Kabinet

Michal Baláž

na hornom konci námestia
sa niečo deje

vraj skočila
z dvanásteho poschodia
no topánky
mala na nohách

Juraj Briškár

Bezoblačná budúcnosť čaká na toho, kto si obuje gumené čižmy, zemiakové lupienky v strieborných vreckách vyvolávajú nadšenie a autá sa pohybujú rýchlo a plynulo otvorenou krajinou s vodopádmi. Na ceste, v kolóne, je to napokon trochu inak. V úzkom jazdnom pruhu nie je natešený, ani rýchly.

Peter Katina

Jean-Jacques Nattiez Lévi-Strauss a hudba Pavel Mervart 2021. Preložil Josef Fulka.

Podľa Léviho-Straussa majú mýty a hudba spoločné to, že presahujú rovinu artikulovaného jazyka a k svojmu prejavu vyžadujú časový rozmer, a hoci je hudba univerzálny jazyk, je nepreložiteľný.

Silvia Rosivalová Baučeková

Without much actual information about the real historical figure of Janko Kráľ, Minahane is compelled to rely on his imagination to fill in the gaps. In Minahane’s account, Kráľ is portrayed as a visionary and revolutionary, a soul tormented by the injustices of the world, a traveller who retreats to the wilderness in an attempt to escape the corruptions of society, only to return stronger than before, ready for the righteous fight against oppression.

Adrián Demoč

Kompozície sú blúdením v neznámom bludisku a udržiavaním ochotného poslucháča v napätí – ten totiž netuší, ako, kedy a kam Feldman zamieri. Polhodinová Palais de Mari je jeho poslednou klavírnou skladbou a patrí k mojim najobľúbenejším.

Dalfar

Josef Pieper: Štěstí a kontemplace, Krystal OP 2021, preklad Jan Frei, Glück und Kontemplation, 1948

Celé podujatie tak vidíme pred sebou ako papierovú skladačku: vo svojej najmenšej forme hovorí, že podstatou ľudského šťastia je kontemplácia, a postupným rozkladaním sa rozvíjajú jednotlivé pojmy, tým najpodstatnejším je zrejme slovo kontemplácia.

Dalfar

Ondřej Galuška: Stručný úvod do filosofie marnosti, Togga 2023

Márnosť prebýva v bezprostrednom susedstve zmyslu a – ako autor ukazuje – sú dokonca nerozlučne prestúpené ako jin a jang každej skutočnosti. Ak nás náboženstvo vehementne a dlhodobo presviedčalo, že pozemské dianie nemá veľký zmysel, ale že až náš posmrtný osud je tým, čo rozhodne o význame všetkého, je to niečo podobné, ako keď celý sled nášho konania je napokon márny, ak sme ho robili výlučne kvôli grandióznemu finále, ktoré sa nevydarí, stratíme v neho vieru alebo dokonca záujem oň.

Miroslav Činčár

Maupassantove opisy pôsobia veľkolepo a vznešene, obrazy a prirovnania sú však priliehavé, presné a imaginatívne. Čo mi však skutočne odomklo tento text, bola až veta z polovice poviedky, evokujúca obyčajný domácky pokoj vo vidieckej krajine: „Bratr a sestra jedli u okna koláčky.“

Laura Kladeková

Pozorujem ľudí, ktorí prechádzajú po rázcestí na Foltýnovom obraze, pár v objatí vpravo si ešte viem predstaviť, no ľudia kráčajúci po ceste vľavo ostali len farebnými tieňmi, miznúcimi siluetami bez nôh, ilúziami. Sú to skutoční ľudia, alebo sú to prízraky? Pyrrhónov učiteľ Anaxarachos prirovnával skutočnosť k maliarstvu a zastával názor, že veci sa podobajú obrazom, ktoré k nám prichádzajú v snoch alebo v šialenstve.

Patrícia Gabrišová

morské panny rozšafné od peny

odhodia anjelské krídla ako chvost

ako malé majú veľa času premýšľať

aké vlastnosti má more

keď doň namočíš prst

ako príliv zamotá hlavu

väčšmi ako ktorýkoľvek muž

Viktor Špaček

Brzké ráno pracovního dne, červen, Lhotka. Jak tak po klidné noci posedávám s hrnkem čaje v kuchyni, do brýlí mi zprava proniká paprsek slunce. Tiše tikají hodiny. V bílém chumlu peřin oddechuje Amálka. V hlavě lehké kde nic tu nic, za ním bloudí útržek nějaké melodie. Obrovské nebe má barvu bílého zlata, dívám se, dívám se a dívám.

Dalfar 

Mircea Cărtărescu: Melanchólia, Brak 2024, preklad Eva Kenderessy (Melancolia, 2019)

Cărtăresca možno označiť za magického realistu, ktorý má charakteristické farby, svoje témy a postupy, zároveň je však vzdialený monotónnosti či opakovaniu, naopak, stále sa mu darí skúmať, prekvapovať a pokúšať sa o ambiciózne gestá absolútnej literatúry. V tejto zbierke si zvolil témy detstva, samoty a tela, a z nich vyplývajúcu titulnú melanchóliu. Znova sa objavujú línie a vzory, ktoré ho opakovane fascinujú – priestor mesta, ktoré je vždy verziou snovej Bukurešti, entomologická fascinácia hmyzím beštiáriom, svet snov či citlivosť voči dennému svetlu, oblakom a súmrakom.

