou pomenej, najmä v posledných zápisoch. V takomto prípade sa modrá stáva príznačnou. Zodpovedá rozhodnutiu váhavého vtáčieho hrdinu pre pierko tejto farby.

Štyria ľudia nastupujú do člna, doplavia sa na ostrov a tam prežijú zvláštnu víziu. Avšak podobne ako nám obrazy najväčších majstrov nemusia ponúkať komplikované deje, významné udalosti alebo zobrazenia význačných miest, a predsa už storočia kontemplujeme nad filozofom sediacim v zošerenej miestnosti alebo nad mladou ženou čítajúcou list v súkromí svojej izby, tak aj povaha Návštevy na Godenholme sa zmení, ak text budeme čítať ako báseň.

Muž je nad vázou naklonený tak, že sa špičkou nosa a pootvorenými perami jemne dotýka jej povrchu, pričom jedna z puklín sa ocitá priamo pod jeho ústami.

na hornom konci námestia / sa niečo deje / vraj skočila
z dvanásteho poschodia / no topánky / mala na nohách

Bezoblačná budúcnosť čaká na toho, kto si obuje gumené čižmy, zemiakové lupienky v strieborných vreckách vyvolávajú nadšenie a autá sa pohybujú rýchlo a plynulo otvorenou krajinou s vodopádmi. Na ceste, v kolóne, je to napokon trochu inak. V úzkom jazdnom pruhu nie je natešený, ani rýchly. Disciplinovane sa radí za iných, zrak upiera dopredu, hypnotizovaný tým, čo ovládlo jeho pozornosť, celý nedočkavý sa krčí za volantom v mäkko čalúnenom interiéri. Už tu a teraz je v ňom niekde inde, ohraničený kovom a sklom, pre okolie stratený, prispôsobený tomu, čo má prísť. Aby bol zrozumiteľný ako veci, berie na seba ich prísnu podobu. Celým telom sa v košeli a nohaviciach prispôsobuje potrebám tej jednoznačnosti. Rozmarné prírodné scenérie za bočnými sklami obetuje takému pohľadu na svet, ktorý je strnulý a obmedzený, ale istý.

Podľa Léviho-Straussa majú mýty a hudba spoločné to, že presahujú rovinu artikulovaného jazyka a k svojmu prejavu vyžadujú časový rozmer, a hoci je hudba univerzálny jazyk, je nepreložiteľný.

Without much actual information about the real historical figure of Janko Kráľ, Minahane is compelled to rely on his imagination to fill in the gaps. In Minahane’s account, Kráľ is portrayed as a visionary and revolutionary, a soul tormented by the injustices of the world, a traveller who retreats to the wilderness in an attempt to escape the corruptions of society, only to return stronger than before, ready for the righteous fight against oppression.

Feldman namiesto tradičnej tektoniky spočívajúcej vo vytváraní dramatických oblúkov úplne upustil od hudobných drám a tvorí výsostne tichú hudbu bez dynamických zmien. V neskoršom období sú jeho komorné skladby nezvyčajne dlhé. Paradoxne, skladby sa stávajú dlhšími po tom, ako začal pracovať s opakovaniami krátkych fragmentov (nie náhodou sa stal zberateľom perzských kobercov). Kompozície sú blúdením v neznámom bludisku a udržiavaním ochotného poslucháča v napätí – ten totiž netuší, ako, kedy a kam Feldman zamieri. Polhodinová Palais de Mari je jeho poslednou klavírnou skladbou a patrí k mojim najobľúbenejším.

Celé podujatie tak vidíme pred sebou ako papierovú skladačku: vo svojej najmenšej forme hovorí, že podstatou ľudského šťastia je kontemplácia, a postupným rozkladaním sa rozvíjajú jednotlivé pojmy, tým najpodstatnejším je zrejme slovo kontemplácia.

Márnosť prebýva v bezprostrednom susedstve zmyslu a – ako autor ukazuje – sú dokonca nerozlučne prestúpené ako jin a jang každej skutočnosti.

Maupassantove opisy pôsobia veľkolepo a vznešene, obrazy a prirovnania sú však priliehavé, presné a imaginatívne. Čo mi však skutočne odomklo tento text, bola až veta z polovice poviedky, evokujúca obyčajný domácky pokoj vo vidieckej krajine: „Bratr a sestra jedli u okna koláčky.“ Má v sebe punc jednoduchej reálnosti, každodennosti a v kontexte predchádzajúcich udalostí zvláštnu naliehavosť. Maupassant tento detail nemusel použiť, ale použil ho, čo svedčí o tom, že aj preňho bol dôležitý.

Pozorujem ľudí, ktorí prechádzajú po rázcestí na Foltýnovom obraze, pár v objatí vpravo si ešte viem predstaviť, no ľudia kráčajúci po ceste vľavo ostali len farebnými tieňmi, miznúcimi siluetami bez nôh, ilúziami.

morské panny rozšafné od peny / odhodia anjelské krídla ako chvost / ako malé majú veľa času premýšľať / aké vlastnosti má more / keď doň namočíš prst / ako príliv zamotá hlavu / väčšmi ako ktorýkoľvek muž

Brzké ráno pracovního dne, červen, Lhotka. Jak tak po klidné noci posedávám s hrnkem čaje v kuchyni, do brýlí mi zprava proniká paprsek slunce. Tiše tikají hodiny. V bílém chumlu peřin oddechuje Amálka. V hlavě lehké kde nic tu nic, za ním bloudí útržek nějaké melodie. Obrovské nebe má barvu bílého zlata, dívám se, dívám se a dívám.
Najednou budík. Vždycky si ho nastavuju, kdybych se náhodou zasnil – jenže on zvoní už potřetí. Panelákovým bytem to zavíří: tenisky, bunda, mobil, do batohu letí Respekt a anglická detektivka na překlad, která hned zase letí ven, protože si vzpomenu, že jsem překlad už vlastně dokončil.

Cărtăresca možno označiť za magického realistu, ktorý má charakteristické farby, svoje témy a postupy, zároveň je však vzdialený monotónnosti či opakovaniu, naopak, stále sa mu darí skúmať, prekvapovať a pokúšať sa o ambiciózne gestá absolútnej literatúry. V tejto zbierke si zvolil témy detstva, samoty a tela, a z nich vyplývajúcu titulnú melanchóliu.

letná kuchyňa – / v jahodovom kompóte / zapadá slnko

Kľúčovou myšlienkou Buberovho diela je, že ľudský jedinec vstupuje počas života do dvoch typov vzťahov: Ja-Ty a Ja-Ono. Obidve vzťahové dynamiky sú potrebné, no medzi riadkami knihy badať, že Buber má obavu z toho, že nás pohltí svet Ono.

Kresťanská kultúra a kresťanské umenie – aké majú byť? Na jednej strane je postoj, že z hľadiska viery nie sú umenie alebo filozofia vôbec potrebné, dokonca môžu byť na škodu, lebo je jeden Boh a jedna Kniha, a s týmto presvedčením sa stretneme vo viacerých náboženstvách a cirkvách. Hneď vedľa je názor, že umenie by malo slúžiť viere a premeriavať by sme ho mali práve podľa toho, akým je účelným nástrojom. A napokon je tu postoj, že umenie a kultúra majú byť v prvom rade relevantné samy osebe, vo svojich vlastných kategóriách, bez vopred vytýčeného ideového cieľa.