Matúš Nižňanský

letná kuchyňa –
v jahodovom kompóte
zapadá slnko

S Petrom Šajdom sa zhovára Laura Kladeková

Kľúčovou myšlienkou Buberovho diela je, že ľudský jedinec vstupuje počas života do dvoch typov vzťahov: Ja-Ty a Ja-Ono. Obidve vzťahové dynamiky sú potrebné, no medzi riadkami knihy badať, že Buber má obavu z toho, že nás pohltí svet Ono. Preto sa podľa mňa v názve knihy objavuje len Ja a Ty, lebo Buber cíti potrebu zdôrazniť význam vzťahu Ja-Ty, ktorý sa v modernej dobe dostáva do úzadia. Vzťah Ja-Ty je výlučný, bezprostredný, celostný a vzájomný. Vstupujeme doň „celou bytosťou“.

Laura Kladeková, Dalfar

Kresťanská kultúra a kresťanské umenie – aké majú byť? Na jednej strane je postoj, že z hľadiska viery nie sú umenie alebo filozofia vôbec potrebné, dokonca môžu byť na škodu, lebo je jeden Boh a jedna Kniha, a s týmto presvedčením sa stretneme vo viacerých náboženstvách a cirkvách. Hneď vedľa je názor, že umenie by malo slúžiť viere a premeriavať by sme ho mali práve podľa toho, akým je účelným nástrojom. A napokon je tu postoj, že umenie a kultúra majú byť v prvom rade relevantné samy osebe, vo svojich vlastných kategóriách, bez vopred vytýčeného ideového cieľa.

Martina Ivanová

Naše emócie sa nepremiestňujú rýchlo. Rozlúčiť sa s nejakým miestom alebo osobou im trvá dlhší čas než nášmu telu. Jednotlivé kultúry majú preto rôzne scenáre na vyjadrenie emócie smútku po niečom, čo nás opúšťa, alebo čo opúšťame my. Táto emócia býva označovaná ako nostalgia, resp. v afroamerickom prostredí blues, v nemčine Sehnsucht, v angličtine homesick, v japončine nagori, v slovenčine už spomínaná clivota alebo cnenie, v češtine stesk. Táto fascinujúca jazyková pluralita odráža skutočnosť, že tento druh emočného prežívania má v rozličných kultúrach nepočetné množstvo podôb, prejavov a motivácií.

Daniela Burdová

Čítam v semienkach paprade o poslednom daždi,
o mori premenenom na jazero,
hnedým prachom nakreslí na brucho súhvezdia.

Nevieš, kedy kvitne divá mrkva,
že lúčny klinček má úzke steblo,
mesiac sa okrúhli vo mne
a moje vlasy voňajú bobkovým listom.

Prúty lipy narástli tam, kde si ich vystrihal.
Kvapkajú lepkavo,
pomaly vymelú do chodníka puklinu podobnú popraskanej päte.

Popichané prsty prejdú obrubou plášťa bez zastavenia.

Alena Brindová

Slovenský režisér, scenárista a zanietený cestovateľ Pavol Barabáš v jednom z rozhovorov povedal, že domorodci žijúci v Južnej Amerike sa na jedlo dívajú celkom inak než my. Konzumujú ho preto, že im zaplní žalúdok a dodá energiu, a vôbec neočakávajú, že by malo nejako výnimočne chutiť. To už sú požiadavky obyvateľov krajín prvého sveta, pod čím v tomto prípade myslím napríklad vysoko rozvinuté štáty západnej civilizácie. V reštauráciách ašpirujúcich na status haute cuisine si už dnes nekúpite jednoducho obed či večeru, ale gastronomický zážitok neraz pripomínajúci diela súčasnej konceptuálnej umeleckej scény.

Tomáš Straka

na futbalovom ihrisku
zabavia sa bociany
aj bez lopty

Dalfar

Katarína Kucbelová: Modrosleposť, Slovart 2023

Teória modrosleposti sa objavila v 19. storočí v súvislosti s prácou Williama Gladstonea, ktorý si všimol, že Homér v Iliade a Odysei nepoužíva pojem modrej farby, a to ani v spojení s morom či oblohou. Samotný Gladstone nemal na mysli to, že by Gréci trpeli formou farbosleposti, a považoval túto interpretáciu za nedorozumenie; táto teória sa však od svojho nevedomého pôvodcu osamostatnila a Kataríne Kucbelovej poslúžila ako funkčná metafora. Oswald Spengler, ktorého autorka nespomína, sa symbolike farieb a ich súvislostiam s kultúrami venoval v knihe Zánik Západu, kde takisto dementuje modrosleposť ako anatomickú indispozíciu, ale vníma jej metafyzickú podstatu. Antickí Gréci boli podľa neho naviazaní na farby bezprostrednej prítomnosti, teda na žltú a červenú, farby telesnosti a prítomného okamihu. Modrá a zelená sú naopak farbami európskej faustovskej kultúry diaľok, toho neprítomného, na čo tak túžobne hľadíme do nedosiahnuteľnej minulosti a budúcnosti. Grékov definovalo to, čo stálo priamo pred nimi, kým súmračných Európanov definuje práve to, čo tu nie je, čo nedostižne spočíva v diaľke a k čomu sa vzťahujeme iracionálnou túžbou.